Bratislava 2. júla 2017 (HSP/Foto:internet)

Na juh od Jeruzalemu, asi hodinu od mora Stredozemného, na ceste medzi Sýriou a Egyptom leží mesto Ghuzzeh, otočené úrodnými záhradami, zelenajúce sa palmami. Je to staré mesto Filištínskych, od prastarých časov modloslužobníctvom vynikajúcich. Obyvatelia tohto mesta opovrhli sväté Evanjelium a pridŕžali sa pevne modloslužobníctva, kým jeden horlivý biskup ich chrámy a oltáre nezrúcal. Biskup ten bol svätý Porfyr.

Sv. Porfyr narodil sa okolo roku 352. v meste Thessaloniki v Macedónii. Bol on už v svojej mladosti vo svätom Písme veľmi zbehlý. Aby Bohu celým srdcom mohol slúžiť, opustil v 25. roku vlasť svoju a odobral sa na púšť Skete, kde vtedy žilo mnoho pustovníkov. Po piatich rokoch života kajúceho putoval do Jeruzalemu, navštívil tam miesta sväté a potom sa ubytoval v jednej jaskyni pri  Jordáne, aby, rozlúčený so svetom, len Bohu slúžil. Duch jeho bol hotový, telo jeho však bolo nemocné, zdĺhavá choroba nútila ho, aby sa do Jeruzalemu dal doniesť. Tu, aj keď nemocný, opierajúc sa o palicu, každodenne navštevoval sväté miesta a zotrvával na nich, vrúcne sa modliac hodiny a hodiny.

Jedného dňa ťažko stúpal schodmi ku chrámu svätého hrobu, tu pristúpil k nemu mladý pútnik z Ázie, prehovoril k nemu priateľsky a ponúkol mu rameno svoje k podpore, avšak svätý nechcel prijať tejto pomoci, praviac:

„Prosím ťa, nechaj ma, ja prichádzam sem v tej nádeji, že odpustenie hriechov svojich obsiahnem, nesluší sa teda , aby sa mi podávala ruka k podpore. Aby som na tieto schody vyjsť mohol, k tomu snáď posilní ma Boh milostivý.“  Marek, tak sa menoval ten mladý pustovník, odstúpil hneď od svätého, žiadal si však ostať jeho učeníkom. Porfyr prijal ho za svojho žiaka a dal mu rozkaz, aby išiel do jeho rodiska a s jeho bratmi poriadok urobil stranou jeho majetku. Marek s ochotou nastúpil túto ďalekú cestu a po troch mesiacoch so 4500 zlatými, krom drahocenných šiat a strieborného náradia, k svätému sa vrátil. Za ten čas ale, čo Marek bol vzdialený, prihodilo sa so svätým niečo podivuhodného. On totiž dosiahol úplného zdravia. Ako sa tento div stal, to svätý vypráva sám nasledovne:

„Keď som pred 40. dňami trpel najväčšie bolesti, vliekol som sa na horu Kalvárie, kde som padol do mdloby a mal videnie toto: „ Zdalo sa vidím Spasiteľa na kríži. Tu som riekol k Pánu Ježišu: „Pane, rozpomeň sa na mňa v ríši Tvojej !“

Pán rozkázal dobrému lotrovi, aby mi prispel ku pomoci; tento ihneď zostúpil s kríža, pozdvihol ma zo zeme a riekol, aby som šiel ku Spasiteľovi. Keď som k Nemu prišiel, zostúpil s kríža a riekol mi :

„Vezmi toto drevo a schovaj ho.“ Ja som poslúchol a vložil som kríž jeho na rameno svoje, a niesol som ho niekoľko krokov.

„V tom okamihu som k sebe prišiel, a od tej doby nie je na mne ani stopy predošlej mojej nemoce.“

Táto udalosť učinila veľký dojem na Marka, následkom čoho si vzal pred seba, tohto svätého muža nikdy neopustí. Ale keď  však Porfyr všetko svoje imanie rozdal chudobným, oba nemali z čoho žiť, robili preto šiatre na predaj a odpisovali knihy, a z toho sa živili. Marek si mnohokrát viacej vyrobil a výrobok svoj deliť chcel so svätým, tento ale nijako neprivolil k tomu a hovorieval:

„ Kto nechce pracovať, nech ani neje.“

Keď biskup jeruzalemský o nábožnom živote Porfyra slyšal, zavolal ho k sebe, vysvätil ho za kňaza a zveril mu roku 393. stráženie svätého kríža Spasiteľovho, čím plnila sa jedna časť výš uvedeného videnia, aby totižto drevo kríža schovával.

