Toto je štvrtý diel seriálu o politických mimovládkach. V prvých troch dieloch sme ukázali, že verejnosť nevidí celý obraz peňazí v treťom sektore, že existujú uzly sprostredkovateľov s vysokou réžiou a že historické dáta vysvetľujú, prečo dnes „občianska spoločnosť“ funguje ako profesionálna vrstva s vlastnými pravidlami.

Dnes sa na základe preskúmania Výročných správ korporátnych nadácií pozrieme na dve veci, ktoré sú ešte dôležitejšie než samotné sumy. Na dlhodobé partnerstvá a na jazyk, ktorým sa politický aktivizmus predáva ako „hlas občianskej spoločnosti“.

Politická mimovládka ako slepé miesto. Všetci to vidia, len to nesmieme pomenovať

Na Slovensku máme zvláštny paradox. V bežnej reči sa o politických mimovládkach hovorí roky. Ľudia intuitívne rozlišujú, či organizácia naozaj pomáha v teréne, alebo robí kampane, tlačí na zákony, hodnotí politikov a formuje verejnú politiku. Lenže v zákone tento rozdiel nemáme pomenovaný. A keď sa ho niekto pokúsi pomenovať, spustí sa štandardná obrana. Je to útok na občiansku spoločnosť. Je to diskriminácia. Je to konšpirácia.

Problém nie je v tom, že niekto robí politiku. Politiku robia strany, odbory, médiá, think-tanky aj podnikateľské združenia. Problém je v tom, keď sa politika robí cez mimovládku, ktorá si zároveň nárokuje status morálnej autority a pasuje sa za hlas celej spoločnosti. Vtedy už nejde o bežnú pluralitu názorov. Ide o moc, ktorá sa tvári ako služba.

Ak má mať Slovensko zdravé pravidlá hry, musí prestať hrať túto jazykovú hru na slepotu. Musí mať v zákone základné kategórie. Politická mimovládka. Zahraničný aktér. Zahraničný agent. Advokácia. Popri tom jasné odlíšenie verejnoprospešnej služby od politického aktivizmu.

Partnerstvo. Slovo, ktoré znie nevinne, ale v praxi rozhoduje, kto je „všade“

Druhý trik je sofistikovanejší. Nehrá sa na úrovni jednorazových grantov. Hrá sa na úrovni partnerstiev.

Partnerstvo znamená stabilitu. Stabilita znamená kapacitu. Kapacita znamená prítomnosť. A prítomnosť v praxi znamená, že ten istý okruh organizácií je stále v médiách, v paneloch, v pripomienkovaniach, v pracovných skupinách, v sieťach, v metodikách, v školeniach. Kto má dlhodobý kyslík, ten má dlhodobý vplyv.

Toto je dôvod, prečo sa spor o mimovládky nedá zúžiť na vetu „veď nech sú transparentné“. Transparentnosť je minimum. Neodpovie na otázku, kto dlhodobo buduje profesionálnu vrstvu, kto ju udržiava, kto ju zapája do procesu tvorby politík a prečo sa časť sektora správa ako politický hráč, hoci sa formálne tvári ako nepolitická občianska spoločnosť.

V predchádzajúcich dieloch sme pomenovali, že už samotná infraštruktúra sprostredkovania dokáže fungovať ako filter reputácie a tém, ktoré majú zelenú. Dnes k tomu chceme pridať, že v jazyku tretieho sektora platí, že kto je partner, ten je považovaný za legitímneho, dostáva nadštandardnú podporu veľkých hráčov. Kto nie je partner, je často odsunutý na okraj a živorí z príspevkov členskej základne alebo drobných darcov. A keď sa partnerstvo spája s politickou agendou, nie je to charita. Je to model vplyvu.

Ústavný súd. Nezrušil transparentnosť. Zrušil zlý dizajn

Ústavný súd v náleze PL. ÚS 11/2025 nepovedal, že transparentnosť je zlá. Povedal, že konkrétny dizajn zákona prekročil hranicu. Zasiahol do súkromia darcov, hrozil odradzujúcim účinkom, vytváral riziko šikanóznej aplikácie a zavádzal plošné povinnosti spôsobom, ktorý neobstál v teste proporcionality.

Keď štát zavádza nové povinnosti a zasahuje do súkromia, Ústavný súd bude skúmať, či zákon prejde tromi bránami. Nejde o slovíčka. Ide o to, či cieľ je reálny, či sa to nedá dosiahnuť miernejšími opatreniami a či škody neprevážia nad prínosom.

To je dôvod, prečo je zbytočné vyhrážať sa dopredu, že ak sa odstráni zo zákona o mimovládkach plošnosť, bude to diskriminácia a súd to zruší. Súd nezruší rozlišovanie len preto, že sa niekomu nepáči. Zruší ho vtedy, keď je rozlišovanie gumené, ideologické, bez záruk a bez primeranosti.

Ak poslanci ani vláda nevedia na jednu stranu jasne napísať cieľ, miernejšie alternatívy a záruky proti zneužitiu, Ústavný súd im to pravdepodobne napíše opäť namiesto nich.

Lenže ak zákon presne zadefinuje politickú mimovládku a odlíši ju od verejnoprospešnej služby, nejde o diskrimináciu. Ide o pomenovanie odlišnej povahy činnosti. Diskriminácia je, keď rozlišujete podľa názoru. Nie keď rozlišujete podľa preukázateľnej aktivity, ktorá má iný dosah na verejnú politiku.

