Svätý Otec inšpirovaný spomínanou témou v homílii hovoril o spravodlivosti spočívajúcej vo vzájomnom doceňovaní duchovných i materiálnych darov prijatých od Pána a ich zdieľaní. Nebezpečenstvom vždy zostáva hromadenie bohatstiev zabúdajúc na núdznych, upozornil pápež František. Pápež zvyčajne slávi vešpery v záverečný deň tejto ekumenickej oktávy, avšak z dôvodu svojej nastávajúcej apoštolskej cesty do Panamy sa v tomto roku liturgia vešpier presunula na jej úvodný deň.

Liturgia vešpier za účasti zástupcov viacerých denominácií

Na liturgickom slávení boli ako zvyčajne prítomní aj reprezentanti iných kresťanských cirkví a komunít – anglikánov, pravoslávnych, ako napríklad zástupca Konštantínopolského ekumenického patriarchátu, ďalej členovia Ekumenického inštitútu Bossey, či ekumenická delegácia z Fínska. Pápežskú radu na podporu jednoty kresťanov reprezentoval jej predseda kardinál Kurt Koch. Nechýbali ani benediktínski mnísi, ktorí spravujú Baziliku sv. Pavla, na čele s hlavným opátom rádu i opátom miestnej komunity.

Prosby veriacich odzneli v šiestich jazykoch – gréčtine, gruzínčine, francúzštine, v indickom jazyku malajalam, v arabčine a fínštine. Pri liturgii asistoval aj pápežský ceremoniár pôvodom zo Slovenska Mons. Ján Dubina.

Pápež František predniesol homíliu vychádzajúc z čítania z Knihy Deuteronómium (Dt 16,9-20), kde Mojžiš dáva izraelskému ľudu pokyny, ako má sláviť tri hlavné židovské sviatky roka. Slávenie týchto sviatkov si vyžaduje vďačnosť za dobrá prijaté od Pána a účasť všetkých bez výnimky. Svätý Otec poukázal na nebezpečenstvo, ktoré sa týka i kresťanov: „hromadiť bohatstvá zabúdajúc na slabých a núdznych“.

„Podľa Kristovho príkladu sa musíme skutočne usilovať o to, aby sme boli na povzbudenie tým, ktorí sú slabí. Solidarita a spoločná zodpovednosť musia byť zákonmi, ktorými sa riadi kresťanská rodina.“ Spravodlivosť si vyžaduje, aby prijaté dary od Pána boli prístupné všetkým a aby sme sa o ne vzájomne delili. Týka sa to aj duchovných darov a budovania jednoty – jeho súčasťou je i doceňovanie darov druhých:

„Je ľahké zabudnúť na základnú rovnosť, ktorá existuje medzi nami: že na začiatku sme boli všetci otrokmi hriechu a že nás Pán zachránil v krste, keď nás nazval svojimi deťmi. Je jednoduché si myslieť, že duchovná milosť, ktorú sme dostali ako dar, je naším majetkom, niečím, čo nám náleží a sme toho vlastníkmi. Je navyše možné, že dary prijaté od Boha nás urobia slepými voči tým darom, ktorých sa dostalo iným kresťanom.

Je ťažkým hriechom bagatelizovať alebo pohŕdať darmi, ktoré Pán udelil iným bratom, nazdávajúc sa, že oni sú pred Bohom menej privilegovaní. Ak v sebe živíme podobné myšlienky, pripúšťame, aby sa zo samotnej prijatej milosti stal zdroj pýchy, nespravodlivosti a rozdelenia. A ako potom môžeme vstúpiť do zasľúbeného Kráľovstva?“

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca pri slávení vešpier na začiatku Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov v piatok 18. januára 2019 v Bazilike sv. Pavla za hradbami

