V 540 metroch nad morom, na svahoch vrchu Picca, sa na viacerých úrovniach po skalnatom výbežku rozprestiera obec Pescosansonesco v provincii Pescara. Tam sa mladým manželom Domenicovi Sulpriziovi, obuvníkovi, a Rose Lucianiovej, priadke, 13. apríla 1817, v nedeľu „in albis“, narodil chlapec, ktorý bol pokrstený ešte pred západom slnka toho istého dňa a dostal meno Nunzio.

Iba matrika krstov – kniha Božích detí – jeho farnosti bude po dlhé roky niesť jeho meno. Neznámy mocným, no veľmi známy a milovaný Bohom. Keď mal tri roky, rodičia ho zobrali k biskupovi v Sulmone, Mons. Francescovi Tiberimu, ktorý bol na pastoračnej návšteve v neďalekej obci Popoli, aby mu udelil sviatosť birmovania: bolo to 16. mája 1820, jediný radostný dátum jeho detstva, pretože neskôr ho čakalo už len utrpenie.

V auguste toho istého roku zomrel otec Domenico vo veku len 26 rokov. Asi o dva roky neskôr sa mama Rosa znovu vydala, aj kvôli ekonomickej podpore, no nevlastný otec zaobchádzal s malým Nunziom tvrdo a hrubo. On sa veľmi pripútal k matke a starej mame z matkinej strany. Začal navštevovať školu, akúsi „materskú školu“, ktorú otvoril kňaz don De Fabiis v dedine novej rodiny, Corvare.

Pre Nunzia to boli najpokojnejšie chvíle jeho života: učil sa poznávať Ježiša, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a zomrel na kríži na odpustenie hriechov sveta, začal sa modliť, nasledovať príklady Ježiša a svätých, ktoré mu dobrý kňaz a učiteľ ukazoval. Hral sa, spoločenský a otvorený, s malými kamarátmi. Začal sa učiť čítať a písať.

Ale 5. marca 1823 zomrela mama: Nunzio mal len šesť rokov a ujala sa ho stará mama Rosaria Del Rosso, ktorá sa oňho starala. Bola negramotná, ale mala veľkú vieru a dobrotu: babička a vnúčik chodili vždy spolu – spolu sa modlili, chodili na omšu, robili drobné domáce práce. Chlapec navštevoval školu, ktorú založil don Fantacci pre najchudobnejšie deti, a tam rástol v múdrosti a cnosti: bol čistého srdca, s radosťou slúžil na omši, často navštevoval Ježiša v svätostánku. V srdci mal stále väčší odpor k hriechu a čoraz väčšiu túžbu podobať sa Pánovi Ježišovi.

Keď mal len deväť rokov, 4. apríla 1826, zomrela aj stará mama. Nunzio zostal na svete úplne sám a pre neho to bol začiatok dlhej „krížovej cesty“, ktorá ho čoraz viac pripodobnila ukrižovanému Ježišovi.

Sám na svete, prijal ho do domu – ako učňa – strýko Domenico Luciani, prezývaný „Mingo“, ktorý ho hneď vzal zo školy a „zavrel“ ho do svojej kováčskej dielne, kde ho zamestnával najťažšími prácami bez ohľadu na vek a základné potreby. Často s ním zle zaobchádzal, nechával ho aj bez jedla, keď mal pocit, že nerobí, čo sa od neho žiada. Posielal ho vybavovať záležitosti bez ohľadu na vzdialenosť, váhu nákladu či to, koho cestou stretne. Bol vystavený napospas slnku, snehu, dažďu, vždy rovnako oblečený. Nevyhýbali sa mu ani bitky, sprevádzané nadávkami a rúhaním.

Dalo by sa podľahnúť veľmi rýchlo, no Nunzio už mal veľkú vieru. V uzavretej dielni, pri búchaní na nákovu, zamestnaný pod bičom neľudskej práce, myslel na svojho veľkého Priateľa, ukrižovaného Ježiša, a modlil sa, obetoval všetko v spojení s Ním „na odčinenie hriechov sveta, aby plnil Božiu vôľu“, „aby si zaslúžil nebo“. V nedeľu, aj keď ho nikto neposlal, chodil na omšu, jeho jedinú útechu v týždni.

