Spencerová píše, že všetky doterajšie pokusy Európy presvedčiť Donalda Trumpa, aby nerušil pracne uzavretú dohodu o iránskom jadrovom programe, ktorú pred tromi rokmi uzavrel Barack Obama, skončili bez väčšieho úspechu. Francúzsky prezident Macron a po ňom aj nemecká kancelárka Merkelová nedosiahli vôbec nič, snáď len s výnimkou uistenia, že sa Trumpovi nepáči nielen dohoda s Iránom, ale vlastne ani celá tá Európska únia, ktorá vraj vznikla len preto, aby z USA “ťahala” najrôznejšie obchodné výhody.

“Európa pritom vidí v Iráne zbavenom všetkých západných sankcií obrovský a sľubný trh, rovnako ako možnú diverzifikáciu zdrojov zemného plynu. Nemecko, Francúzsko a Británia dokonca vydali spoločné vyhlásenie, podľa ktorého je uchovanie dohody najlepší spôsob, ako zabrániť Iránu v získaní jadrovej zbrane. Macron kvôli tomu skúšal vo Washingtone prepojiť vojnu v Sýrii, iránsky program balistických rakiet, jeho regionálnu politiku a jadrovú zmluvu do jedného nerozmotatelného klbka, o ktorom by sa vraj dalo znovu rokovať, ale dostalo sa mu len niekoľko “macho” bozkov a ostentatívneho ometania smietok zo saka,” uvádza česká politologička.

Merkelová pre zmenu pripustila, že zmluva s Iránom nie je ideálna, a preto ju treba vnímať len ako “prvý krok”, ktorý výrazne spomalil iránsky jadrový program a vytvoril priestor pre vylepšenie dohody. Je to vraj “prvý kúsok mozaiky, prvá tehla, na ktorej môžeme stavať.” Inými slovami, obaja “lídri Európy” boli pripravení nátlaku Bieleho domu ustúpiť a kývnuť na neisté opätovné prerokúvanie celej dohody, ale ani taká “kapitulácia” im bola k ničomu.

Macron potom uviedol že Američania zrušia zmluvu s Iránom na  základe “domácich dôvodov”, čo však nie je až tak presné, lebo prvá cesta novovymenovaného ministra zahraničia Mika Pompea viedla do Saudskej Arábie a Izraela, dvoch hlavných protivníkov Iránu na Blízkom východe, ktorí majú súčasne aj silný vplyv na zahraničnú politiku USA. A izraelský premiér Benjamin Netanjahu, ktorý sa všemožne snaží odvádzať pozornosť od pokračujúceho zabíjania obyvateľov pásma Gazy, pri tejto príležitosti znovu ukázal už dobre známe “dôkazy” o tom, že Irán vyvíja jadrové zbrane, hoci CIA aj Mossad tvrdia opak. A čo viac, experti spochybňujú aj Netanjahuove tvrdenia, že predložené “dôkazy” naozaj získala izraelská tajná služba v Iráne, pretože všetko skôr nasvedčuje tomu, že Izrael jednoducho “hackol” Medzinárodnú organizácii pre atómovú energiu (MAAE) a získal z nej nejaké “nové podrobnosti” z iránskych odpovedí, ktoré zazneli na uzavretom zasadnutí v decembri 2015. Všetko, čo Netanjahu novo “odhalil”, je vedenie MAAE známe a sama agentúra to všetko už tiež sama zverejnila. MAAE teraz v reakcii na Netanjahua oficiálne potvrdila, že Irán “pred koncom roka 2003 naozaj vykonával pestrú škálu koordinovaných činností súvisiacich s vývojom jadrových výbušných zariadení, a niektoré činnosti vykonával aj krátko potom, ale neskôr tieto aktivity nepokračovali nad rámec uskutočniteľnosti a vedeckých štúdií.” vedenie MAAE preto potvrdzuje, že “túto otázku považuje za uzavretú”.

Americká agentúra AP celé Netanjahuova vystúpenie označila za “jeden z najbizarnejších okamihov v globálnej politike poslednej doby”, pričom niektorí americkí zástancovia dohody s Iránom podotýkajú, že “hlavným Netanjahuovým cieľom bolo poskytnúť Trumpovi falošný dôvod na odstúpenie od zmluvy bez toho, aby pritom musel politicky zaplatiť. Namiesto toho teraz Trump môže argumentovať tým, že zmluvu zrušiť musel, pretože Irán “klamal”, ako neustále opakoval Netanjahu, bez ohľadu na absenciu skutočných dôkazov. “A funguje to – Washington sa sprvu síce trochu zaplietol vo formuláciách, či Irán” mal “alebo” má “jadrový program, ale Trump už v reakcii na Netanjahuovu” narážku “vyhlásil, že to všetko dokazuje, že má” stopercentnú pravdu “, keď chce od zmluvy odstúpiť…

Benjamin Netanjahu, premiér jedinej jadrovej mocnosti na Blízkom východe, už v roku 2002 v americkom Kongrese vyhlásil: “Niet vôbec žiadnych pochýb, že Saddám chce získať jadrové zbrane a pracuje na tom – o tom niet žiadnych pochýb.” Nasledovala americká agresia proti Iraku ” opretá “o podobnú prezentáciu, ktorú teraz predviedol Netanjahu, len vtedy Colin Powell na diapozitívoch dokladal existenciu neexistujúcich irackých zbraní hromadného ničenia.

