Iným vidia v oku triesku, vo svojom nevidia brvno

Zrazu to bola „likvidácia občianskej spoločnosti“. Koniec demokracie. Útok na slobodu. Silné slová, veľké gestá, dramatické vyhlásenia, protesty. Zvláštne.

Každý jeden obyčajný človek, každá firma, každý, kto pracuje s verejnými zdrojmi, musí do posledného centa zdokladovať ich použitie. Nestačí pocit, nestačí dobrý úmysel. Existujú pravidlá, kontrola, zodpovednosť. A nikto to nenazýva likvidáciou jeho existencie – jednoducho je to cena za dôveru a prácu s verejnými peniazmi.

Ale keď sa rovnaký meter začne čo i len spomínať pri tých, ktorí najhlasnejšie kontrolujú iných, moralizujú, nastavujú zrkadlo spoločnosti a vyzývajú na transparentnosť… zrazu je to problém. Zrazu je to útok. Zrazu sa z technickej otázky účtovníctva stáva existenčný boj o slobodu. Trochu blbé, nie?

Lebo transparentnosť predsa nemá byť selektívna. Nemá platiť len pre „tých druhých“. Nemá byť nástrojom, ktorý sa vytiahne, keď sa to hodí, a odloží, keď sa obráti smerom dovnútra.

Teda nejde o žiadnu likvidáciu. Ide len o jednoduchú, takmer nudnú myšlienku, a to že pravidlá majú platiť pre všetkých rovnako. Bez ohľadu na to, kto moralizuje a pouča a kto je poučovaný, kto má krytie médií a kto nie, kto je na “správnej strane” dejín a kto na opačnej.

A možno práve táto obyčajná rovnosť je pre niektorých oveľa nepríjemnejšia než akékoľvek zákony.