Roku 396. zomrel biskup mesta Gazy. Na jeho miesto nastúpiť mal podľa vôle Božej Porfyr. Arcibiskup Ján z Caesarei prilákal ho k sebe pod zámienkou, že by sa s nim rád poradil o výklade jedného miesta Písma svätého. Pri tejto príležitosti ho nahovoril, aby sa dal za biskupa svätiť. Ako biskup odobral sa bez meškania s učeníkom svojím Markom a s tromi kňazmi na cestu do sídelného mesta svojho. V Gáze bolo vtedy ešte mnoho pohanov. Netrvalo dlho, čo medzi biskupom a pohanmi prišlo k boju. Raz veľké sucho sužovalo celý kraj. Pohania nehodu túto privlastňovali príchodu nového biskupa a prinášali obete svojej modle, ktorú nazývali pánom dažďa, aby nechala pršať. Sedem dní sa  modlili a obetovali, ale všetko to bolo daromné, pršať nechcelo. Následkom veľkého sucha začal sa hlad zmáhal. Vtedy svätý Porfyr uložil svojim veriacim pôst a sám celú nasledujúcu noc v modlitbách strávil. Deň na to putoval s kresťanmi, počtom 280 v slávnom sprievode za mesto do chrámu svätého  Timoteja, aby sa tam modlil. Ako sa však z tadiaľto so sprievodom do mesta vracal, našiel mestské brány zatvorené. Pohania nechceli do mesta pustiť kresťanov. Porfyr a kresťania na to nestratili ducha, lež padnúc na kolená, vzývali Boha o pomoc, a hľa! modlitba ich bola vyslyšaná. Znenazdania  zatiahla sa obloha čiernymi oblaky a na to začal pršať dážď  výdatný. Ako toto videli pohania, otvorili brány mestské a volali kresťanom v ústrety:

„Kristus zvíťazil, on jedine je pravý Boh!“  I pripojac sa ku sprievodu, šli s kresťanmi do kostola, a 176 z nich súc vo viere vycvičení, prijali krst svätý. Neskôr ich ešte 105 prijalo vieru kresťanskú. Tým však popudený bol hnev ostatných modloslužobníkov, ktorí prenasledovali hneď kresťanov všemožným spôsobom. Svätý biskup poslal najprv Marka do Carihradu o pomoc, keď ale tento zbúranie všetkých pohanských chrámov vymôcť nemohol, išiel sám k cisárovi a tento rozkázal, aby všetky chrámy modlárske  v meste Gáza zbúrané a spálené boli. Najväčší z nich horel desať dni. Na mieste tohto veľkého chrámu vystavený bol na útraty cisárovi kostol veľký v podobe svätého kríža. Pri stavaní tohto chrámu pýtali sa mnohí:

„Načo tak malej obci tak veľký kostol ?“ Porfyr im však odpovedal, že ufá, že za nedlho kostol tento pre jeho obec primalý bude.

Kým sa na novom kostole stavalo, biskup neúnavnou usilovnosťou vyučoval novo obrátených, spravoval záležitosti zrastajúcej obce a uviedol do nej krásnu, svätú kázeň. Žil potom ešte niekoľko rokov, novo vystavený kostol naplňoval sa veriacimi, potešenia však, žeby bol malý býval pre jeho obec, svätý biskup dožiť sa nemohol,  dňa 26. februára r. 420 zomrel, potom, ako bol svätý úrad svoj horlivo konal cez 24 rokov.

Svätý Porfyr sotva mohol chodiť, predsa išiel v Jeruzaleme na horu Kalvárie. Nakoľko ľúbilo sa to Spasiteľovi, vidíme z toho, že mu zdravie navrátil.

Drahý čitateľ!  Do Jeruzalemu putovať nemôžeš, môžeš však rozjímať každý o umučení Ježiša Krista. Uvažuj preto častejšie, ako Ho chytili, ako Ho bičovali, tŕňovou korunou korunovali, ako Ho na smrť odsúdili a napokon ukrižovali, a vtedy vybavuješ cestu krížovú. Ak však ponúka sa nám príležitosť, krížovú cestu vykonať , chopme sa jej s tým väčšou ochotou ,lebo s týmto spojené sú odpustky. Nesmieme sa ale uspokojiť s predpísanou modlitbou,  pomodliť sa môžeme, lež s celou vrúcnosťou myslime si na umučenie Pána, na muky totiž, ktoré nám predstavuje obraz zastavenia . V  duchu zaleťme na horu Kalvárie, ktorú Spasiteľ zasvätil krvou svojou, zrejme predstavme si jeho muky a vzdychnime so svätým Porfyrom:

„Pane, pamätaj na mňa v Tvojej ríši.“

Čas veľkopôstny a piatok v celom roku poskytuje nám k tomuto najvhodnejšej príležitosti. Tešiť sa musí srdce každého občana, keď vidí, ako za našich dní aj v našej vlasti mnohokrát malé a chudobné obce stavajú si Kalvárie, alebo v kostoloch vystavujú obrazy, umučenie Pána Ježiša predstavujúce, k verejnej úcte, iní opäť vystavujú kríže na konci dediny, uprostred poľa, aby v čas pôstny schádzali sa tu ku všeobecnej modlitbe. Pán Boh nech posilní ich ku všetkému dobrému , vypočuje prosby ich a požehná ich, ako požehnal svätého Porfyra. Bodaj by príklad tento nasledovali mnohí!

Karol Jerguš