25. apríla 2019 podpísal vtedajší prezident Petro Porošenko kontroverzný zákon č. 5670-D, ktorý obsahoval postavenie regionálnych jazykov a menšinových jazykov vrátane ruštiny s vážnymi dôsledkami, ktoré drasticky obmedzili používanie rodného jazyka vo verejnej sfére. Bol to zákon, ktorý hovorca Verchovnej rady označil za „záležitosť národnej bezpečnosti krajiny“.

Tento zákon jazykovej diskriminácie sa stal vykonateľným napriek tomu , že bol v jasnom rozpore s rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov 47/135 z 18. decembra 1992, v ktorej sa výslovne uvádza:

1. Štáty budú chrániť existenciu a národnú alebo etnickú, kultúrnu, náboženskú a jazykovú identitu menšín na svojich územiach a budú podporovať takúto identitu.
2. Štáty prijmú vhodné legislatívne a iné opatrenia na dosiahnutie týchto cieľov.

Článok 2.

1. Osoby patriace k národnostným alebo etnickým, náboženským a jazykovým (ďalej len osoby patriace k menšinám) majú právo využívať svoju kultúru, vyznávať a praktizovať svoje náboženstvo a používať svoj jazyk v súkromí a na verejnosť, slobodne a bez zasahovania alebo bez akejkoľvek formy diskriminácie.

Rovnaké prieskumy vyplýva, že na Ukrajine tvorili etnickí Rusi 56 % z celkovej populácie rusky rodených hovoriacich, zatiaľ čo zvyšných 44 % tvorili Ukrajinci, Bielarusi, Židia, Gréci, Bulhari, Moldavci, Arméni, Tatári, Poliaci

Napriek tomu zákon č. 5670-D roku 2019 využil Zelenskyj na to, aby proruskému obyvateľstvu odobral právo používať svoj materinský jazyk v oficiálnych dokumentoch, čo je v priamom rozpore s rezolúciou OSN z roku 1992.

ÚTOK KYJEVSKÉHO PARLAMENTU A PRENASLEDOVANIE RUSKEJ KRESŤANSKEJ PRAVOSLÁVNEJ CIRKVI

Prezident Zelenskyj začína proces zákazu komunít spojených s Moskvou a dal uskutočniť prehliadky v kostoloch a kláštoroch s tým, že zavedú zákaz náboženských organizácií, ktoré sa považujú za pridružené k ruskej strane.

Ukrajinský parlament, Najvyššia rada, má už pripravený návrh zákona, ktorý sa má úplne zakázať činnosť Ruskej pravoslávnej cirkvi (ROC) na ukrajinskom území, keďže zákonodarcovia trvajú na tom, že „cirkev predstavuje hrozbu pre bezpečnosť a národný poriadok Ukrajiny“.

Návrh zákona iniciovala Strana Európska solidarita bývalého prezidenta Piotra Porošenka, čo oznámila spolupredsedníčka Irina Geraščenková. Naznačila, že ROC „nebola cirkvou, ale ideologickou organizáciou propagujúcou „ruský svet“.

Na základe týchto útokov Ukrajinská bezpečnostná služba  SBÚ podala sťažnosť na metropolitu Kirovohradskej diecézy Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi (UOC) za údajné „podvratné aktivity proti štátu“ a „podnecovanie k náboženskej nenávisti“.

Bezpečnostná služba Ukrajiny SBU uskutočnila raziu v Kyjevskom kláštore Ruskej pravoslávnej cirkvi a obvinila predstaviteľov Pečerskej Lavry z glorifikácie Ruska a z toho, že tento hlavný ukrajinský pravoslávny kresťanský kláštor je „protiukrajinskou bunkou Kremľa“.

Lavra je v súčasnosti pod kontrolou Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi (UOC), ktorá začiatkom tohto roka vyhlásila nezávislosť a autokefáliu od Moskovského patriarchátu po vypuknutí pokračujúceho konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou. Na kláštor si však nárokovala aj schizmatická ukrajinská pravoslávna cirkev (OCU).

Prijatie tejto legislatívy bude v priamom  rozpore nielen s rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov 47/135 z 18. decembra 1992, ale aj s Rezolúciou 36/55 z 25. novembra 1981 proti náboženskej diskriminácii v článku 2, ktorý znie takto :

1. Žiadny jednotlivec nesmie byť vystavený žiadnej diskriminácii zo strany štátu, inštitúcie, skupiny alebo akejkoľvek jednotlivca na základe svojho náboženstva alebo viery.
2. Na účely tejto deklarácie výraz „neznášanlivosť a diskriminácia na základe náboženského vyznania alebo viery“ znamená rozlišovanie, vylúčenie, obmedzovanie alebo uprednostňovanie na základe náboženstva alebo viery, ktorých cieľom alebo účinkom je potláčanie alebo obmedzenie uznania, požívanie alebo uplatňovanie ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe.

Vatican News napísal  ku koncilu pravoslávnej cirkvi v Kyjeve: zdôrazňuje svoju „hlbokú ľútosť nad nedostatkom jednoty v ukrajinskej pravoslávii” a považuje schizmu za „bolestivú ranu na cirkevnom tele” – nestráca nádej na obnovenie dialógu.

Myšlienka ukrajinskej pravoslávnej cirkvi však smeruje predovšetkým k svojim veriacim, ktorí by nemali zostať „bez duchovnej starostlivosti”. Cirkev musí byť ich oporou a útechou v najťažších životných chvíľach a organizovať cirkevné spoločenstvá v diaspóre.

