Spomienka na zosnulých. Kráčame v ich sľapajach?

Rodinka prichádza ku hrobu. Z mesta sa vracajú na dedinu, kde už nemajú nikoho a nič. Len tie trikrát dva metre hliny, na nej kríž a pod ňou truhla s rodičmi. Rodný dom už dávno predali.

„Otec, nešiel som v tvojich šľapajach,“ hovorí si v duchu syn a ani netuší, že je po stovkách rokov prvý, kto nerobí s pluhom. Z vyblednutých spomienok sa snaží vydolovať tvár mamy… Jeho malý syn ho ťahá za ruku a volá, aby sa vrátili domov.

Mnoho sa zmenilo.

Strom odtrhnutý od koreňov vysychá. My však žijeme. To hlavné predsa nie je pluh, gazdiná so žochtárom mlieka… So všetkým a so všetkými sa raz musíme rozlúčiť. Len s Ježišom to znova ožíva.

Čas druhého stretnutia sa blíži.