Vtedy v tom žalostnom postavení sa obrátili kráľovskí manželia k Bohu a sľúbili mu, že ak mocnou pravicou zachráni ich vlasť od úplnej skazy, tak dieťa, ktoré sa im malo narodiť, obetujú Jeho službám. Toto dieťa uzrelo svetlo sveta v roku 1242 v Klisse a pri krste dostalo meno Margaréta.

Po troch rokoch diví Mongoli alebo Tatári z našej vlasti odišli, a kráľovská rodina sa vrátila späť do Uhorska. Kráľ sa rozpamätal na sľub, ktorý bol dal Všemohúcemu, a dal malú Margarétu, ktorá nemala ešte ani 4 roky, do Veszpremského kláštora sv. Dominika. Medzi pobožnými mníškami kráľovská panna videla a počúvala len pekné a dobré veci. Keď videla svätý kríž, zvedavo sa pýtala, čo znamená. A keď jej povedali, že je to Syn Boží, ktorý za hriechy ľudského pokolenia dobrovoľne na kríži zomrel, pustila sa do horkého plaču. Od tých čias prechovávala najvrúcnejšiu lásku k Ukrižovanému, ktorý sa ako Boží Syn uponížil až na smrť. A keď sa Spasiteľ uponížil, ako by sa nemal človek, hoci aj kráľovského rodu? Margaréta mala päť rokov, keď prijala mníške rúcho, ale v desiatom prešla s viacerými mníškami do Budína, do nového kláštora, ktorý jej otec ku cti Bohorodičky na ostrove Dunaja, dnes jej menom pomenovanom, vystavil.

V 12. roku svojho veku zložila rehoľný sľub a posvätila sa všemožným kláštorským cvičeniam a pobožnostiam. Vrelou, celú jej bytosť prenikajúcou láskou lipla na poníženom a umučenom Spasiteľovi a jeho Matke, preto aj koľkokrát prišlo jej prejsť vedľa kríža Ježiša Krista alebo obrazu blahoslavenej Panny, vždycky postála na chvíľku, rozjímajúc v krátkosti o mukách Ukrižovaného a bolestiach Matičky sedembolestnej. Margaréta, ako dcéra kráľovská, bola mnohokrát vyznačovaná nad druhé mníšky. Ona si však na tom nikdy nepotrpela, a keď jej niekto jej vysoký rod pripomenul, tak ju to bolelo, ako keby jej nadával.

Nechcela preto, aby ju jej kráľovskí rodičia častejšie navštevovali a hovorievala: „Keby mi Pán Boh len tú milosť bol preukázal, žeby som miesto dcéry kráľovskej bola dcérou prostého roľníka, nuž by som mu pokojnejšie slúžiť mohla.“  Milujúc chudobu chodila len v starých, obnosených šatách a do nových sa len z nútenia svojich predstavených obliekla.

Nové, drahšie šaty alebo iné dary, ktoré jej rodičia alebo príbuzní posielali, darovala chudobným, ktorým často i jedlá, ktoré sama mala požiť, dávala, vediac, že to, čo týmto činí v mene Ježiša Krista, to činí Ženíchovi svojmu. Pri obede, kým ostatné mníšky jednoduchý obed svoj požívali, sedela svätá Margaréta s tvárou závojom prekrytou a modlila sa v tichosti. Keď jej niečo lepšieho predložili, to ju vždy mrzelo a žiadala len obyčajný pokrm.

Cez veľkú časť roka sa postila, nepožívala iného, okrem chleba a vody. Mäso nikdy nejedla, len keď bola ťažko chorá. Každý rok od Zeleného štvrtku až po Veľkú noc ležala v posteli a jednostajne sa modlila, trýzniac sa mnohokrát až do krvi.  Oproti druhým mníškam sa správala ako najponíženejšia služobnica, a všetky služobné práce konala s radosťou. S najväčšou ochotou obsluhovala nemocných,  popravovala im postele, nosila im jedlá, drevo a vodu, ked’ im predpísaný bol kúpeľ. Nebolo tej nepríjemnosti alebo zlého zápachu, ktorý by ju v tomto prekaziť bol mohol. Medzi inými bola v kláštore jedna nemocná, ktorá, od dlhšieho času v chorobe ležala, pri ktorej zvlášť zápach nebol na vydržanie. Svätá Margaréta prosila predstavenú kláštora, žeby jej dovolila obsluhovať túto nemocnú. Bolo jej to dovolené, lež pod tou podmienkou, že si ešte jednu mníšku na pomoc vezme, táto však nemohla znieť protivný zápach a tak opatrovala svätá Margaréta nemocnú sama až do jej skonania. Panenstvo sväto chránila a natoľko, že naproti všetkému núteniu svojho otca, nechcela dať ruku kráľovi sicílskemu ani českému, ktorí sa o ňu uchádzali. Pôst, bdenie, trýznenie zlomili jej životné sily. Krehké jej telo udržovala na čas len útecha viery.

