Ale keďže vládna koalícia medzitým dospela k prvej vážnej kríze a veci sa vyvinuli tak, ako si všetci pamätáme, pán Krišanda na novom ministerstve napokon pôsobil ako štátny tajomník. Po niekoľkých mesiacoch sa ale opäť vrátil na rezort školstva, kam si ho vyžiadal priamo minister Drucker.

Akú agendu má na školstve na starosti? Čo musia spĺňať mimovládky, ktoré pod ministerstvom pôsobia a je minister Drucker liberál? Ako sa podpísalo obdobie covidu na športových aktivitách našej mládeže v školách a je nedávno prijatá školská reforma dobrá? Poznajú deti Slovákov žijúcich v zahraničí našu históriu a literatúru lepšie, ako tie na Slovensku?

Odpovede, ale aj najnovšie informácie o prípadnej spolupráci SNS a hnutia Republika v župných voľbách, nájdete vo videorozhovore s podpredsedom SNS a štátnym tajomníkom Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, Mgr. Jánom Krišandom.

Za štátneho tajomníka na ministerstve školstva ste boli vymenovaný vlani, začiatkom apríla. Ale pôsobili ste tam už aj predtým. Tá genéza je celkom zaujímavá, skúste nám to opísať.

Bol som tam hneď po voľbách. Nastúpil som na post štátneho tajomníka na ministerstve školstva, na starosti som mal šport na školách.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Viete, že ako Slovenská národná strana sme od začiatku deklarovali, že chceme zriadiť ministerstvo športu a cestovného ruchu. Potom sa však parlament rozbil – paradoxne – na zákone o fonde na podporu športu, keď sa poslanci okolo Sama Migaľa neprezentovali. Prišlo k dohodám a zmenám, ministrom cestovného ruchu a športu sa stal pán Huliak a ja som na novom ministerstve začal pôsobiť ako štátny tajomník.

Neskôr ma ale oslovil pán Drucker, že potrebuje na ministerstve človeka, ktorý mu oživí školský šport. Ten počas covidu veľmi upadol. Dal mi aj agendu mládežníckych a neziskových organizácií a podpory slovenského jazyka v zahraničí.

Jeden čas sa o vás uvažovalo práve ako o ministrovi cestovného ruchu a športu. Napokon sa ním stal pán Kekety. Na čom to stroskotalo?

Boli to také dohady. Ja som sa chcel venovať športu. Za ministra bol vymenovaný pán Kekety a po tých prijatých zákonoch sa plánovalo, že pôjde niekde inde a ja som mal prejsť na funkciu ministra. No ale stalo sa to, čo sa stalo, tak som znovu pristál na školstve. A musím povedať, že ma to napĺňa aj tam.

Ste podpredseda Slovenskej národnej strany, jeden z blízkych ľudí pána Danka. Vieme, že to ministerstvo si v podstate vysníval a celé to, spolu s vami aj pripravil. Niesli ste to ťažko, keď to napokon pripadlo pánovi Huliakovi?

Je to naše dieťa a bola to veľká rana aj pre neho, aj pre mňa. Celá SNS brala toto ministerstvo ako ministerstvo SNS, doslovne. Ja, ako športovec, sa už na to celé ale pozerám inak a beriem to tak, ako to je.

Len upresním, že ste sa celý život venovali judu, dlhé roky ste pôsobili aj v štruktúrach. Čo sa týka školstva, ste tajomníkom pre rozvoj školského športu, prácu s mládežou a podporu vyučovania slovenského jazyka v zahraničí. Ako sa vyučuje slovenský jazyk v zahraničí?

Je to samostatný odbor, ktorý združuje učiteľov na základných a materských školách a lektorov na vysokých školách. Je to 54 externých pracovníkov, ktorí vyučujú slovenský jazyk tam, kde sú národnostné menšiny. Teraz je taký nový trend, ako napríklad v Bruseli – máme tam celú slovenskú administratívu a ľudia, ktorá v nej pôsobia chcú, aby sa slovenský jazyk učili aj ich deti.