Čoskoro ochorel. Jedného mrazivého zimného rána ho strýko Mingo poslal s nákladom železiarskeho tovaru na pleciach na svahy Rocca Tagliata, do opusteného domu. Vietor, chlad a ľad ho vyčerpali. Večer sa vrátil vyčerpaný, s opuchnutou nohou, horúčkou a bolesťou hlavy. Išiel spať bez slova, ale na druhý deň už nevládal vstať.

Strýko mu dal ako „liek“ opäť prácu, lebo „kto nepracuje, nech neje“. Nunzio bol niekedy nútený pýtať si kúsok chleba od susedov. Odpovedal s úsmevom, modlitbou, odpustením: „Nech je, ako chce Boh. Nech sa stane Božia vôľa.“ Hneď ako mohol, utiekol sa modliť do kostola pred svätostánok: radosť, sila a svetlo mu prichádzali od Ježiša v Eucharistii, takže už ako dospievajúci vedel múdro radiť roľníkom, ktorí sa naňho obracali.

Mal hroznú ranu na nohe, ktorá čoskoro začala hnisať. Strýko mu povedal: „Ak už nemôžeš dvíhať kladivo, budeš aspoň ťahať mechy!“ Bola to nevýslovná tortúra. Rana potrebovala neustále čistenie a Nunzio sa vliekol k veľkej dedinskej fontáne, aby si ju vyčistil, ale odtiaľ ho ženy, ktoré tam prali, rýchlo vyhnali ako prašivého psa, lebo sa báli, že im zamorí vodu. Našiel si teda prameň vody v Riparosse, kde sa mohol postarať o seba a čas tam strávený obohacoval mnohými ružencami k Panne Márii.

Medzi aprílom a júnom 1831 bol hospitalizovaný v nemocnici v Aquile, ale liečba bola bezmocná. Pre Nunzia to však boli týždne odpočinku a lásky k ostatným pacientom, intenzívnej modlitby. Po návrate domov ho strýko nútil žobrať, aby prežil.

Napokon sa o ňom dozvedel otcov brat, Francesco Sulprizio, vojak v Neapole, ktorého informoval muž z Pescosansonesca, a vzal Nunzia k sebe. Predstavil ho plukovníkovi Felicemu Wochingerovi, známemu ako „otec chudobných“ pre jeho silnú vieru a nevyčerpateľnú lásku. Bolo leto 1832 a Nunzio mal 15 rokov: Wochinger v ňom spoznal skutočného „anjela“ bolesti a lásky ku Kristovi, malého mučeníka. Medzi nimi sa vytvoril vzťah otca a syna.

Dňa 20. júna 1832 Nunzio vstúpil do Nemocnice nevyliečiteľných v nádeji na liečbu a zdravie. Plukovník sa postaral o všetky jeho potreby. Lekári a pacienti si všimli, že majú pred sebou ďalšieho „svätého Alojza“. Jeden dobrý kňaz sa ho opýtal: „Veľa trpíš?“ Odpovedal: „Áno, robím Božiu vôľu.“ „Čo si praješ?“ „Chcem sa vyspovedať a prijať Ježiša Eucharistického prvýkrát!“ „Ešte si nebol na prvej svätej spovedi a prijímaní?“ „Nie, u nás treba čakať do 15 rokov.“ „A tvoji rodičia?“ „Sú mŕtvi.“ „A kto sa o teba stará?“ „Božia prozreteľnosť.“

Ihneď ho pripravili na prvé sväté prijímanie: pre Nunzia to bol naozaj najkrajší deň jeho života. Jeho spovedník povedal, že „od toho dňa v ňom začala Božia milosť pôsobiť mimoriadne, bolo vidieť, ako napreduje od cnosti k cnosti. Celá jeho osoba vyžarovala lásku k Bohu a Ježišovi Kristovi.“

