Účasť v porovnaní s parlamentnými voľbami býva v eurovoľbách nízka, no ako nedávno v jednom rozhovore upozornil Tomáš Drucker (HLAS), Slovensko potrebuje na medzinárodnej platforme zástupcov, ktorí budú presadzovať práve slovenské záujmy a neurčia si za hlavnú agendu prednostne liberálno-progresivistické témy. Hlavné správy zasa informovali o vyjadreniach exministra Juraja Draxlera na margo útokov Progresívneho Slovenska, a to nielen na pozície v európskom parlamente, ale aj na podpredsedu EK Maroša Šefčoviča (článok TU).

Keď odhliadneme od otázky finančných tokov, medzi najpálčivejšie témy súčasnosti patrí propagácia ideológie LGBTi vo verejnej kultúre za štátne peniaze. Než sa pustíme do analýzy tohto fenoménu, je dôležité zdôrazniť, že ľudia z tzv. LGBTi komunity sú naši právoplatní a rovnocenní spoluobčania. Nikto nesmie byť diskriminovaný za svoju sexuálnu orientáciu. Každý občan SR má zaručené všetky práva, ktoré sú garantované ústavou.

Takisto z ľudského hľadiska treba podčiarknuť, že kto potrebuje pomoc, tomu ju máme poskytnúť (pokiaľ na to máme odborné, finančné alebo iné kapacity). Každá ľudská bytosť si zaslúži ľudský prístup a komunikácia medzi názorovými oponentmi, akokoľvek polemická, musí byť udržaná vo vecnej, argumentačnej rovine, teda bez šírenia negativity voči inakosti (každého druhu), či transfóbie. Iba tak môžeme prekonať vzájomné nezrovnalosti.

A teraz k dúhovej agende na pozadí blížiacich sa eurovolieb.

„Úprimne, ja nevidím hlavne žiadny dôvod‚ vešať’ alebo rovno ukrižovať tých, ktorí sa takto rozhodnú postaviť sa za inakosť a nediskrimináciu. Toto je predsa v súlade s ústavou,“ vyjadril sa dávnejšie Ivan Korčok, toho času ako minister zahraničných vecí, nominant SaS. Reagoval tak na návrh Györgya Gyimesiho a Tomáša Tarabu, aby bolo zakázané umiestňovanie symbolov ideológií propagujúcich akýkoľvek druh sexuálnej orientácie na budovy verejných inštitúcií.

Doba sa posunula, Korčok sa ocitol mimo politickej arény (otázka je, dokedy, veď vidíme, ako si Progresívne Slovensko stiahlo podobne „nezávislého“ Ódora či Ostrihoňovú…), avšak tendencie propagovať menšinové sexuálne komunity ostávajú v politickom ovzduší. Ešte za premiéra Ódora dostala napríklad košická neziskovka Saplinq z rôznych, aj štátnych zdrojov, státisíce eur. Jej náplňou práce je organizácia pochodu PRIDE, či poradenstvo pre transrodových a nebinárnych ľudí.

Premiér Robert Fico na tlačovom vyhlásení po pracovnej návšteve ministerstva kultúry tento týždeň uviedol, že transsexuálne experimenty do oficiálneho, štátom podporovaného kultúrneho portfólia nepatria. Jeho postoj vychádza z preambuly Ústavy Slovenskej republiky, odkazujúc na dedičstvo predkov, resp. cyrilo-metodské duchovné dedičstvo.

A to je, prirodzene, konzervatívny odkaz.

Niekto by mohol namietnuť, že ústava je „zastaralá“ a treba ju zmeniť. Že po novom už sa „počíta“ aj so sexuálnymi menšinami. Že manželstvo nemá byť jedinečným zväzkom muža a ženy. Alebo že „sexuálna identita“ je určujúca a smerodajná pre istú skupinu ľudí, a inkluzívnosť v kultúre sa má vzťahovať nielen na národnostné, ale aj na sexuálne menšiny.

Pozastavme sa tu na chvíľu nad samotným zmyslom a významom slov identita a menšina. Je veľký rozdiel, či sa prioritne hlásite k vašej identite ako „homosexuál“ alebo „Slovák“ alebo napríklad „kresťan“. Identita je totiž priamo z definície súbor rozličných charakteristík, ktoré vo svojom súčte definujú konkrétnu osobnosť. Ide o akýsi amalgám kvalít a špecifík, osobnostných čŕt, ideí, presvedčení atď. Identita Slováka alebo Maďara alebo Róma spočíva v jeho koreňoch, v tradíciách, jazyku, národno-kultúrnych osobitostiach…

V mnohých, komplexne prepletených faktoroch, ktoré nás pozdvihujú nad biologické determinanty.

Avšak keď hovoríme o „sexuálnej identite“ ako primárnom určujúcom faktore osobnosti, automaticky redukujeme človeka na jediný ukazovateľ. Je ním pudové nutkanie, ktoré sa prejavuje ako príťažlivosť k opačnému alebo vlastnému pohlaviu (alebo ako iná odlišnosť od štandardnej sexuality).

Ľudia stojaci za agendou LGBTi tvrdia, že je urážlivé pýtať sa ich na spôsob, akým vykonávajú svoje milostné akty. Napríklad trans-osoba, žena, ktorá si ponechala mužský genitál, nerada verejne vysvetľuje svoj intímny život. Argument stojí tak, že ani heterosexuálovi nikto nenazerá do spálne. Avšak toto má jednoduchý dôvod: na hodinách biológie sa ešte ako deti učíme, „čo sa ako robí“, tak, ako je nám to dané od Boha a prírody. Dané a prirodzené. Pretože klasický heterosexuálny styk, pokiaľ nie je promiskuitný, nie je pre človeka a spoločnosť takou hrozbou, ako styk homosexuálny.