Slovenský jazyk sa učí aj v Austrálii, v Amerike, vo Francúzsku, vo viacerých štátoch. S ministrom sme sa o tom bavili a robíme analýzu slovenskej diaspóry, kde sa pohybujú, lebo oproti minulosti sa tá slovenská komunita trošku hýbe. Veľmi veľa ľudí teraz migruje za prácou, lebo hranice sú otvorené – sú v Bruseli, v Írsku, vo Fínsku.

Takže nielen že vyučujeme slovenský jazyk, ale aj vydávame učebnice a pomáhame aj pri rekonštrukcii zahraničných škôl. Napríklad teraz som bol v Užhorode, lebo je tam slovenská škola, lýceum s vyučovacím jazykom slovenským a má také dobré meno, že ani nevie pokryť našu tamojšiu komunitu – hlási sa tam až 1900 detí. Máme tam myslím päť učiteľov a riešili sme tam multifunkčné ihrisko.

Takže tam, kde sú komunity Slovákov – ktorí sú rozlezení doslova po celom svete a majú tam už svoje potomstvo – je záujem o to, aby sa ich deti učili po slovensky a uchovávali rodný jazyk?

Áno. A musím povedať, že napríklad keď som bol v Kovačici, Báčskom Petrovci, tak tam nádherne udržiavajú tradície, a po slovensky hovoria veľmi pekne. Poznajú históriu Slovenska, je to až neuveriteľné. Viac to prežívajú, aj sa tomu venujú, ale naozaj do detailov – aj literatúre, aj histórii. Možno viac a lepšie, ako deti na Slovensku.

Na post štátneho tajomníka na školstvo si vás vyžiadal sám minister Drucker. Znamená to, že sa chce zamerať aj na to, aby sa naše deti začali viac hýbať?

Keď sa delilo to ministerstvo, tak šport ako taký išiel pod ministerstvo cestovného ruchu a športu. Ale školský šport si nechal pán Drucker pod ministerstvom školstva.

Vyžiadal som si štatistiky a si predstavte, že v roku 2019, pred covidom, bolo do pravidelných školských športových súťaží zapojených110, 120 tisíc detí. V rokoch 2020 až 2023 ten počet klesol na 50 tisíc detí, teda viac, ako o polovicu. Minulý rok sme mali zapojených 70 tisíc detí. Teraz v roku 2025 to bude okolo 90 tisíc. V roku 2026 by som chcel sa dostať na tých 100 až 110 tisíc.

Robíme pre to všetko možné. Znormalizovali sme školské súťaže, dali ich do súladu s medzinárodnými pravidlami a umožnili sme žiakom postupovať na majstrovstvá Európy a majstrovstvá sveta žiakov. Včera a predvčerom, vo finále hádzanej škôl, žiaci vedeli, že víťaz postupuje na majstrovstvá sveta. A ten emotívny náboj a to ich nasadenie bolo neuveriteľné.

Myslím si, že tým, že motivujeme tie deti, že niekam môžu postúpiť, tak ich počet a záujem určite stúpa.

Pánovi Druckerovi mnohí vyčítajú, že je v podstate liberál, a že by nemal byť šéfom takého dôležitého rezortu, akým je školstvo. Ako ho vnímate vy?

Je to jeden z najlepších manažérov, ktorých poznám. Musím povedať, že u pána Druckera mám úplnú slobodu, on mi dal svoje portfólio a ja sa tomu venujem. Keď som nastúpil, dostal som aj tie neziskové organizácie, bolo ich 90.

Mám pod sebou mládežnícke organizácie, neziskové organizácie, študentské rady a parlamenty a ja s nimi komunikujem, na slušnej úrovni. Urobil som to tak, že každý utorok a štvrtok mi pozvali štyri mládežnícke organizácie. Ja sa chcem s každým stretnúť, porozprávať, aké majú zloženia, akej činnosti sa venujú, ako sú financované. Nemám problém si s ľuďmi sadnúť.