Ukrajinská autokefálna cirkev vznikla v roku 2018 nie z náboženskej vôle svojich veriacich, ale z politickej vôle vtedajšieho prezidenta Petra Porošenka uskutočniť rozchod s Moskvou, čo bolo okamžite posvätené patriarchom pravoslávnej cirkvi v Konštantinopole, ktorý sa podriaďuje politickému režimu Moslimského bratstva.

Nezanedbateľnou závažnou okolnosou je aj to, že pokým novovytvorená autofekálna cirkev má približne 700 farností, ruská pravoslávna cirkev ich má 10 000, takže cui bono ?

Existuje teda dôvodná obava, že geopolitické záujmy podporovateľov vojny budú naďalej legitimovať náboženskú diskrimináciu zo strany kyjevského režimu voči ukrajinským Rusom, čo sa už začína nápadne posúvať k situácii, ktorú  Európa  vo svojej histórii zažila.

A ako bude naložené s duchovnými, veriacimi a majetkom cirkvi, nie je známe. „Demokratická“ Európa mlčí a zrejme to tak aj zostane.

JÁN PAVOL II. – NEÚNAVNÝ POSOL MIERU

25. marca 1984, na sviatok Zvestovania, v duchovnom zväzku so všetkými biskupmi sveta, na Námestí svätého Petra pápež Ján Pavol II. zveril všetky národy Nepoškvrnenému Srdcu Márie, samozrejme vrátane Ruska tak, ako to pred ním urobil Pavol VI. vysvätením Ruska a obnovením vysvätenia Ruska v prítomnosti otcov Druhého vatikánskeho koncilu 21. novembra 1964.

Pápež Ján Pavol II. v roku 1995 pri príležitosti 50. výročia holokaustu a oslobodenia koncentračného tábora Dachau v Nemecku, jedného z miest deportácie mladých Poliakov, ktorý bol stelesnením civilizácie smrti, upozornil na väzenský a vyhladzovací tábor neďaleko Mníchova, kde bolo uväznených celkovo 2801 duchovných, z ktorých 1773 pochádzalo z Poľska: 1034 zomrelo, z toho 868 Poliakov. Z tohto dôvodu sa 29. apríl – deň oslobodenia Dachau  z iniciatívy poľskej biskupskej konferencie, oslavuje Deň mučeníctva poľského duchovenstva počas druhej svetovej vojny. História, neklame, história učí.

Pri príležitosti jubilejných  XV. Svetových dní mládeže v roku 2000 pápež Ján Pavol II. povedal tieto slová:  „Drahí moji priatelia, vidím vo vás „ranných strážcov“ na úsvite tretieho tisícročia. Dnes ste sa tu zišli, aby ste potvrdili, že v novom storočí sa nikomu nebudete  prepožičiavať ako nástroje násilia a ničenia; budete brániť mier, v prípade potreby dokonca aj osobne zaplatiť. Nerezignujete na svet, v ktorom iné ľudské bytosti hladujú, sú negramotné, chýba im práca. Budete brániť život v každom okamihu jeho pozemského vývoja, budete sa zo všetkých síl usilovať o to, aby sa táto zem stala čoraz obývateľnejšou pre všetkých“.

„Už nikdy viac vojna, dobrodružstvo bez návratu, už nikdy vojna, špirála smútku a násilia”. Ján Pavol II. napísal v modlitbe 2. februára 1991, v ktorej vyzval na ukončenie konfliktu v Perzskom zálive.

Píšem o mieri, lebo to je téma, ktorej by sa nemal vyhnúť pápež František na stretnutí s prezidentkou Slovenskej republiky, ktorej poskytol kresťanskú útechu pri smrti jej otca a dal mu posledné pomazanie. V ťažkej chvíli jej bol ľudsky blízky a predsa … Na vatikánsku pôdu vstúpi ako hlava štátu, ktorý dodáva zbrane Ukrajine, vyzbrojuje ju a poskytuje výcvik vojakom, ktorí sú deťmi svojich matiek, ktoré na kolenách prosia o podanie informácií, kde nájdu svojich synov, aby ich mohli aspoň pochovať. Týmto matkám nemá kto dať útechu, akej sa dostalo prezidentke Slovenskej republiky. Na bojiskách zomierajú Slovania na jednej aj druhej strane, ale budú to historici, nie politici,  ktorí dajú odpoveď na mieru zavinenia toho, čo sa stalo a čo sa nám proti našej vôli odohráva pred očami. Nekonzistentnosť na tomto stretnutí bude v tom, že prezidentka bude zastupovať vládu, ktorá sa konkrétnymi úkonmi  zapája do vojny. Nezastupuje občanov, ktorí chcú mier a nechcú dodávať zbrane na zabíjanie. Slovensko nie je iba krajina pri Ukrajine, je to naša vlasť. „Sláva Ukrajine“ patrí Ukrajine, my sme sa v škole učili „Slávme slávne slávu Slávov slávnych“.  

V adventnom čase pápež František rozoslal posolstvo: „Nech Boh prinesie mier národom skúšaným vojnou. Útecha nie je „cítiť sa ako páv pred Bohom“. Je potrebné preskúmať svoje svedomie, aby sme videli, čo sa dnes stalo. Čo sa stalo nie v novinách, ale v mojom srdci. Vstúpili sme do adventu plní nádeje a vrúcne prosíme knieža pokoja, aby priniesol útechu našim zraneným srdciam, ako aj národom skúšanými vojnami a krízami každého druhu, pre dôstojný a pokojný život“.

Eva Zámocká