Dnes sa začína Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, v ktorom sme všetci pozvaní vyprosovať od Boha tento veľký dar. Jednota kresťanov je plodom Božej milosti a my sa musíme dať k dispozícii na jeho prijatie s veľkodušným a ochotným srdcom. Dnes večer ma zvlášť teší, že sa modlíme spolu so zástupcami iných cirkví prítomných v Ríme, ktorým adresujem srdečný a bratský pozdrav. Pozdravujem tiež ekumenickú delegáciu z Fínska, študentov Ekumenického inštitútu Bossey, ktorí sú na návšteve v Ríme na prehĺbenie sa v poznaní Katolíckej cirkvi, a mladých pravoslávnych i z východných ortodoxných cirkví, ktorí tu študujú s podporou Výboru pre kultúrnu spoluprácu s pravoslávnymi cirkvami, ktorý pracuje pri Rade na podporu jednoty kresťanov.

Kniha Deuteronómium zobrazuje izraelský ľud utáborený na Moabských pláňach, v mieste vstupu do tej zeme, ktorú mu Boh zasľúbil. Tu Mojžiš, ako starostlivý otec a vodca určený Pánom, opakuje ľudu Zákon, vyučuje ho a pripomína mu, že musí žiť s vernosťou a spravodlivosťou, keď sa raz usadí v zasľúbenej krajine.

Úryvok, ktorý sme práve počuli (Dt 16,9-20) dáva pokyny ako sláviť tri hlavné sviatky roka: Pesach (Veľkú noc), Shavout (Turíce) a Sukkot (Sviatok stánkov). Každý z týchto sviatkov vyzýva Izrael k vďačnosti za dobrá, ktoré dostal od Boha. Oslava sviatku si vyžaduje účasť všetkých. Nikto nesmie byť vylúčený: «Pred Pánom, svojím Bohom, potom hoduj ty i tvoj syn, tvoja dcéra, tvoj sluha i tvoja slúžka, aj levita, ktorý býva v tvojom bydlisku, cudzinec, sirota i vdova, ktorí bývajú s vami» (Dt, 16,11).

Pri každom sviatku treba vykonať púť «na miesto, ktoré si Pán vybral, aby tam prebývalo jeho meno» (v. 2). Tam sa veriaci Izraelita musí postaviť pred Boha. Napriek tomu, že každý Izraelita bol otrokom v Egypte, bez akéhokoľvek osobného majetku, «nikto sa neukáže pred Pánom s prázdnymi rukami» (v. 16) a dar každého bude úmerný požehnaniu, ktoré mu dal Pán. Všetci preto dostanú svoj podiel z bohatstva krajiny a budú mať prospech z dobroty Boha.

Nemá nás prekvapiť skutočnosť, že biblický text prechádza od osláv troch hlavných sviatkov k vymenovaniu sudcov. Samotné sviatky napomínajú ľud k spravodlivosti, keď pripomínajú základnú rovnosť medzi všetkými členmi, ktorí sú všetci rovnako závislí na Božom milosrdenstve, a keď každého pozývajú podeliť sa s ostatnými o prijaté dobrá. Vzdávanie úcty a chvály Pánovi na sviatky roka ide ruka v ruke s prejavením úcty a spravodlivosti svojmu blížnemu, najmä ak je slabý a v núdzi.

Kresťania z Indonézie sa pri uvažovaní nad výberom témy na tento modlitbový týždeň rozhodli inšpirovať týmito slovami Deuteronómia: «Len o spravodlivosť sa budeš usilovať» (16,20). Živo si uvedomujú obavu, aby hospodársky rast ich krajiny vedený logikou konkurencie, neponechal mnohých v chudobe, pričom by umožnil len niekoľkým veľmi zbohatnúť. Je tu v ohrození vzájomný súlad spoločnosti, spolunažívanie ľudí rozličných etník, jazykov a náboženstiev so zdieľaním zmyslu pre zodpovednosť za seba navzájom.

Avšak toto neplatí len pre Indonéziu: túto situáciu nachádzame i v ostatnom svete. Keď spoločnosť už nie je založená na princípe solidarity a spoločného dobra, sme svedkami škandálu, keď ľudia žijú v extrémnej biede povedľa mrakodrapov, ohromných hotelov a luxusných nákupných centier, symbolov hrmotného bohatstva. Zabudli sme na múdrosť mojžišovského zákona, podľa ktorého, ak sa bohatstvo nezdieľa, rozdeľuje sa spoločnosť.

