Môj profil 
Predplatné
Je to automatická emócia, veď k vrcholnému športovému úspechu vedie tŕnistá cesta. Bez okolia, tvoriaceho inšpiráciu a motiváciu, to nejde. A potom ale príde ten moment, keď slovenský atlét, skromný a pokorný borec, napriek únave a páľave slnka vytiahne zo seba zvyšky energie a vyhlási: “Je to úžasné. Som rád, že to nemusel byť úplne zdrvujúci finiš a mohol som si som si to riadne vychutnať. Aj keď som toho mal už dosť, bolo to krásne a užil som si tých posledných možno sto metrov.”
Vyčerpaný a šťastný Tóth lovil v mysli okamihy, ktoré predchádzali triumfu: “Tuším mi to došlo asi desať metrov za cieľom, aj keď som mal dosť veľký náskok, stále som si nebol istý. Išiel som, čo to dalo.” Pripomienka TASR, že niekoľko stoviek metrov pred cieľom rozdával “pusinky” do prenosovej kamery, mu pomohla ku konkrétnejšiemu opisu: “To bola taká eufória, ale istý som si nebol. Bolo to za poslednou osviežovačkou, keď som sa oblial a vedel som, že už neodpadnem a že už to dám. Možno tých štyristo-tristo metrov pred cieľom. Až keď som zobral tú vlajku a obzrel som sa a bol som si istý, že to je moje a že to už nepustím.”
Zlatý olympijský chodec rozmýšľal, či už také náročné preteky zažil. Potvrdil ale, že boli jedny z najťažších: “Ale na konci eufória, neskutočné šťastie. Bola tu taká atmosféra, že to sa asi nezopakuje. V podstate mi to možno práve tí ľudia uľahčili, ale čo sa týka fyzického výkonu, tak to bolo veľmi náročné. A takto potom vyzerá sen a dosnívam ho, keď doma objímem svojich najbližších. Už sa neviem dočkať, keby bolo na mne, tak to po vyhlásení výsledkov a večernej súťaži kladivárov rýchlo balím a odchádzam domov. Ale vlastne nie, ešte si to tu chcem užiť. Máme pred sebou nejaké vystúpenia našich a chcem si ich povzbudiť. Potom rýchlo domov a užiť si to s rodinkou.”
Tóth sa vopred ospravedlnil všetkým, ktorí budú mať záujem o akcie s olympijským šampiónom. Prirodzene predpokladá, že príde množstvo pozvánok ako pred rokom po zisku zlata na MS: “Tento rok to chcem urobiť ináč a chcem sa venovať najbližším. Toto je nesmrteľnosť, asi som teraz získal športovú nesmrteľnosť a už mi to nikto nemôže zobrať. Som strašne šťastný a je to úžasný pocit. Je to nádhera ťažko opísateľná slovami a ozaj by som si ju po návrate domov vychutnal bez prílišného stresu a prehusteného programu.”
Chodecký mág sa k triumfu v Riu prepracoval spôsobom, ktorý možno označiť za ‘idem si svojím tempom a za svojím ambicióznym cieľom’. Mal pocit, že to nie je práve jeho výnimočný deň, skôr taký štandardný: “Musel som isť podľa pocitov, nemohol som si dovoliť reagovať na tie nástupy. Ten jeden, čo som zachytil Dunfeeho, som hneď začal cítiť, tep išiel hore. Okamžite som sa musel zmobilizovať a skoncentrovať na seba a som rád, že to vyšlo. Dnes som nezdolal nikoho, možno Tallenta v závere. Bolo to o tom, že som odšliapal maximum, čo sa dalo vyťažiť z môjho tela.”
TASR zaujímala znepokojivá anabáza Francúza Yohanna Diniza. Svetový rekordér bol polovicu súťaže v úniku a natiahol to až na poldruhasekundový náskok na Tóthovu skupinu, napokon to nezvládol a o medaily nebojoval. “Absolútne sme ho odignorovali, vedel som, že to dopadne takto alebo že vyhrá, takže nemalo význam ísť s ním. “Keď sme ho začali sťahovať, už nemal šancu. Aj keď som zase tušil, že to len tak nezabalí, to sa aj ukázalo, že docupkal do cieľa,” konštatoval slovenský atletický hrdina.
Poukázal aj na špecifické podmienky. Síce pri skorom rannom štarte len s 22 stupňami, ale postupne čoraz viac pálilo slnko: “Bolo tiež vlhko. Nevedel som sa dočkať osviežovačky, bolo to náročné. Krízu som ale nemal, celý čas to bolo odpracované, v podstate ťažké, ale kríza nebola. Stále som si držal svoje pocity, pri každom nástupe som si hovoril: ‘len si choď svoje a prídeš do cieľa v takomto tempe’. Len som si nemohol dovoliť zrýchlenie.”
Matej Tóth vybojoval pre svoju vlasť ozaj senzačné zlato. Niežeby nepatril medzi favoritov, ale vyčerpávajúcu takmer 4-hodinovú disciplínu zvládol excelentne po športovo-technickej, mentálnej i taktickej stránke.
.jpg)
