Môj profil 
Predplatné
Tento článok je iný. Divná doba si žiada divné činy – a teda aj divné články. A tento bude práve taký. Ja sa toho človeka totiž chcem zastať.
Že prečo? Nuž, pretože do neho takmer všetci kopú. Jeho spolubojovníci už mesiac po voľbách ukazujú svoje chrbtové kosti, kašlú na nejakú lojalitu a podrážajú mu nohy. Očami gúľajú aj masmédiá, s ktorými sa rátalo, že by mohli teoreticky byť viacmenej na jeho strane. A ostatní? Niektorí mlčia a tí z opačného politického brehu si myslia… veď viete čo.
Nie že by si to nezaslúžil. Ale nikto nie je dokonalý. A každý má svoj štýl. Niekto to robí tradičnejšie a niekto si za svoj štýl vyslúži prezývku „Mr. Bean slovenskej politiky“, ako to nedávno trefne vyjadril istý opozičný poslanec. Ani to však ešte neznamená, že by aj toto nemohla byť cesta k dobrému cieľu.
Áno, začiatok jeho vládnutia sa dá označiť za vyhlásenie celoštátneho zmätku: ale buďme spravodliví, veď zmätok je dnes na celej planéte. Všimol si to nedávno aj český poslanec Václav Klaus mladší: „Keď sa pozeráte na túto dnešnú situáciu, tak jedna vec priam bije do očí. A to je, že globalisti a globálne orgány nefungujú. Počuli ste v poslednom čase niečo o OSN? Sledujete svetovú zdravotnícku organizáciu WHO, ktorá dva mesiace nerobila nič, potom vydala jedno zmätočné vyhlásenie, potom vydala vyhlásenie, že sa nemajú nosiť rúška a teraz, teda že sa nosiť majú? Alebo dokonca EÚ a jej činnosť? To už vôbec nie.“
Klasické poučky hovoria, že existujú tri piliere moci: výkonná, zákonodarná a súdna. Lenže tieto staré školské schémy zabúdajú na štvrtý pilier – moc ideologickú a mediálnu, ktorá je nad tými všetkými ostatnými: pretože žiadny zákon, predpis ani hrozba nemá nad človekom väčšiu moc ako jeho vlastné presvedčenie.
Jeho predchodca je výnimočne schopný stratég a politický líder, ale v jednej veci dlhodobo zlyhával a stále zlyháva: vo vzťahu k médiám. Nielen že si nedokázal žiadne získať na vlastnú stranu, ale so všetkými je v trvalej vojne. Zato on to robí presne naopak: zdá sa, akoby ani nerobil nič iné, iba sa ukazoval pred kamerami. Niektorí ho dokonca podozrievajú, že sa ani o iné nesnaží, iba si cez médiá vyjednať s verejnosťou mier a pýtajú sa, kedy vlastne pracuje, keď v jednom kuse len komunikuje s médiami. Ale veď to je presne ono!
Tento štýl sa s trochou preháňania dá dokonca vnímať ako určitá slovenská cesta v podmienkach dnešnej globálnej médiokracie. Ak systém, v ktorom sme, je naozaj fašizoidnou mediálnou plutokraciou nadnárodnej oligarchie, ktorá sa zmocnila verejnej mienky a celými národmi dokáže „vrtieť psom“, tak potom teda dobre: čo tak skúsiť vrtieť tým psom poriadne od podlahy a počkať, čo sa stane? Buď to bude veľkolepá jazda, alebo sa chvost prinajhoršom odlomí – tak či onak, bude zábava.
Je otázka, či národ, ak na vlastnom utiahnutom opasku pocíti krutú realitu, bude aj po niekoľkých mesiacoch či rokoch ochotný nechať sa „ukecávať“, najmä keď sa vystrieľajú všetky náboje zo zásobníkov „lebo Fico“ a „lebo korona“. Ale to je práve jeho príležitosť: vytrieť im všetkým kocúra a ukázať každému, že teraz sa politika už nerobí cez kupovanie si priazne voličov cez upotené desaťeurovky sociálnych opatrení, ale v mediálnej marketingovej dobe je aj politika iba o mediálnom marketingu.
A ak takýto zázrak vôbec niekto dokáže, tak kto iný, ak nie on, človek-zázrak? Lebo on je skutočná marketingová mediálna hviezda, ktorá svoje zázračné schopnosti ukázala v posledných voľbách. Veď ako inak, než za zázrak politického marketingu a dôkaz obrovského potenciálu umného využitia mediálnej moci nad ľuďmi je možné označiť situáciu, keď oligarcha (hoci len taký drobný) voličov presvedčí, že ide bojovať proti oligarchom, keď kapitalista voličov presvedčí, že porazí ľavicu v sociálnej politike, keď expert na názorové kotrmelce voličov presvedčí, že práve on je ten, ktorý dodrží všetko, čo sľúbil?
Jeho ľudí teraz všelikto obviňuje, že od samého začiatku dávajú až príliš jasne najavo, že odborárov a agendu, ktorú reprezentujú, z duše nenávidia. A že prerazili dno ignorácie sociálneho dialógu, z ktorého sa stáva skôr asociálny monológ, z ktorého môže v mnohých prípadoch byť rovno sociálny nekrológ. Lenže je až taký div, že vláde oligarchov je bližšia košeľa ako kabát? Ľudia si sami zvolili vládu štyroch multimiliónových boháčov, vybrali si pravicovú (viem, o tom slove sa dá polemizovať) cestu, tak ju majú, so všetkým, čo k tomu patrí.
Teraz mu treba držať palce. Mnohí sa budú na toto tvrdenie hnevať, ale pravda je taká, že je to náš,líder, náš panovník, náš cisár v pekných nových šatách, ktorého sme si zvolili my, občania. A ak ide o dobro našej krajiny, tak nie je až také dôležité, aké šaty má, ale či robí to, čo by mal.
Veď práve to, budú teraz krivať niektorí, že nerobí. Lenže tu treba byť spravodlivý: nech je akýkoľvek zmätkár, ale koronavírus fakt nevymyslel on sám. Nakoľko sú jeho ľudia spôsobilí s tým zápasiť v podmienkach zákonom vyhlásenej celoštátnej paniky, to nech posúdi každý sám – ale naozaj nie je v jednoduchej situácii a ktovie čo by sme robili my na jeho mieste. Koniec-koncov, aj on by mal dostať svojich sto dní…
Ľahko je byť sarkastický, ba až vtipný v pozícii, v akej sú dnes jeho mimoparlamentní bývalí (takmer) partneri. Tak ako napríklad šéf strany Spolu-OD Miroslav Beblavý: „Vždy som bol za transparentnosť, ale konečne som zistil, kde sú moje hranice: keď sa počas výnimočného stavu hádajú premiér a vicepremiér naživo na Facebooku, je to veľmi transparentné, ale ja som proti.“ Alebo bývalý predseda KDH Alojz Hlina, ktorý povedal na margo koronavírusu: „Igor Matovič potreboval niečo epické. Niečo veľké. Prišlo.“ Lenže úprimne: kde sú dnes oni, a kde je on?
Tento článok je divný, veď som vám to hovoril hneď na začiatku, tak buďte, prosím, zhovievaví. Na udobrenie je tu jedno video. Tiež je dosť divné, ale naozaj vôbec nijako nesúvisí s témou článku a akákoľvek možná paralela či alegória by bola pritiahnutá za vlasy a iba čiste náhodná:
Ivan Lehotský