Novú “slajdšou”, o ktorej izraelský premiér informoval amerického prezidenta vraj už v marci, sprevádzali aj príslušné dramatické efekty – Netanjahu si nechal schváliť právomoc viesť vojnu aj bez súhlasu Knessetu, len s kývnutím ministra obrany, načo nasledovali ranné nálety na údajné iránske ciele v Sýrii a neskôr aj uzatvorenie vzdušného priestoru nad sýrskymi, ale Izraelom anektovanými Golanským výšinami a dokonca aj nad palestínskym a Izraelom okupovaným Západným brehom Jordánu… Špekulácie o chystanej izraelskej agresii proti Sýrii sa len roja, hoci ich Izrael popiera, a cena ropy zase raketovo rastie. Irán sa však k žiadnej reakcii vyprovokovať nenechal a navyše aj poprel, že by najnovšie nálety zasiahli jeho základne v Sýrii.

Napodiv, dokonca ani šéfka únijnej diplomacie Federica Mogheriniová sa nenechala uniesť a zdôraznila, že vystúpenie izraelského premiéra “nespochybnilo iránske dodržiavanie podmienok dohody”. Emmanuel Macron si potom len posťažoval, že americké rušenie dohôd, či už je reč o iránskom jadre alebo napríklad o vystúpení z parížskej dohody o klíme, môže Spojeným štátom “krátkodobo dávať zmysel, ale už zo strednodobého výhľadu je to šialené”. A pripomenul, že v súvislosti s blížiacou sa možnou dohodou so Severnou Kóreou Washington nevysiela zrovna “signál” o svojej dôveryhodnosti. “Urobil som, čo som mohol,” zhrnul Macrona. “Ak zabijete dohodu, bez toho aby ste ponúkli alternatívu, otvoríte tým Pandorinu skrinku,” odkázal Trumpovi.

Spencerová dodáva, že francúzsky líder, ktorého domáca obľuba sa prepadá s každým týždňom, sa podobnými vyhláseniami skúša stavať do úlohy medzinárodne významného “vyjednávača, ktorý to myslí dobre”, ale napríklad v samotnom Iráne s touto snahou úplne pohorel, už len preto, že to bol pokus konať “o Iráne bez Iránu”. “Ustupoval Trumpovi až príliš, len aby získal aspoň trochu nádeje na nejaké hmatateľné výsledky,” napísal napríklad člen niekdajšieho iránskeho vyjednávacieho tímu a analytik Kaveh Afrasjábí. “Prezieravejšie by bolo, keby stál oboma nohami na zemi a dohodu s Iránom obhajoval, ako to už urobil pri mnohých iných príležitostiach, a nepokúšal sa premeniť na” zaklínačov Trumpa “. Teraz riskuje, že sa mu dostane nálepky “francúzskeho Tonyho Blaira”, alebo horšie, “Trumpovho európskeho chlapčeka”… Skrátka, Macronov návrh na “novú zmluvu s Iránom” nikam nevedie a je vlastne dobre, že bol zmetený skôr, ako neskôr. ”

Nie je pritom bez významu, že sa Nemecko, Británia a Francúzsko – a až nedôstojne nesmelo – pokúšali vyjednať s USA novú dohodu o iránskom jadre, bez toho by však k tomu mali nejaký mandát Európskej únie ako takej. Akákoľvek zmena únijného postoja k dohode by pritom vyžadovala nové jednotné stanovisko, aj keď jeho dosiahnutie je len iluzórne. A tak sólo postup “niektorých” krajín v skutočnosti len ponúka nový pohľad na fungovanie “spolku” v časoch, kedy je inak “povinná solidarita” v jeho radoch snáď dokonca príkazom doby, cez ktorý “vlak nejde” …

A čo ďalej?