Bez prehľadu o peniazoch nevieme, koho pieseň spieva politická mimovládka

Zbytočne si budeme realitu maľovať rúžovými farbami. Ak nevieme, kto politickú mimovládku platí, nevieme, koho záujmy v praxi posilňuje. A keď sa takáto mimovládka postaví pred verejnosť ako „hlas občianskej spoločnosti“, máme problém.

Lebo občianska spoločnosť nie je klub vyvolených. Občianska spoločnosť sú aj rodičia, športové kluby, dobrovoľníci, charita, cirkevné projekty, pacienti, lokálne združenia. Nie iba profesionálna vrstva, ktorá má PR, právnikov a stále prístup k mikrofónu.

Preto je veľavravný aj prípad, keď sa financovanie koncentruje v jednom dominantnom zdroji a spoločenská diskusia sa tvári, že je to normálne. Práve to sme rozoberali aj cez príklad financovania Nadácie Zastavme korupciu a na otázke, kde sa podpora začína podobať na vlastníctvo vplyvu.

Ústavný súd však zároveň povedal, že plošné verejné zverejňovanie darcov a súm je zásah do súkromia, ktorý v tej podobe neprešiel. A práve tu sa láme chlieb. Ako to urobiť tak, aby verejnosť mala prehľad a aby to bolo ústavne čisté.

Odpoveď nie je kapitulácia. Odpoveď je lepší dizajn.

Nie plošný bič, ale zákonný jazyk a dvojúrovňová transparentnosť

Ak chce Slovensko ozdraviť prostredie, musí prestať robiť symbolické gestá a začať robiť presnú legislatívu. Zmysel dáva trojuholník.

Prvý roh je zákonný jazyk. Politická mimovládka musí byť definovaná podľa činnosti. Advokácia musí byť pomenovaná ako organizovaný tlak na verejnú politiku. Zahraničný aktér musí byť technický pojem, nie nálepka. Zahraničný agent musí byť definovaný ako politická mimovládka, ktorá koná v záujme alebo pod rozhodujúcou podporou zahraničného aktéra. Musí sa to opierať o merateľné znaky vplyvu, nie o dojem.

Druhý roh je dvojúrovňová transparentnosť. Verejnosť má vidieť obraz, nie automatický zoznam súkromných darcov. Verejnosť má mať prehľad o štruktúre financovania, o koncentrácii zdrojov, o typoch donorov, o tom, či ide o širokú bázu alebo o pár veľkých zdrojov. Detaily o menách a sumách majú byť dostupné kontrolným orgánom a v úzkych prípadoch konfliktu záujmov. Tým sa zníži zásah do súkromia a zároveň verejnosť dostane to, čo skutočne potrebuje. Odpoveď na otázku, či ide o nezávislý hlas alebo o projekt s dominujúcim sponzorom.

Tretí roh sú procesné brzdy. Bez nich sa každé pravidlo zmení na zbraň. Ak má zákon prejsť testom proporcionality, musí mať prahy, lehoty, štandardné výkazy, zákaz šikany, jasné kompetencie, jasnú možnosť obrany a vyvrátiteľnosť statusu. Presne toto Ústavný súd implicitne vyžaduje, keď varuje pred odradzujúcim účinkom a pred šikanóznou aplikáciou.

Ak sa očista postaví na prahoch, vplyve a procesných brzdách, je to kategorizácia podľa činnosti a rizika. Ak sa to postaví na dojmoch a nálepkách, Ústavný súd to bude čítať ako porušenie ústavných práv občanov. Očistenie slovenskej občianskej spoločnosti nepotrebuje plošný bič na celý tretí sektor, ale pravidlá pre politický vplyv.

Kto sa ozve ako prvý. A prečo je to dôkaz, že zákon treba

Ak parlament začne pomenúvať politické mimovládky, ozve sa tá časť sektora, ktorá na dnešnej jazykovej hmle profituje. Bude tvrdiť, že ide o diskrimináciu. Bude tvrdiť, že je to útok. Bude tvrdiť, že politické mimovládky neexistujú, hoci ich vlastná činnosť je o politike, nie o službe. A bude sa snažiť udržať rámec, že iba oni sú občianska spoločnosť.

To však nie je argument proti zákonu. To je dôkaz, že zákon treba. Lebo spoločnosť, ktorá nedokáže pomenovať vlastné kategórie moci, je odsúdená na to, že moc bude fungovať bez pravidiel.

Zákon je späť v parlamente. Toto je chvíľa, keď sa rozhoduje, či štát myslí vážne vlastnú suverenitu

V treťom diele seriálu sme písali, že samotný „zákon o transparentnosti“ nestačí, aj keby prešiel v akejkoľvek podobe. Teraz je zákon späť v parlamente. To znamená, že štát má druhú šancu.

Druhá šanca však nie je na to, aby sa znovu skúšal plošný bič a dúfalo sa, že tentoraz to prejde. Druhá šanca je na to, aby sa konečne pomenovalo, čo je verejnoprospešná služba a čo je politický vplyv. Aby sa zaviedol jazyk politickej mimovládky a zahraničného agenta, plus dvojúrovňová transparentnosť a procesné brzdy.

A potom sa ukáže, kto v skutočnosti obhajuje občiansku spoločnosť a kto obhajuje vlastnú licenciu na vplyv.

Buď chceme pravidlá hry pre politický vplyv, alebo chceme ďalej predstierať, že všetko je len „občianska spoločnosť“ a kto sa pýta, ten je automaticky nepriateľ.