Svätý Pavol, keď píše Rimanom, aplikuje rovnakú logiku na spoločenstvo kresťanov: tí, ktorí sú silní, sa musia ujímať slabých. Nie je kresťanským «hľadať záľubu sami v sebe» (15,1). Podľa Kristovho príkladu sa musíme skutočne usilovať o to, aby sme boli na povzbudenie tým, ktorí sú slabí. Solidarita a spoločná zodpovednosť musia byť zákonmi, ktorými sa riadi kresťanská rodina.

Ako svätý Boží ľud, aj my sme vždy na prahu vstupu do Kráľovstva, ktoré nám Pán prisľúbil. Ale keďže sme rozdelení, potrebujeme si pripomenúť výzvu k spravodlivosti, s ktorou sa na nás obracia Boh. Aj medzi kresťanmi existuje riziko, že preváži tá logika, známa Izraelitom za dávnych dôb i mnohým vyspelým národom dneška, a síce, že v snahe hromadiť bohatstvá zabudneme na slabých a núdznych.

Je ľahké zabudnúť na základnú rovnosť, ktorá existuje medzi nami: že na začiatku sme boli všetci otrokmi hriechu a že nás Pán zachránil v krste, keď nás nazval svojimi deťmi. Je jednoduché si myslieť, že duchovná milosť, ktorú sme dostali ako dar, je naším majetkom, niečím, čo nám náleží a sme toho vlastníkmi. Je navyše možné, že dary prijaté od Boha nás urobia slepými voči tým darom, ktorých sa dostalo iným kresťanom.

Je ťažkým hriechom bagatelizovať alebo pohŕdať darmi, ktoré Pán udelil iným bratom, nazdávajúc sa, že oni sú pred Bohom menej privilegovaní. Ak v sebe živíme podobné myšlienky, pripúšťame, aby sa zo samotnej prijatej milosti stal zdroj pýchy, nespravodlivosti a rozdelenia. A ako potom môžeme vstúpiť do zasľúbeného Kráľovstva?

Kult, ktorý sa spája s týmto Kráľovstvom, kult, ktorý spravodlivosť vyžaduje, je oslavou, ktorá zahŕňa všetkých, oslavou, v ktorej sa prijaté dary stávajú prístupnými a vzájomne sa zdieľajú. Aby sme urobili prvé kroky smerom k tej zasľúbenej krajine, ktorou je naša jednota, musíme v prvom rade uznať s pokorou, že naše prijaté požehnania nemáme na základe nároku, ale ako dar, a že sme ich dostali, aby sme sa o ne podelili s ostatnými.

Po druhé, musíme uznať hodnotu milosti udelenej iným kresťanským spoločenstvám. V dôsledku toho bude našou túžbou mať účasť na daroch iných. Kresťanský ľud obnovený a obohatený touto výmenou darov bude ľudom schopným kráčať pevným krokom a s dôverou po ceste, ktorá vedie k jednote.

Preložila: Slovenská redakcia VR

Na záver liturgie vešpier sa Svätému Otcovi poďakoval predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kardinál Kurt Koch, ktorý pripomenul 20. výročie podpísania Spoločnej deklarácie o náuke o ospravodlivení zo strany Katolíckej cirkvi a Svetovej luteránskej federácie, ktoré pripadá na tento rok. Podpísaná bola 31. októbra 1999 v Augsburgu.

Ako ďalej pripomenul kardinál Koch, „na počiatku ekumenického hnutia bol práve úvod do Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý nadobudol formu ako ekumenická iniciatíva“. „Modlitba za jednotu je základom každej ekumenickej snahy“, pretože nie sme schopní vytvoriť jednotu našimi vlastnými silami  –  zdôraznil kardinál Koch a dodal: „Jednota je darom Ducha Svätého, je grátis, je milosťou“.