Môj profil 
Predplatné
Medzi týmito nachodila sa i ctihodná panna Apolónia. Darmo ju nútili pohania, aby sa rúhala Kristu. Ona ho vyznala a oslavovala neohrozene pred zúrivými zástupmi modloslužobníkov. Hovorila :
„Dokiaľ, v tomto krehkom tele žiť budem, ústa moje a jazyk môj Boha všemohúceho bez prestania chváliť a velebiť budú. Modly sú len diabli , ale jeden je pravý Boh, Ježiš Kristus, a len jemu sa klaňať musím.“
Touto rečou rozhorčení pohania vrhli sa na pannu svätú a tak ju po tvári bili, že jej všetky zuby povyrážali. Lež mučenica svätá ostala neohrozenou. Nesmierne mnoho trpela svätá panna, plná však odovzdanosti do vôle Božej trpela v tichosti, neustále hľadiac k nebesiam. Pohania na to zapálili uprostred mesta veľkú hranicu, doviedli k nej Apolóniu a hrozili jej, že ak nebude sa rúhať Bohu kresťanskému, hodia ju do ohňa. Zdalo sa, akoby svätá rozmýšľala, ktorú z týchto dvoch vecí vyvoliť si má a ponorila sa pri tom v tichú a vrúcnu modlitbu k Bohu poslednú tu na tejto zemi, kým pohania tešili sa duševnému boju svojej obete, Apolónia, akoby pozdvihnutá mocou nadzemskou, skočila sama do ohňa, do výšin šľahajúci plameň horiacej vatry bol jej rebríkom k nebesiam.
V živote svätých je mnoho, čo musíme obdivovať, nesmieme ale nasledovať. Takto aj v živote svätej Apoloóie. Apolónia skočila sama do ohňa. Svätý Augustín vraví o smrti tejto mučenice, že sa vrhla do ohňa, zvláštnym vnuknutím Božím k tomu pohnutá. Keby tomu tak nebolo, museli by sme sa domnievať, že sama sa o život pripravila, čo je hriech veľký. Musíme tiež povážiť, že svätá mučenica táto len to učinila, čo tisíce mučeníkov pred ňou a za ňou, umrieť alebo zaprieť Krista, medzi týmto musela si voliť, i skočila preto radšej dobrovoľne do ohňa, než by sa bola rúhala Bohu, tak ako ostatní svätý mučeníci dobrovoľne stúpali na popravisko , s radosťou šli v ústrety divým zverom, odhalili krky svoje a podali ich katovi. Drahý čitateľ, keď rozjímaš o živote svätej Apolónie, napadne ti snáď myšlienka, že človeku dovolené je pripraviť sa o život, spáchať samovraždu ? Boh uchovaj! Mnohí kresťania z nevrlosti nad svojím nešťastným postavením, z trúchlivosti nad svojimi neresťami smrť si prajú a volajú:
„ Bodaj by som umrel, bodaj by tá smrť pre mňa prišla!“
Ľudia, ktorí takto myslia a hovoria , nezdajú sa vedieť, že nešťastie, chudoba, nemoc, trápenie, zármutok je len zdanlivé zlo, ktoré Boh na nás zosiela, buď aby nás za naše hriechy karhal, alebo aby nás skúšal, nezdajú sa vedieť, že bez kríža nikto do neba nemôže vojsť. Veď musel aj Kristus trpieť a tak vojsť do slávy svojej. Preto píše svätý Peter:
„Kristus trpel a príklad zanechal vám, jeho.“
Pre trápenie a zármutok ešte žiaden svätý nežiadal si smrť, radšej všetci túžili po trápeniach a vyhľadávali ich a keď nimi navštívení boli, znášali ich trpezlivo, hľadiac na ukrižovaného Spasiteľa. Pravý kresťan teda nikdy si nepraje umrieť, keď trápenia, bolesti, zármutok a neresti naň doliehajú, tým menej hľadí ujsť im samovraždou. Nikto si sám život nedal, nesmie si ho teda ani sám vziať. Nikto nesmie siahať do práv Božích, Boh nám dal život náš, on jedine má právo nad ním. Samovraždou vyhýba každý, zvlášť otec rodiny, povinnostiam svojim, činí krivdu blížnemu, ktorú nahradiť nič nevie, Samovrah je ako zbehlý vojak, ktorý prvú stráž opúšťa. Samovražda je teda zločin, ktorý Cirkev natoľko nenávidí , že samovrahovi odopiera pohreb cirkevný.
Duša kresťanská! stoj vždy pevne vo viere a dôvere v Otca všemohúceho a dobrotivého, v nebesiach, ktorý každému hriešnikovi, ktorý sa kajúcne k nemu obracia, milosť polepšenia a odpustenia poskytuje, ktorý všetky vlasy hlavy tvojej spočítal a všetko k tvojmu blahu a prospechu riadi a spravuje. Netrať preto mysli a nezúfaj, On všemohúci stará sa o teba a nikdy ťa neopustí a keď i statočne vytrpel a vybojoval, vezme ťa v čas svoj do blaženosti večnej, ktorú pripravil všetkým, ktorí sa ho boja a ho milujú.
Karol Jerguš
