Keď dostatočne vyučený bol, opustil kláštor, a hľadal miesto osamelé, aby, vzdialený od sveta, podľa návodu sv. Sabína Bohu celý život venovať mohol. Dlho hľadal a hľadal, až napokon našiel v pohorí Júra medzi Franche-Comté a Švajčiarskom údolie, vysokými a hroznými skalami obkľúčené, ktoré sa menovalo Kondat. Tu pod jednou ozrutnou jedľou zarazil Roman svoj príbytok. A ako niekedy sv. Pavel pustovník pod palmou, tak strávil život svoj svätý Roman pod jedľou, zväčša len modlitbou a rozjímaním sa zanášajúc. Roman vzal so sebou do samoty dve knihy, totiž: život svätých praotcov a poučenie pre pustovníkov od opáta Kassiana. Z týchto kníh čítaval a keď prečítal, rozjímal o živote a umučení Spasiteľa Ježiša Krista, alebo spieval žalmy. Za niekoľko hodín denne obrábal pôdu okolo príbytku svojho. Spával veľmi málo, telo svoje karhal prísnym pôstom.

Sv. Roman mal brata menom Lupicin, ktorý za nejaký čas k nemu prišiel a pustovnícky život si obľúbil. Aj keď  sv. Roman bol mysli tichej a miernej, brat jeho ale bol prísny, nevľúdny, predsa sa dobre znášali, a oba snažili sa len po jednom cieli, milovať Boha a jemu sa ľúbiť. Tento svätý život dvoch bratov bol diablovi tŕňom v očiach, preto ich sužoval rozličným spôsobom, tak že sa napokon odhodlali miesto toto opustiť, a inde hľadať stratený pokoj.

Keď sa teda odsťahovali zo svojej samoty, po novom mieste pokoja pátrajúc, prišli do jednej malej dediny a prenocovali tu u istej chudobnej vdovy. Tá, keď  sa od nich dozvedela, čo im chýba a o čom zamýšľajú, divila sa veľmi, že tak svätý mužovia boja sa úkladov diabolských. Zahanbený touto ženou, vrátili sa na púšť a nedali sa viacej mýliť v svojej horlivosti.

Krok tento dvoch bratov bol prameňom milosti a požehnania mnohým. Prví, ktorí ich tu navštívili, boli dva klerici z Nyonu, na ženevskom jazere, títo sa tu chceli len krátky čas pobaviť, nábožný však život bratov, svätý pokoj, ktorý ich tu ako nebeský vánok ovieval, povzbudil ich, aby tu navždy ostali. Zvesť o pustovníkoch, v prostote srdca Bohu slúžiacich a v duchu lásky jeden druhého ku pobožnosti roznecujúcich, šírila sa celým okolím, so všetkých strán prichádzali ľudia, jedni aby nasýtili svoju zvedavosť, druhí hľadajúc potešenia a poučenia, tretí aby na ich príhovor z telesných nehôd uzdravenia dosiahli. Mnohí žiadali si pod vedením sv. Romana viest život pustovnícky. Z tejto príčiny vyrúbali vôkol horu, obrobili zem a vystavili veľký pravidelný kláštor. Toto bol počiatok kláštora a opátstva Kondat, neskôr St. Claude menovaného.

Neplodnosť však vrchov, dolinu so všetkých strán otáčajúcich, a zrastajúci počet pustovníkov, nútili sv. Romana ešte viacej takýchto kláštorov založiť. Čo keď on učinil, dal učeníkom svojim regulu o mnoho lahodnejšiu, než bola regula mníchov na Východe, on im totiž dovolil jesť cez deň dva razy, mäsa však a vína požívať nesmeli, mohli ale z rádu vystúpiť kedykoľvek sa im ľúbilo. Roman a Lupicin,  riadili kláštory obaja v najlepšom porozumení.

Roku 444. prišiel Hilarius, biskup z Arlesu v cirkevných záležitostiach do Besansonu, dal zavolať k sebe opáta Romana, uznal cnosti a zásluhy jeho a vysvätil ho za kňaza. V tejto novej hodnosti sa Roman nijako nezmenil, bol on vždy tichý a prívetivý ako pred tým, od svojich bratov sa ničím nelíšil, pracoval s nimi kolo domu a na poli. Láska k Bohu a blížnym povzbudila ho, aby aj pre panny založil ženský kláštor, ktorému za predstavenú dal svoju sestru.

Po toľkých prácach vo vinici Pánovej cítil konečne Roman, že sa blíži koniec, života jeho, i odobral sa ku sestre, aby sa s ňou rozlúčil, potom ale zavolal k sebe brata a niekoľko mníchov, odporúčal ich pod ochranu Všemohúceho a usnul s tým sladkým povedomím, že 3. otázku Sudcu večného:

„Kde sú skutky tvoje?“  odpovedať môže:

„«Tu je niekoľko mojich bratov, i druhí prídu za nimi, ak  Ty, Pane, popraješ im milosti svojej.“

Pri hrobe jeho oplakávali ho mnohí, ktorým navrátil pokoj života a udelil večného potešenia.

Sv. Roman bol vľúdny, preto bol pobožný. Vľúdnosť je láska k ľuďom. Kto miluje ľudí, ten je aj prívetivý, on to ukáže i vo svojich posunkoch, rečiach a v celom počínaní svojom, ľudí rád má a rad vidí. Kto je vľúdnym, je ďalej aj zdvorilým, t, j. on každému preukáže úctu, ktorá mu podľa stavu a osoby prináleží, ako to sv. Roman svojim bratom robieval. Vľúdny človek chová sa aj príjemne, t. j. on činí, čo blížny má rád, a varuje sa toho, čo blížny nemá rád, pokiaľ povinnosť iné nekáže.

Vľúdnosť je ovocie ducha Kristovho. Toto sa ukázalo zvláštne na Pánu Ježišu, ktorý bol vždy vľúdny k nemocným, k malým deťom, ba i ku svojim nepriateľom. Keď apoštolovia odháňali matky s deťmi , riekol Pán Ježiš:

„Nechajte maličkých prísť ku mne a nebráňte im.“ Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a obťažení ste, a ja vás občerstvím,“  volal k chudobným. Prívetivo hovoril so Samaritánkou pri studni Jakubovej, tak že sa ona divila tomu, že Žid s ňou hovoril . Samaritáni si ho pre jeho vľúdnosť tak obľúbili,  že ho prosili, aby dlhšie pobavil sa u nich. Preto hovorí sv. Písmo:

„Prívetivá tvár poteší srdce, Prívetivé slovo povznesie človeka.“

Karol Jerguš