Ona však všetky bolesti a trápenia obetovala ženíchovi svojmu, ktorý za pokolenie ľudské ešte i nad toto viacej trpel. Konečne priblížila sa jej hodina smrti, Margaréta s radosťou čakala na okamih, v ktorom by sa so Spasiteľom Ježišom Kristom spojila, a prijmúc pobožne, ako žila, sviatosť oltárnu, usnula sladko v Pánovi dňa 28. januára roku 1271, v 29. roku svojho veku. Jej telo pred zaujatím Budína skrze Turkov preniesli do Trnavy a odtiaľ do Prešporku do kláštora sv. Kláry, kde spočívalo až do čias cisára Jozefa 11. Keď však cisár tento kláštor sv. Kláry zrušil, pozostatky sv. Margaréty sa stratili.

Skúmajúc poníženosť a prísny život svätej Margaréty, mimovoľne nám na um musí prísť naša nedokonalosť. Ona z kráľovského rodu, a predsa dobrovoľne vykonávala tie najnižšie služobné práce, opovrhnúc kráľovským rúchom, len v starých, obnosených šatách chodila, žila život čistý, anjelský a predsa trýznila svoje telo. My sa ponosujeme, že sme chudobní, a pri tom sme namyslení, túžime po vyrazeniach a plesoch. Tak veľký je rozdiel medzi nami a svätou Margarétou. Ona si priala byť radšej z roľníckeho stavu, aby ju nectili ako dcéru kráľovskú. Aj ty si snáď z nízkeho stavu a nikto si ťa nevšíma. Buď spokojný so stavom svojím a pomysli si: Spasiteľ môj vzal na seba podobu človeka, za priateľov si vyvolil obyčajných ľudí. Ja si tiež neprajem iného.

Svätá Margaréta šatila sa rúchom obnoseným. Možno sa pre veľkú núdzu musíš sa aj ty šatiť biedne. A snáď sa pre svoje biedne šaty hanbíš v nedeľu ísť do kostola. No pomysli si, že v svojom chudobnom rúchu sa o mnoho viac páčiš Bohu, keď si s tým spokojný, čo máš, ako keď by si sa šatil zlatom a hodvábom.

Svätá Margaréta si nedopriala si žiadneho dobrého jedla a pitia. Aj ty sa snáď musíš postiť, lebo si nadmieru chudobný. Nie jeden týždeň prejde, čo nevidíš mäsa, alebo kus chleba, zemiaky, kapusta a kaša sú tvojím jediným pokrmom. Prijmi aj to s poníženosťou od Boha, nebuď závistlivý oproti druhým, keď sa im dobre vodí, a vtedy bieda tvoja za svätý pôst počítaná ti bude a dôjdeš odplaty pri večnej hostine v nebesiach. Drahý čitateľu, i v mnohých iných trápeniach môže ti za vzor slúžiť svätá Margaréta. Ak si chorý, netráp ľudí zbytočnými ponosmi, ale znášaj trpezlivo, čo zmeniť nemôžeš. Ak je však niekto z tvojich chorý, koho ty opatrovať musíš, a ak je táto choroba spojená s mnohými neznesiteľnými nepríjemnosťami, premôž svoju nevôľu a obsluhuj chorého z lásky a pre Boha. A keď musíš vo svojom živote veľa trpieť, pomysli si, že kráľovská dcéra všetko toto konala dobrovoľne a svoj kríž, ktorý ťa tlačí, a nech ti je veľký alebo malý, ťažký alebo ľahký, znášaj ho s pobožným a poníženým srdcom, kým ťa od neho neoslobodí Pán.

Karol Jerguš