O detstve svätého Ignáca nevieme iného, než že srdce jeho od útleho detinstva unášalo sa vrelou láskou k Spasiteľovi a k jeho svätému menu, ako k prameňu všetkého života. Jeho láskou, jeho životom bol Ukrižovaný. Svätý Ignác bol učeník svätého Jána, svätí apoštoli Peter a Pavol vysvätili ho za biskupa a povýšili na biskupskú stolicu Antiochijskú.  40 rokov bol Ignác biskupom tejto cirkvi. V čase prenasledovania kresťanov pod cisárom Domiciánom spravoval čo zbehlý plavca loď svojej cirkvi búrkami zmietanú, neustávajúc učiť a napomínať, tešiť a posilňovať, tak že obec jeho pevná zotrvávala vo viere, a mnohí kresťania slávnou smrťou mučeníckou vydávali svedectvo o Kristu, on sa tešil ich víťazstvu, zarmútený bol však nad tým, že sám ešte nedospel k dokonalej láske Kristovej, aby totiž hoden bol smrti mučeníckej. No aj táto žiadosť jeho sa vyplnila. Rímsky cisár Trajan, tiahnuc roku 107 proti Partom do boja, prišiel do Antiochie, a keď tu mnoho slyšal o biskupovi, ktorý pre svoju pobožnosť a učenosť považovaný bol za svetlo celej Sýrie, dal ho k sebe zavolať a nahováral ho, aby sa zriekol viery Kristovej a obetoval bohom cisárovým, že ho učiní najvyšším kňazom boha Perúna a cisárskym radcom. Ale svätý odpovedal neohrozene:

„Ja klaniam sa Bohu, jedinému pravému! Bohovia, ktorým sa ty klaniaš, sú diabli. Ja som kňazom Najvyššieho, ktorému každý deň prinášam obetu a za šťastného budem sa považovať, ak sa stanem i sám jeho krvavou obetou.“

Trajan, rozpálený neohrozenosťou svätého biskupa, vyriekol súd:

„Rozkazujem, aby Ignác, ktorý Krista v srdci nosiť udáva, v okovách do Ríma odvedený a tam k obveseleniu ľudu zveri za pokrm predhodený bol.“

Svätý s radosťou zvolal:

„Ďakujem Tebe, o Pane! že si mňa dokonalej lásky hodným učinil a poctil, aby som ,ako apoštol Tvoj Pavel, železné putá nosil.“

Modlil sa za svoju cirkev, porúčal ju do ochrany Pána a nastúpil zdĺhavú cestu mučeníctva. Na ceste tejto do Ríma dorazil do Smyrny, kde bolo mu dovolené navštíviť svojho priateľa, svätého  Polykarpa, biskupa Smyrnenského. Svätý Polykarp pobozkal okovy svätého  Ignáca. Zo susedných cirkví prišli mnohí biskupi, kňazi a kresťania uvítať svätého. Svätý  Ignác zápalistou rečou napomínal všetkých, aby sa pevne držali učenia apoštolského, aby milovali jeden druhého, aby poslúchali vo všetkom svojich biskupov a vytrvali stále čas prenasledovania. Poslal potom listy pre  rozličné obce kresťanské, medzi iným i do Ríma po kupcoch Efezských, prosiac Rímskych kresťanov, aby ničoho nepodujali k jeho vyslobodeniu, lebo on veľmi túžil po smrti mučeníckej.

„Drahí bratia!„ písal im, „nemajte so mnou žiadnej útrpnosti a ne protivte sa mojej poslednej ceste, lebo to je cesta radostná a milá k životu a k spaseniu. Ja viem, čo mi k dobrému slúži a som preto hotový trpieť muky ohňa, dať sa roztrhať zvermi, prebodnúť mečom, pribiť na kríž, hotový som umrieť, keď‘ len k Ježišu prídem, ktorý je moja láska.“

