Štát tlačí občanov, podnikateľov aj samosprávy do digitálu, no zároveň priznáva, že brána k e-službám je v kritickom stave. Slovensko.sk nie je obyčajná webstránka. Je to vstup do elektronickej schránky, k lehotám, rozhodnutiam a povinnostiam. Ak sa z digitálneho štátu stane lotéria, zaplatíme to dvakrát. Najprv v peniazoch a potom v návrate k papieru práve v čase, keď má digitalizácia pomôcť aj s konsolidáciou.

Skrytá agenda

Verejný priestor má zvláštnu vlastnosť. Keď príde veľká kauza, pritiahne všetku pozornosť. Ľudia sa hádajú, médiá točia tie isté mená a sociálne siete žijú emóciou. Popritom však bežia rozhodnutia, ktoré sú pre bežný život dôležitejšie než virálne titulky.

Dnes pozornosť pútajú odhalenia zo zverejnenej elektronickej komunikácie Jeffreyho Epsteina. Opozícia podáva trestné oznámenia, koalícia sa bráni a verejnosť rieši škandál. Medzitým rokuje vláda, beží schôdza parlamentu a v európskych inštitúciách sa rozbiehajú témy, ktoré sa občanovi premietnu do účtov a povinností.

Keď sa digitálny štát zmení na lotériu

Vláda dnes rieši informáciu o kritickom stave a rizikách ohrozenia funkčnosti Ústredného portálu verejnej správy, teda slovensko.sk. Kto to berie ako vzdialenú IT tému, nech si položí jednoduchú otázku. Čo dnes znamená fungujúci štát? Je to možnosť vybaviť veci bez chodenia po úradoch. Je to prístup do elektronickej schránky. Je to podanie, ktoré prejde včas. Je to rozhodnutie, ktoré sa nezasekne na technickej chybe.

Ak sa tento systém začne správať ako lotéria, občan dostane nepríjemný pocit, že štát je prísny pri ukladaní povinností, ale slabý pri poskytovaní služieb.

Preto je formulácia „kritický stav“ podstatná. Nie ako strašenie, ale ako priznanie, že problém je tak vážny, že sa už nedá prekryť marketingom. V čase, keď štát tlačí občanov, podnikateľov aj samosprávy do elektronickej komunikácie, je slovensko.sk bránou k právu, povinnostiam a lehotám. Ak sa táto brána stane zraniteľnou, riziko nenesie len úradník, ktorý sa nevie prihlásiť. Riziko nesie občan, ktorý sa nevie dovolať práva alebo si nevie včas splniť povinnosť, lebo systém nefunguje.

Limitovaná informácia: utajiť detaily možno, zodpovednosť nie

Vážnosť situácie podčiarkuje aj to, že sprievodný materiál k bodu je vedený ako limitovaná informácia a nie je sprístupnený podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ak je niečo bezpečnostne citlivé, je prirodzené, že štát nebude zverejňovať detaily, ktoré by mohli pomôcť útočníkom.

Lenže utajenie zároveň zvyšuje nárok na to, čo sa dá povedať verejne. Občan má právo vedieť, čo je pokazené, kto to nechal dôjsť do kritickej fázy a aký je plán, ktorý nie je len nákupným zoznamom. Zverejnené má byť aspoň to, čo bezpečnosť neohrozuje: rozsah výpadkov, základné príčiny, harmonogram stabilizácie, zodpovednosti a postup pre krízový režim.

Krízová logika: najskôr nakupovať, potom vysvetľovať

Z medializovaných vyjadrení okolo slovensko.sk vyplýva, že nejde o jednu náhodnú poruchu. Hovorí sa o desiatkach kritických výpadkov, o technológiách po životnosti a o tom, že štát roky nemal v rukách kontrolu nad tým, čo je pre prevádzku kľúčové. Ak štát nemá kontrolu nad jadrom, nevie vytvoriť konkurenciu na servis a rozvoj, nevie si vynútiť cenu ani kvalitu. Vie len platiť a dúfať, že to ešte chvíľu vydrží.

Nedôveru zvyšuje aj logika otočeného procesu. Najskôr sa majú vyberať dodávatelia a až potom sa má ukazovať detailná dokumentácia a viesť odborná diskusia. V čase konsolidácie je to riskantný vzorec. Pri veľkých nákupoch pod tlakom času býva najdrahšie to, čo sa neskôr ukáže ako zbytočné, predimenzované alebo zle nastavené. A verejnosť má plné právo pýtať sa, či sa z havárie nerobí skratka k veľkým peniazom.

Stovky miliónov v čase konsolidácie

Ak je slovensko.sk v kritickom stave, štát musí konať. Otázka však je, ako. V médiách sa opakovane objavil nepomer medzi tým, o čom sa hovorilo predtým, a tým, čo sa dnes kreslí na nákupných plánoch. Pôvodný plán modernizácie sa spájal so sumou približne 27,7 milióna EUR z Plánu obnovy, kým rozšírený balík sa mal dostať až na približne 136,5 milióna EUR s DPH. To je skok, ktorý si pýta tvrdé vysvetlenie.

