Nová epocha európskej cenzúry? Nemecký kancelár má nahnuté na škandál

Nemecká prokuratúra totiž rieši zhruba tristo (!) konaní proti nemu vo veci osobnej urážky, a to na základe kontroverzného paragrafu 188 Trestného zákona (o urážaní politikov). Podstatné je, že tieto prípady sa doteraz riešili „v tichosti”. Až po zásahu Spolkového správneho súdu budú údaje konaní sprístupnené (a teda možno predpokladať, že prísne posudzované zo strany úradov a azda aj médií). Merzova kancelária bude mať preto plné ruky práce – výzvu na predloženie už dostala.

Nie je pán kancelár na seba akýsi príliš citlivý? Ja len či sa tento postup nepodobá na šikanu obyvateľstva…

Vitajte v novej diktatúre

Kvôli paragrafu 188 už sa  v minulosti ocitol v hľadáčiku polície (a médií) dôchodca Andreas Hüttner. Ten poznamenal v spontánnom facebookovom komentári na Merzovu adresu, že do mesta prichádza Pinokio (metaforicky povedané, luhár). Jeho poznámka údajne mohla napĺňať skutkovú podstatu, a teda bol pán stíhaný – polícia by podľa všetkého mohla sama mať problémy, ak by nekonala (prípad uzavreli teraz v marci s tým, že k zločinu nedošlo Calling Merz “Pinocchio” Is Not a Crime, German Prosecutors Rule ━ The European Conservative. Iba tak premýšľam, čo keby podobný výraz ako prvok satiry použili v texte nemecké médiá.

Dobrodošli, vitajte v novej diktatúre…

Mimochodom, azda rekordérkou v oblasti udaní je europoslankyňa za RENEW, Marie-Agnes Strack-Zimmermann. Tej sa malo podariť v jednom časovom horizonte (2023-2024) podať až 1900 obvinení…

Jedna taká Orwellovka

Fenomén paragrafu 188 zaujal aj americkú televíznu spoločnosť, ktorá mu venovala krátky dokument. Niet divu, keď v USA máte slobodu slova garantovanú. Tu pritom nehovoríme o lži alebo šírení falošných správ – keď niekto šíri MEME zamerané na posmech politika, ide v podstate len o digitálnu formu karikatúry.

Napriek tomu si v Nemecku ľudia zažili svoje, keď im boli zavčasu ráno prehľadávané domy a zabavované technológie. A hoci množstvo prípadov zmietol súd zo stola, treba brať do úvahy s tým súvisiaci stres a finančné i časové náklady.

Nie je to dostatočný trest?

Ochrana dobrého mena, či skôr cenzúra

Asi by nikto nenamietal úsudku, že takto podaný zákon a forma jeho vymáhania vytvára do značnej miery v krajine atmosféru strachu. To nie je len o tom, že si dvakrát premyslím, ako sa vyjadrím na adresu verejne známej osoby. Tu ide o samotnú možnosť, potencialitu byť stíhaný za názor (iste, ten je často prejavom frustrácie zo situácie v krajine, ale ak toto zakážeme alebo sa budeme ľuďom vyhrážať, v čom sa líšime od toľko kritizovaných totalít?). Pretože mne napríklad nie je jasné, kde je z pohľadu spomínaného paragrafu prístupná hranica parodizovať politikov, keď za nejaké poznámky o Pinokiovi máte ísť dobre že nie sedieť. (Námestníčka ministra zahraničných vecí USA Sarah Rogersová kriticky reagovala, že jej to pripomína typ stíhania za urážku hlavy štátu ako za čias monarchií)

V konečnom dôsledku však politik o sebe vytvára obraz vlastným správaním, činmi, a hlasovaním. To, že o ňom koluje v online priestore hromada zosmiešňujúcich materiálov, je niečo, s čím sa osoby verejného života jednoducho musia vyrovnať – vrátane hercov či spevákov, ktorí veľmi dobre vedia, čo je digitálna šikana.

Pokiaľ teda Nemci ponechajú svoj paragraf v súčasnej podobe (odmietli v parlamente hlasovať s AfD za jeho zrušenie), môžeme si oprávnene klásť otázku, či pod rozšírením hranice toho, čo považujú za škodlivý prejav (napr. popieranie holokaustu), v skutočnosti nedostali cenzúru v rukavičkách…