Medzi podpísanými nájdeme mená ako Stanke, Fialová, Kemka, Landl, Klimáček, Nvotová…

A tak ďalej, a tak podobne, známa kapela, veď to poznáte.

Tolerancia k inakosti

Herečka Oľga Belešová sa nazdáva, že Slováci neberú ohľad na „inakosť“. Redaktor denníka Pravda sa jej opýtal, či nemá nejaké nepríjemné skúsenosti so Slovákmi, vzhľadom na to, že jej manžel je ázijského pôvodu. Tu sa najprv pozastavme nad neprofesionalitou redaktora. Novinár nemá podsúvať respondentovi odpoveď v otázke! Novinár sa má pýtať tzv. otvorené otázky, teda také, v ktorých nie je ani negatívny ani pozitívny príklon k budúcej odpovedi.

Správne by teda otázka mohla znieť napríklad takto: Aké máte skúsenosti so Slovákmi z hľadiska rešpektu voči iným kultúram, keďže Váš manžel je ázijského pôvodu?

Kde berú „profesionálne“ redakcie týchto elévov? Alebo ich dnes už priamo vedú k sugestívnym otázkam? Prichádza novinár za respondentom predpojato s hotovým stanoviskom, ktoré si chce už len dať potvrdiť?

Na katedre žurnalistiky by pohorel hneď v prvom ročníku.

Pani Belešová veľavravne odpovedá, že po Obchodnej ulici v Bratislave s manželom radšej po večeroch nechodia…

Na to sa dá povedať len toľko, že rušné centrum veľkomesta môže byť potenciálne nebezpečné kedykoľvek pre kohokoľvek. A dôvod vôbec nemusí byť neslovenský pôvod.

Viem, o čom hovorím – mám tetovania na tvári (áno, býval som rebelom, snáď nik nehodí kameňom…) a stane sa, že sa mi prihovoria cudzí ľudia. To je cena, ktorá sa platí za inakosť, či sa nám to páči alebo nie. Inakosť vždy bola a bude pôsobiť provokatívne. Pri jednej ceste vlakom ma podgurážený pán chcel dať „vyhodiť a zastreliť“ (to je priamy citát) pre tričko s podobizňou Lenina…

My, ktorí sme „iní“, to musíme vziať na vedomie a rešpektovať, že štandardná väčšina sa s nami nie vždy cíti komfortne. Preto ja, ako „iná menšina“, mám byť tolerantný, priateľský, keď sa mi niekto prihovorí s otázkami. Musím jednoducho poznať svoje miesto v štruktúre spoločnosti. Pokiaľ by som podráždene, až arogantne zaútočil na každého, kto sa pýta na môj vzhľad, vystavil by som vizitku akurát tak sám sebe.

Umelci zavádzajú

„Vadí Vám vulgarita v umeleckých dielach, ale sám sa vyjadrujete vulgárne. Ak požadujete slušnosť, začnite ako premiér od seba. Vyzývame Vás, ospravedlňte sa,“ píšu umelci. Ďalej však pokračujú zavádzaním: „Pokým politici, najmä Vy, pán premiér a pani ministerka kultúry, nebudú schopní prejaviť toleranciu a rešpekt k iným názorom a predstaviteľom menšín, naša spoločnosť bude vedená do kultúrnej ničoty, nenávisti, polarizácie a záhuby.“

Odkiaľ zobrali, že zástupcovia vlády neprejavujú rešpekt k predstaviteľom menšín?

Fico a Šimkovičová mali pripomienky len a len k projektom LGBTi. Argumentačná chyba, ktorej sa signatári výzvy dopustili, stavia na zámene celku za časť, tzv. totum pro parte. Jednoducho vyhlásili, že Fico má problém so všetkými menšinami. To je ale hrubé zavádzanie, pretože premiér na tlačovom vyhlásení po pracovnej návšteve ministerstva kultúry uviedol len toľko, že „transsexuálne experimenty“ do oficiálneho, štátom podporovaného kultúrneho portfólia nepatria. Jeho postoj vychádza z preambuly Ústavy Slovenskej republiky, odkazujúc na dedičstvo predkov, resp. cyrilo-metodské duchovné dedičstvo. Písali sme o tom TU).

Umelci teda buď z nevedomosti, náhodou, alebo zámerne zobrali problematickú otázku štátneho financovania LGBTi projektov a zahrnuli ju do množiny menšín ako takých. Celok vystavili za časť.

Lenže uznajte: to, čo je verejné, a vytvorené a propagované za peniaze nás všetkých, musí podliehať určitým pravidlám. Takto to je preto, že nikdy nemožno vyhovieť všetkým, ale pokiaľ dodržíme také kritériá, ktoré si stanovíme, vytvoríme aspoň solídnu kultúrno-umeleckú tapisériu. Nie ako keď sa moderátor Závodský z Rádia Expres takmer posmievačne vyjadrí, že či by niekto počúval slovenskú hymnu v polnočnom vysielaní slovenskej televízie.

Tá hymna tam má miesto bez ohľadu na počet divákov – úlohou hymny nie je pritiahnuť masy, hymna nie je Superstar!

Úlohou hymny je budovať a potvrdzovať národné povedomie. Ešte ako študent pred dvadsiatimi rokmi si pamätám, že keď na STV2 skončil film zo série „Európske kino“, alebo záznam z bratislavských džezových dní, hrali hymnu, čo pôsobilo ako určité zarámcovanie, bodka za večerom; bodka potvrdzujúca našu národno-štátnu identitu.