MIRRI tvrdí, že pôvodný lacnejší projekt má pokračovať a nové projekty majú riešiť tri veci, ktoré pôvodný plán nepokrýval. Ide o sanáciu havarijného stavu a riziko kolapsu, navýšenie kapacity a zníženie závislosti od jedného dodávateľa a napokon mobilný prístup s prihlasovaním bez eID, napríklad cez bankovú identitu. Na papieri to znie rozumne. V realite je však kľúčové oddeliť, čo je nevyhnutná sanácia pre stabilitu, a čo je rozvoj, ktorý sa dá robiť postupne.

Ak sa pod tlakom rýchleho minutia prostriedkov obchádzajú štandardné postupy, efektívnosť ide bokom a z havárie sa môže stať režim bez brzdy.

V čase konsolidácie platí jednoduché pravidlo. Ak štát nevie presne oddeliť nevyhnutnú sanáciu od rozvojových prídavkov, stovky miliónov sa minú rýchlo a dôvera sa minie ešte rýchlejšie

Kto zaplatí výpadky: občan, podnikateľ aj štát

Slovensko.sk nie je web stránka. Je to brána k právu, povinnostiam, úradným rozhodnutiam a lehotám. Keď tento systém padá, nepadá ministerstvo. Padá schopnosť občana podať vec včas, prevziať rozhodnutie a reagovať v lehote. Padá schopnosť podnikateľa komunikovať so štátom bez prestojov a rizika sankcií. Padá schopnosť samospráv fungovať v režime, do ktorého ich štát sám tlačí, lebo papier už nemá byť štandard.

Najdrahší dopad je systémový. Digitalizácia mala okrem komfortu priniesť aj úsporu, menej papierovania a postupné zúženie aparátu. Ak sa po rokoch ukáže, že digitálny štát je nespoľahlivý, výsledok bude opačný. Úrady si budú držať papierové zálohy, budú potrebovať ľudí na manuálne výnimky a budú žiadať ďalšie rozpočty na krízové režimy. Bez stabilných e-služieb sa konsolidácia verejných financií jednoducho nedá vyhrať.

Podpisovanie cez banky: keď digitál nesie právnu váhu, chyby sú drahšie

Do sporu vstupuje aj citlivý rozmer identity a podpisovania. Štát chce posunúť podpisovanie do mobilu a overovanie identity naviazať na bankové aplikácie. Ak je pravda, že banky mali voči navrhovanému modelu vážne výhrady, nejde o maličkosť.

V okamihu, keď kvalifikovaný elektronický podpis znamená v praxi vážny právny úkon, už nejde o technickú „vychytávku“. Každé zlé nastavenie je bezpečnostné riziko a zároveň právna mína. Verejnosť má právo vedieť, kto bude garantovať bezpečnostný model, kto ho nezávisle preverí a kto bude niesť zodpovednosť, ak sa ukáže, že je to zraniteľné.

Prvé zmluvy už bežia: 8 miliónov na hardvér

Popri veľkých slovách už beží aj realita kontraktov. NASES podpísal zmluvu na hardvér za 8 miliónov EUR s DPH, s nasadením v troch geograficky oddelených lokalitách. Tento krok môže dávať zmysel, ak je súčasťou ucelenej architektúry, ktorá reálne znižuje riziko výpadkov.

Lenže práve tu sa začína test dôvery. Ak sa verejnosti súčasne podsúva obraz havárie a zároveň sa v utajení pripravujú veľké softvérové obstarávania, je legitímne pýtať sa, či štát rieši príčinu, alebo len rozširuje projekt pod tlakom času. Slovensko už príliš často platilo za modernizáciu a dostalo len drahší chaos.

Digitál bez stability je len drahší papier

Ak sa vláda bude brániť tým, že podrobnosti sú utajené, nech sú utajené tie časti, ktoré sú naozaj bezpečnostne citlivé. No všetko ostatné musí byť verejné a kontrolovateľné. Koľko bolo výpadkov a akého typu. Čo je po životnosti a prečo sa to nevymenilo skôr. Čo presne sa kupuje, aké sú alternatívy a prečo je vybraná práve táto cesta. Kto to bude prevádzkovať, aké budú garantované parametre dostupnosti a aký je plán pre občana v situácii, keď systém padne v posledný deň lehoty.

Štát, ktorý núti ľudí do digitálu, nemá morálne právo tváriť sa, že ide len o internú technickú tému. Toto je téma dôvery a fungovania štátu. Ak sa dôvera v digitál zlomí, vráti sa papier. A papier nie je istota, papier je najdrahší možný výsledok.