Vojenskí sprievodcovia jeho za nedlho dorážali na neho, aby sa bral už do veľkého mesta k verejným hrám, kde pred očami ľudu rímskeho predhodený má byť dravým zverom. I vstúpiac na loď odplavil sa ďalej. Strážcovia jeho strážili ho vo dne i v noci a trýznili ho a odplácali trpezlivosť a prívetivosť jeho surovosťou a ukrutnosťou. Ale milosrdenstvo božské požehnávalo ho mnohým potešením: lebo kamkoľvek vstúpil všade prijali ho veriaci s úctou a láskou,  biskupi mu všade šli v ústrety prosiac ho o požehnanie. Keď sa blížili k mestu Porto, neďaleko Ostie, i tu mu prišli v ústrety bratia, tešiac sa, že cteného muža vidieť im je možné, zarmútiac sa ale zároveň, že ho tak chytro stratiť musia. Niektorí kresťania vraveli vo svojej horlivosti, že ukoja ľud, aby nežiadal smrti spravodlivého. Svätý Ignác ale poznal v duchu úmysel ich, prosil ich, aby mu nezávideli, že k Pánu sa ponáhľa , a vrhnúc sa na kolená, modlil sa za Cirkev, aby prestalo prenasledovanie a bratia aby zotrvávali v láske vzájomnej. Potom ho odviedli do Ríma, kam dňa 20. decembra r. 107 prišiel. Bol to posledný deň saturnálií, v ktorý najväčší zástup ľudu k hrám sa schádzaval. Keďže hry tieto sa už končili, svätého ihneď‘ viedli do hrozného divadla. Z podzemných klenieb dorážal k ušiam jeho divý rev hladných tigrov a levov,  on však hlasne preriekol :

„Slyšte trúby Kráľa môjho, ktorý ma volá do boja a k víťazstvu.“

Na piesku krvavého divadla stál ctihodný starec vo svätom a tichom pokoji, nemeniac farby a reči, modlil sa po tichu a zvolal:

„Ježišu môj, ja som zrno pšeničné Pána a musím zomletý byť zubami zverov, aby ako čistý chlieb obetný prišiel na Tvoj stôl.“

V tom lev, ktorý sa silným skokom naň vrútil, skrátil mu reč a život. Kosti svätého pozbierali kresťania, zavinuli do plachiet, odniesli do Antiochie a ako veľký poklad držali v najväčšej úctivosti. Toto je najstarší príklad ctenia svätých pozostatkov.

Trpieť a umrieť pre Spasiteľa Ježiša Krista bolo najvrúcnejšou túžbou, jediným cieľom, po ktorom svätý Ignác túžil. Sladká mu bola smrť pre Ježiša, s radosťou myslel na hodinu, v ktorú mu malo byť dopriane spojiť sa so Spasiteľom,  len jedna okolnosť kalila často jeho radosť, a síce, žeby medzi kresťanmi po jeho smrti mnohé roztržky povstať mohli. Preto písal v liste k Filadelfickým nasledovne:

„Vyhýbajte sa každej roztržke, každému kacírstvu. Toto sú zlé byliny, ktoré Ježiš Kristus nepestuje. Kto skutočne patrí Bohu a Ježišu Kristu, drží sa pevne svojho biskupa. Kto nasleduje roztržky a bludy, nebude dedičom kráľovstva Božieho. Snažte sa jednu večeru sláviť, jeden a ten istý pokrm nebeský prijímať. Jedno zaiste je telo Pána nášho Ježiša Krista a jeden kalich, ktorý nás v jednote krvi spojuje, jeden oltár, ako jeden biskup s kňazstvom a učeníkmi , spolu služobníkmi mojimi. Ničoho nečiňte bez biskupa,  tela svojho čo chrámu Božieho, milujte jednotu, vyhýbajte sa roztržkám, bud’te nasledovníkmi Ježiša Krista, ako i On je Otca svojho. Učinil som všetko, čo som učiniť mohol ako človek, ktorý miluje jednotu a pokoj, lebo kde sú sváry a hnevy, tam Boh nebýva.“

Drahý čitateľ! z tohto vidíš, ako tomuto svätému na srdci ležala jednota v láske, aby totiž veriaci spolu držali so svojím biskupom a kňazom. Dobre si pováž slov týchto a nedaj sa klamať a vábiť tými, ktorí farníkov búria proti farárovi, alebo kňazov proti biskupovi, nedaj sa zviesť tými, ktorí, práve pri každej maličkosti hovoria „ Ja som dobrý kresťan“ , svätú vieru predsa krivo posudzujú, mnohé články, ako Sviatosť oltárnu a spoveď celkom zapierajú,  ktorí zapieranie takýchto tajomstiev, nešetrenie prikázaní cirkevných,  pôstu, pohŕdanie učením biskupovým a napomínaním farárovým za novomódnu osvetu a vzdelanosť vyhlasujú. Všetci títo trhajú zväzok jednoty, sú nepriatelia Krista a zahynú. Pováž, čo praví Spasiteľ:

„Kto Vás , biskupov a kňazov,  počúva ,  mňa počúva, kto vami pohŕda, mnou pohŕda.“

Karol Jerguš