Tie študentské rady a parlamenty, je ich 15 a oni navzájom o svojej činnosti často ani nevedia. Tak mi napadlo usporiadať okrúhly stôl, ktorý veľmi privítal aj pán Drucker. Zúčastnil sa ho a povedal, že to bola výborná vec, dať tých mladých dokopy.

S mladými sa chcem rozprávať aj o tvrdeniach, že mnohí z nich chcú odísť do zahraničia. Zo štatistiky to nie je až tak jednoznačné. Ročne odchádza okolo 3 tisíc Slovákov, nielen študentov. A to nie taký veľký odliv, o akom sa v médiách hovorí.

Pán Danko svojho času takisto kritizoval rezort školstva pod pánom Druckerom. V zmysle, že mnohí z tých, ktorí za bývalej garnitúry nahlasovali „nežiaduce“ weby, aby ich úrady vypínali, majú momentálne svoje miesta práve na školstve. Súhlasíte s tým?

Keď vám mám pravdu povedať, neviem, o koho ide.

S pánom Dankom ste to nepreberali?

Nie, a naozaj neviem, o koho môže ísť. Ľudia, ktorí sú v okolí ministra, aj v mojom okolí, to sú naozaj ľudia, ktorí sú vo svojich odboroch znalí veci. Na tom odbore, ktorý mám ja, sú veľmi schopní ľudia a voči mne veľmi lojálni.

Samostatnou kapitolou sú mimovládne organizácie. Počuli sme o rôznych príručkách a brožúrach, ktoré vydávali a potom boli distribuované v školách, dokonca aj v materských škôlkach. Vnímate toto ako problém?

Nepovedal by som, že ide o neziskovky a mimovládky na ministerstve školstva. Tie mám pod sebou ja, aj financovanie. Venujem sa tomu a presne viem, ktorá čo robí. Je tam podmienka, že nesmú vyvíjať politickú činnosť, inak by im boli pozastavené financie.

Povedal by som, že tu sa to zamieňa s neziskovkami, ktoré sa napriamo dostávajú do škôl, k deťom. A toto je zásadné – treba rozlišovať tie, ktoré sú pod školstvom a tie, ktoré sa chcú do škôl dostať sami. My, na školstve, nedávame žiadnej neziskovke súhlas, či do nejakej školy môže alebo nie. Je to vec riaditeľa školy a zriaďovateľa. A rodičia musia podpísať takzvaný informatívny súhlas.

Veľmi teda záleží na tom, kto je riaditeľ. A niektoré neziskovky sa dokonca riaditeľovi nahlásia s jednou činnosťou, ale pritom sa s tými deťmi sa preberá iná téma.

Dávame na to veľký pozor, máme takzvanú značku kvality mládeže. Čiže tie neziskovky, ktoré máme na našom webe, sú všetky osvedčené a nevyvíjajú politickú činnosť.

Vieme, že napríklad pán Puchovský chodieval po školách s prednáškami, ale to je aktivita konkrétnych riaditeľov škôl a konkrétnych neziskoviek. Pána Puchovského asi pozná každý, tak sa vôbec čudujem, že tam sa dostane.

Ale ako hovorím, veľa neziskoviek riaditeľovi nejakej školy deklaruje, o čom s tými deťmi chce hovoriť, ale potom vedia študentom podprahovo podsúvať aj nejaké iné veci. Čiže na to treba si dávať veľký pozor a o čo ide by mal rozpoznať aj každý riaditeľ.

Vieme, že sa menili školské zákony, hovorí sa o najväčšej reforme za ostatné dekády. Politická opozícia to samozrejme veľmi kritizovala. Ako sa na to pozeráte vy?

Myslím, že sa prijímalo sedem zákonov, jeden som predkladal aj ja. Musím povedať, že sa zbytočne strašilo tým, že sa budú rušiť školy. To sa úplne zle podalo.