Asi dva roky strávil medzi nemocnicou v Neapole a kúpeľmi na Ischii, kde sa jeho stav dočasne zlepšil. Uvoľnil sa od barlí a chodil len s palicou. Konečne bol jeho čas pokojnejší: veľa sa modlil, či už na lôžku, alebo v kaplnke pred svätostánkom, krížom a sochou Sedembolestnej. Stal sa anjelom a apoštolom ostatných chorých, učil katechizmus hospitalizované deti, pripravoval ich na prvú spoveď a prijímanie a učil ich žiť kresťansky, vážiť si utrpenie. Tí, ktorí sa k nemu priblížili, cítili v ňom príťažlivosť svätosti. Zvykol odporúčať chorým: „Buďte vždy s Pánom, lebo od Neho pochádza všetko dobro. Trpte z lásky k Bohu a s radosťou.“ Pre seba mal veľmi rád vzývanie k Panne Márii: „Mamička Mária, pomôž mi plniť Božiu vôľu.“

Keď už pre jeho zdravie nebolo možné urobiť viac, od 11. apríla 1834 žil Nunzio v byte plukovníka Wochingera na Maschio Angioino. Jeho druhý „otec“ sa v jeho cnostiach zrkadlil a veľmi sa o neho staral, za čo mu Nunzio prejavoval hlbokú vďačnosť. Rozmýšľal o zasvätení sa Bohu, a zatiaľ si nechal schváliť spovedníkom denný režim podobný rehoľnému: ranná modlitba, meditácia a omša, štúdium počas dňa pod vedením dobrých učiteľov, večer ruženec k Panne Márii. Šíril okolo seba pokoj, radosť a vôňu svätosti.

Svätý Gaetano Errico, zakladateľ kongregácie misionárov Najsvätejších Sŕdc Ježiša a Márie, mu sľúbil, že ho prijme do svojej rehole, len čo bude založená: „Toto je svätý mladík a mne záleží na tom, aby prvý, kto vstúpi do mojej kongregácie, bol svätý, nezáleží, či je chorý.“ Často ho navštevoval brat Filip z rádu „Alcantarini“ a sprevádzal ho, kým vládal, do kostola sv. Barbory vnútri hradu. Čoskoro sa však jeho stav zhoršil: v podstate išlo o rakovinu kostí a nebolo pomoci. Nunzio sa stal živou obetou s Krížom, Bohu milou.

Plukovník bol pri ňom: od prvého dňa ho volal „môj syn“ alebo „moje dieťa“, a Nunzio mu vždy opätoval „môj otec“. Teraz pochopil, že sa blíži hodina rozlúčky, ktorú môže utešiť len viera v istotu „dovidenia v nebi“.

V marci 1836 sa Nunziov stav prudko zhoršil. Mal vysokú horúčku, srdce už nevydržalo. Utrpenie bolo neznesiteľné. Modlil sa a obetoval za Cirkev, za kňazov, za obrátenie hriešnikov. Tí, čo ho navštívili, si zapisovali jeho slová: „Ježiš za nás veľa trpel a za jeho zásluhy nás čaká večný život. Ak trochu trpíme, budeme sa radovať v nebi.“ „Ježiš za mňa veľa trpel. Prečo by som ja nemohol trpieť pre Neho?“ „Chcel by som zomrieť, aj keby som mal obrátiť len jedného hriešnika.“

Dňa 5. mája 1836 si Nunzio dal priniesť kríž a zavolal spovedníka. Prijal sviatosti ako svätec. Utešoval svojho dobrodinca: „Buďte veselý, z neba vám budem vždy pomáhať.“ Večer povedal, celý šťastný: „Panna Mária, Panna Mária, vidíte, aká je krásna!“ Mal len 19 rokov, keď odišiel navždy k Bohu. Okolo sa rozšírila vôňa ruží. Jeho telu, zničenému chorobou, sa vrátila zvláštna krása a sviežosť a zostalo vystavené päť dní. Jeho hrob sa okamžite stal pútnickým miestom.

Už pápež Pius IX. ho 9. júla 1859 vyhlásil za „hrdinu vo cnostiach“, teda „ctihodného“. Dňa 1. decembra 1963 ho pápež Pavol VI. pred všetkými biskupmi sveta zhromaždenými na Druhom vatikánskom koncile zapísal medzi „blahoslavených“. Kanonizáciou v nedeľu 14. októbra 2018 ho pápež František potvrdil ako vzor pre mladých robotníkov, pre všetkých mladých, aj tých dnešných.

Svätý Nunzio Sulprizio, prosím, oroduj za nás.

Článok pôvodne vyšiel na portáli svatecdna.sk