Dobrý pocit.

Aký boj za demokraciu

Nerobme reklamu istému predstaveniu Činohry SND pretkanému vulgarizmami tým, že by sme ho menovali. Otázka je, či tento typ inscenácie patrí na takú vážnu a váženú pôdu. Podľa umelcov samozrejme áno, lenže oni majú pri nazeraní na svet vlastnú optiku. Je to optika sústavného posúvania hraníc, teda jeden z princípov umeleckej tvorby. V poriadku. A tie hranice budeme posúvať dokedy? Až kým budú všetci na pódiu nahí, pretože to nebude „samoúčelná nahota, ale funkčný vyjadrovací prostriedok“?

Prosím vás! Kto má dar reči a mierne pokročilé znalosti z umenovedy, ten ospravedlní všetko.

Herečka Eva Pavlíková v rozhovore s Rasťom Ilievom (podujatie „Pucung“) obhajuje vulgarizmy v umeleckom texte pomocou argumentu, že v diele sa odráža jazyk určitých skupín ľudí, teda aj tých, ktorí rozprávajú škaredo. V poriadku, veď toto sme mali výrazne prítomné už v bítnickej generácii v USA. Otázka znie, aký je vhodný priestor na prezentáciu diel ako je, povedzme, Ginsbergovo Vytie, plné sexuality a šialenstva. Veď ho tu nemôžem ani citovať, používať taký jazyk sa jednoducho nepatrí. Pôdou na prezentáciu takých diel preto nemôžu byť štátne, reprezentačné priestory.

V tej istej relácii s Ilievom akýsi raper (Branči Kováč) útočí na Fica, vraj je šikovný manipulátor más. „Potrebuje škandál, konflikt a nepriateľa,“ tvrdí raper. Jeho partnerka, tiež prítomná, zas hovorí, že musíme znovu bojovať za demokraciu. A vraj keď mladí konečne dostanú volebné právo, tak sa to tu „prečistí“.

Kto sú títo ľudia? Čo kedy urobili pre Slovenskú republiku a jej občanov? Maľby, pesničky, a divadelné hry, a čo ďalej? Čo vedia o riadení ľudí a inštitúcií?

A o akom boji za demokraciu hovoria? Veď si môžeme všetci slobodne písať, maľovať, kresliť, natáčať filmy…

Akurát nie každý za to dostane peniaze od štátu. Opäť viem, o čom hovorím – za uplynulých desať či dvanásť rokov mi v súkromných vydavateľstvách vyšlo desať kníh (napísaných pod pseudonymom). Boli to horory, plné vulgárností a sexuality. Práve z toho dôvodu mi ani nenapadlo, pýtať na podporu ich vydania peniaze od štátu. Ale nikdy nikto mi nezasahoval do mojich textov, a rovnako vydavateľov nikdy nikto neprenasledoval za to, že ich vydali.

Hovorím vám ako spisovateľ: Slovensko bolo a je slobodná krajina. Bodka.

Tak aký boj za demokraciu? Pýtam sa kolegov umelcov – kto vás brzdí, či nebodaj zakazuje? Kto potláča vaše nutkanie vyjadriť sa v umeleckej forme? Veď kto chce, cestu si nájde – nemusí to byť nevyhnutne s podporou štátu.

Koľkí umelci v dejinách treli biedu, a predsa sa ich dielo stalo nesmrteľným!

Čo je vlastne kultúra

Čudujeme sa, že vládni predstavitelia majú s dekadentnou umeleckou provokácioupod hlavičkou slovenskej republiky problém? Prekvapuje nás, že Fico preferuje „dobrú a slušnú“, teda konzervatívnu kultúru?

Veď si zoberme význam samotného slova kultúra. Pôvodom z latinčiny znamenalo „kultivovať“(pôdu). Vedia slovutné kaviarenské kruhy, ako sa kultivuje pôda? Pretože tam nie je priestor na divoké experimenty. Rok čo rok v záhrade pracuje s tými istými, overenými metódami. Len by ste skúsili paradajky sadiť na jeseň!

Kultúra je už z hľadiska svojej etymológie konzervatívna záležitosť. A predovšetkým tá jej odnož, ktorá sa týka oficiálneho reprezentovania štátu. Kam zoberiete čínsku delegáciu v stredu večer? Na avantgardné predstavenie, kde sa sypú nadávky? Do kostola Klarisiek na LGBTi tanečný workshop?

Takto by ste chceli robiť dojem na štátnu návštevu?

Kultúra zastrešená podporou štátu nemôže byť iná, než konzervatívna, overená časom, a dodržiavajúca prísne kritériá aj z hľadiska svojho etického rozmeru. Experiment má svoje právoplatné miesto mimo tohto rámca.

A opakujem to, čo som napísal predtým: konzervativizmus obhajujem ako jeden z „iných“; ako potetovaný človek a bývalý liberál, ktorý nakoniec pochopil, že niektoré veci musia ostať také, ako boli dané.

V opačnom prípade nám hrozí kultúrno-spoločenská neistota, zmätok, hodnotový rozklad a s tým aj ďalšie trieštenie spoločnosti (čo, pravda, môže vyhovovať istým kruhom, ale to už je iný príbeh…).

Prečítajte si tiež:

• Výzva predstaviteľov kultúrnej obce Ficovi: Ospravedlňte sa za hanebné výroky
• Ústavnoprávny výbor k rozhodnutiam Maroša Žilinku po zrušení ÚŠP neotvorili