Ale napríklad k malým školám musím povedať, že niekedy tam mohlo ísť až o nejaký biznis model. Keď máte menej žiakov, ako je určitý predpísaný počet, dostávate nadnormatívne dofinancovanie. A stalo sa, že na jednej ulici mohol mať jeden majiteľ aj tri až štyri školy, ktoré mali po sto žiakov. Vyberá školné 900 alebo 1000 eur a ešte dostane od štátu nadnormatív. Myslím si, že to nie je kóšer a práve toto sa ide zredukovať.

Vraví sa, že v školách sa musí začať pracovať aj s umelou inteligenciou, aby mladí ľudia boli na to pripravení. Ale vieme, že AI a smart zariadenia nemajú na mladých najlepší vplyv, je na to mnoho štúdií a výskumov. Niektoré štáty už od takýchto vecí upúšťajú, vracajú sa k papieru, peru a klasickým učebniciam. Ako sa na to pozeráte vy?

Treba rozlišovať. Ak sa hovorí, že budú pracovať s umelou inteligenciou, tak ide o to, aby s AI vedeli užitočne narábať, aby s ňou nenarábali nekontrolovateľne. Lebo to môže byť naozaj veľmi nebezpečné. Pomocou AI sa teda nebude učiť, učiť sa bude práve práca s ňou, aby to bolo bezpečné. Je to veľmi dôležitá téma a treba sa tomu venovať.

Ale ministerstvo školstva hľadá aj formy a spôsoby, aby v školách deťom obmedzilo prístup k sociálnym sieťam. Na prvom stupni už sú telefóny na vyučovaní zakázané. Chceme, aby sa to celkovo značne zredukovalo. Mobily majú byť v škole v skrinke a deti sa aspoň medzi sebou budú rozprávať

A keď niekto hovorí, že je to neprimeraný zásah, tak ja hovorím – a čo Dánsko, Maďarsko, Austrália, Francúzsko, sú to menej demokratické krajiny, ako my? Ja som úplne stotožnený s tým, aby ľudia znovu začali konverzovať medzi sebou a aby mali mladí ľudia k sociálnym sieťam prístup až od určitého veku.

Druhá vec je, že nie za všetko má byť zodpovedná škola. Je to aj na rodičoch.

Samozrejme. Keď som v škole, za mladých čias, nejaký „prúser“ urobil ja, tak som doma ani nepípol, lebo by bolo zle… Teraz je to opačne. Dieťa sa posťažuje na učiteľa a ten je automaticky vinný.

A riešime aj veľmi špecifickú tému, asistentov. Keď má dieťa nejakú poruchu, dostane asistenta, ktorý mu pri vyučovaní pomáha. A predstavte si, že niektorí rodičia už vyslovene chcú, aby to ich dieťa malo stanovenú takú diagnózu, aby toho asistenta mohlo dostať.

Takže riešia sa aj takéto veci. Ideme to vyhodnocovať, lebo na asistentov ide 400 miliónov eur. Minister k tomu úplne správne povedal, že chce vedieť, aké sú za tie peniaze výsledky.

Poďme ešte na jednu tému, ktorá nesúvisí so školstvom. Ste podpredseda SNS a hovorí sa, že v ostatných mesiacoch dochádza k zbližovaniu medzi SNS a hnutím Republika. Viem, že ste mali nedávno stretnutie s pánom Mazurekom, podpredsedom Republiky. Čo ste riešili?

S Milanom Mazurekom sa poznám ešte z rôznych športových akcií. Áno, stretli sme sa. Posledné komunálne voľby – myslím konkrétne voľbu župana v Prešovskom kraji – nedopadli dobre ani pre SNS, ani pre Smer, ani pre Hlas. Prišli sme teda s nápadom, že treba sa nejak zjednotiť.

Skúsime to, Milana Mazureka spoločne navrhneme za župana v Prešovskom samosprávnom kraji. Uvidíme, kto sa k nám pridá a kto nie.

Stretávame sa, debatujeme a hľadáme spôsob a človeka, ktorý je schopný vyhrať voľby a priniesť do toho kraja možno aj iné zmýšľanie.