Veľkou neznámou medzitým zostáva prípadná reakcia Iránu na to, až Spojené štáty zmluvu vypovedia – a termín vyprší za pár dní, už 12. mája. Šéf iránskej diplomacie Džavád Zarifa v rozhovore pre americký New Yorker naznačil, že do úvahy prichádzajú tri základné varianty: V rámci tej prvej Teherán obnoví obohacovanie uránu, “bez toho aby sa Amerika musela báť, že vyrábame jadrovú bombu”, druhý variant počíta s tým, že by Irán využil mechanizmy súvisiace s dohodou a na postup USA by si oficiálne sťažoval, ako to napokon urobil (márne) už jedenásťkrát, a treťou – a najdramatickejšou – možnosťou je vystúpenie Iránu z dohody o nešírení jadrových zbraní. “Diskusie o ďalšom postupe prebiehajú,” konštatoval Zarifa, ktorý mimochodom študoval v USA. “Irán nie je monolit.”

Príkladom takýchto diskusií je aj napríklad hrozba veliteľa námorníctva Iránskych revolučných gárd, podľa ktorého začne Irán – v prípade, že USA vypovedia zmluvu – potápať americké plavidla v oblasti a vytvorí “katastrofickú situáciu”. Je pritom očividné, že uchovať reakciu v prijateľných medziach bude pre “reformátorov” z okolia vlády prezidenta Róháního tvárou v tvár náboženským fundamentalistom z radov “islamských revolucionárov” veľmi zložité, lebo im “nepomáhajú” ani samotní najvyšší americkí činitelia – napríklad Mike Pompeo z titulu svojej niekdajšej funkcie šéfa CIA teraz “prezradil”, že Irán pred podpisom dohody o jadrové zbrane neusiloval. “Je to len ďalší príklad amerického morálneho krachu,” podotkol k tomu Zarifa. “Na Irán boli predtým ukladané sankcie kvôli falošným obvineniam, že sa usiluje o jadrový arzenál. A teraz majú byť uvalené, pretože o žiadne jadrové zbrane neusilujeme? ”

Je vcelku logické, že všetko sledujú nielen v Pchjongjangu, ktorý sa odhodlal aj uzatvárať s USA nejaké dohody. Na druhej strane ale platí, že Washington zmluvu s Iránom i tak nikdy dôsledne nedodržiaval, a čo viac, u Trumpa si – druhýkrát “beztak” – nikdy nikto zatiaľ nebol istý, či po príslušných slovách budú nasledovať aj príslušné činy . Takže, aký zmysel má vlastne bazírovanie na “nejakej dohode” s USA? Tým skôr v čase, keď Teherán aj formálne ukončil svoje zahraničné obchodovanie v dolároch a všeobecne – čoby do “úkrytu” pred ďalšou dávkou amerických sankcií – ekonomicky mieri do eurasijského priestoru, teda za Čínou, Ruskom a ďalšími štátmi. Peking aj Moskva síce americký postup v “iránskej dohode” svorne odmietajú, ale výsledný efekt im v skutočnosti musí hrať do kariet, lebo len posilňuje blízkovýchodnú alianciu medzi Ruskom a Iránom. A čo viac, sústredný americký nátlak okolo Sýrie spevňuje aj rad “aliancie” Ruska, Iránu a Turecka …

A čo v skutočnosti zostáva Trumpovi a “jeho” našepkávačom? Že by ďalší sankcie? Irán pod americkými sankciami prežil niekoľko dekád a nezrútil sa, ale teraz má navyše “nových priateľov” a tým aj priestor na realizáciu. Že by sa Washington pokúsil o “zmenu režimu” v Teheráne? Na to nemá. A americký vojenský útok proti Iránu, ktorý si tak želajú Izrael a Saudovia? Irán v roku 2018 nie je ani trochu Irakom v roku 2003. Naopak, Irán dokázal pevne zakotviť v severnom páse Blízkeho východu, teda v Iraku, Sýrii a Libanone, kde šiiti prevládajú a “naše” predĺžené “ruky” typu sýrskeho franchisingu Al Kaidy, Daeše , džihádistickej Sýrskej slobodnej armády alebo Kurdov, ktorí dnes už ani poriadne nevedia, čí sú, s tým nič moc nenarobia, ani keby Biele prilby natočili ešte stovky filmov na YouTube. A čo viac, mnohí z týchto prípadných “spojencov Západu”, sú spojencami len dočasnými, len do tej doby, do kedy je to pre nich výhodné. Nikto z nich v skutočnosti netúži po americkej nadvláde na svojich územiach …

“Diplomacia nikdy neumiera,” konštatoval na záver rozhovoru s New Yorker Džavád Zarifa. “Ale to neznamená, že v diplomacii existuje len jediná cesta a že tá musí viesť cez Spojené štáty.” Nech už sa ale Irán rozhodne akokoľvek, “nebude to pre USA veľmi príjemné. To môžem povedať. Na tom sa zhodneme.” Tož uvidíme. Kocky sú už takmer hodené.