To nie je „sprisahanecká teória“. Existujú štatistiky na zvýšený výskyt HIV a iných prenosných chorôb u gayov, ako aj na zvýšené riziko rakoviny konečníka. Fakty: Americké Stredisko pre potláčanie chorôb (CDC) napríklad poukazuje na výskyt syfilisu u homosexuálnych párov až v 83% všetkých známych prípadov. Muži, ktorí preferujú análny styk, sú navyše až sedemnásťnásobne viac vystavení riziku rakoviny konečníka, než muži žijúci v monogamnom heterosexuálnom vzťahu (ZDROJ). Tieto medicínske fakty priamo poukazujú na neprirodzenosť homosexuálneho životného štýlu.

Už chápete, prečo sa ľuďom s neštandardnou sexualitou prieči o nej otvorene hovoriť?

Je teda na mieste pýtať sa, prečo by mali vlajky, ktoré propagujú takýto spôsob života a s ním súvisiace zdravotné hrozby, visieť na štátnych budovách a verejných priestranstvách. Kto chce, môže si ich vyvesiť doma na dvore – v tom mu nikto nebude brániť. Ale na inštitúciách verejného života?

Tam, kde je reprezentovaný štát a národ, teda vznešené idey, ktoré presahujú jednotlivca s jeho chuťami a preferenciami?

Pozrime sa na druhý závažný argumentačný nedostatok v dúhovej ideológii. LGBTi agenda hlása heslo „láska je láska“. Znie to pekne, ale čo to znamená? Že ktokoľvek môže milovať kohokoľvek na akýkoľvek spôsob? A čo to obnáša? Iba city, alebo aj romantické zbližovanie a napokon sexuálny styk? Lebo aj muž-kresťan miluje Ježiša, aj muž-moslim miluje proroka Mohameda, avšak platonicky, „bezdotykovo“.

Láska je láska, v poriadku. V tom prípade máme zákonom uznať aj incest? Môžu dvaja, intelektuálne vyvinutí a spôsobilí bratia zdieľať lôžko, pokiaľ sa úprimne milujú a navzájom priťahujú? Veď v minulosti aj šľachtické rody praktizovali kríženie v rámci rovnakých rodokmeňov… Láska je láska.

Je potom v poriadku napríklad aj konsenzuálna pedofília, pravdaže, s podpisom zákonného zástupcu dieťaťa?

Prepáčte za naozaj hraničné prípady a provokatívne otázky – použil som ich len ako ilustráciu toho, kam až sa dá pri uvažovaní o tejto téme zájsť. Veď kde sú hranice frázy „láska je láska“? Kto ich určí? V tlači sa môžeme dočítať aj o istej dáme, ktorá sa vydala za Eiffelovu vežu, a onedlho nato ju „podviedla“ s latkovým plotom…

Týmto smerom chceme viesť mládež a formovať verejnú mienku do budúcna? Takto chceme pozdvihnúť ducha národa? A budeme tiež zavádzať do slovenského jazyka orwellovský newspeak, takzvaný „dúhový slovník“, ako je prezentovaný na aktivistických webstránkach?

Alebo do škôl pustíme texty ako Nebinárna príručka (tu)? V nej na strane 7 nachádzame nasledovný rozhovor dvoch „kvír“ osôb:

Osoba 1: „Volám sa Niky. Som bigender a používam zámená ona a on.“

Osoba 2: „Ja som rodovofluidné. Rado ťa spoznávam, Niky!“

Mimochodom, Bibiana (medzinárodný dom umenia pre deti) aktuálne ocenila medzi najkrajšími knihami roka aj manuál „Hovorme o sebe s rešpektom“, teda „praktickú príručku jazyka rešpektu kvír ľudí“…

Aké posolstvo zdieľame, ak bez rozmyslu podporujeme, vyzdvihujeme a propagujeme podobné veci? Projekty, ktoré redukujú identitu človeka na jeho sexuálnu alebo „rodovú“ stránku? Ako si vážime odkaz našich predkov, odkaz serióznych ľudí, ktorí tvrdo pracovali, aby nám zabezpečili budúcnosť?

A akým príkladom ideme budúcim generáciám? Takto má vyzerať „budúcnosť“, ktorú toľko spomína Progresívne Slovensko?

Tohoročné voľby do Európskeho parlamentu majú azda najväčší význam v dejinách samostatného Slovenska. Nejde len o boj na ekonomickom poli medzi pravicou a ľavicou. Ukáže sa predovšetkým kam hodnotovo smerujeme.

A nami zvolení zástupcovia budú tieto hodnoty zastávať a propagovať v Bruseli.

Uprednostníme tradíciu, normálnosť, štandard a slušnosť, alebo sa vydáme cestou experimentu, excesov a (a)morálneho extrémizmu? Dáme mandát ľuďom, ktorí poznajú Slovensko z prvej ruky, alebo necháme rozhodovať „bratislavskú kaviareň“ s jej víziami odtrhnutými od reality?

Kto bude hlas Slovenska na európskej pôde? Aké idey tam bude prezentovať? Aké témy bude presadzovať? Také, ako vidíme na Tiktoku vo virálnom videu s mladíkom s dúhovými trakmi, ktorý narieka, že deti nemajú zabezpečené cenovo dostupné operácie pohlavia?

Rozhodnutie bude aj vo vašich rukách.

Prečítajte si tiež:

• Progresívci tvrdo útočia na pozície Slovenska v Bruseli