Môj profil 
Predplatné
Viac ako 70 rokov po skončení 2. svetovej vojny si ľudia môžu prečítať záznamy údajných vojnových zločincov, spisy obvinení, zápisnice zo stretnutí, správy, korešpondenciu, súdne spisy a mnohé ďalšie súvisiace materiály, ktoré boli v rokoch 1943 – 1949 vyšetrované spojencami.
Doteraz mali prístup k záznamom komisie OSN len výskumníci, ktorí ak chceli vidieť uvedené spisy, museli o súhlas požiadať svoju vládu a generálneho tajomníka OSN. Dokumenty si však mohli len prečítať. Robiť si poznámky či kópie záznamov ale dovolené nemali. Ako dôvod, prečo bol daný archív OSN „zapadnutý prachom“, sa uvádza studená vojna.
Doteraz mali mnohí ľudia k dispozícii len informácie, že spojenci sa o koncentračných táboroch dozvedeli až v čase oslobodenia európskych krajín. Avšak zverejnené dokumenty dokazujú skutočnosť, že spojenci vedeli o koncentračných táboroch už v roku 1942. Prvé vyhlásenia spojencov o koncentračných táboroch sa objavili v decembri uvedeného roka.
Čo z dokumentov vyplýva?
Dokumenty jasne preukazujú, že spojenci vedeli o detailoch nacistických koncentračných táborov. Exilová poľská vláda totiž poskytla presné opisy koncentračných táborov Auschwitz a Treblinka.
Zistilo sa tiež, že vlády spojencov si boli vedomé toho, že najmenej dva milióny Židov bolo zavraždených a ďalších päť miliónov bolo v ohrození. The Guardian konštatuje, že spojenci síce vydali vyhlásenia o židovských masakrách, len napriek všetkému urobili len veľmi málo pre záchranu Židov.
Slováci a deportácie
Problematike holokaustu sa cez skúmanie histórie prvého Slovenského štátu venuje aj historik profesor František Vnuk, ktorý v roku 1949 emigroval do Rakúska. Následne o rok neskôr odišiel do Austrálie, kde sa usadil v meste Adelaide. Od roku 1970 spolupracoval so Svetovým kongresom Slovákov. Po roku 1989 sa vrátil na Slovensko a stal sa pedagógom na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohoslovenckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Keďže vo svojich publikáciách sa venuje aj cirkevnej histórii, jeho činnosť ocenil aj pápež Ján Pavol II., ktorý mu udelil významné ocenenie a povýšil na rytiera rádu Gregora I. Veľkého. František Vnuk pre Hlavné správy ozrejmil, že USA a Veľká Británia mali informácie o presídľovaní Židov do koncentračných táborov už od júla – augusta 1942.
„Potvrdzuje to nedávno zverejnený dokument, na ktorý v auguste 2009 upozornila katolícka tlačová agentúra CatholicNewsService. Agentúra cituje príspevok vo vatikánskom denníku L’Osservatore Romano, v ktorom sa uvádza, že americká a britská vláda v auguste 1942 už “vedeli, že nacisti plánujú vykynožiť všetkých Židov v Európe (knew that the Nazis were planning to exterminate all the Jews of Europe).“ L’Osservatore Romano reprodukuje relevantný dokument a uvádza aj úryvky z denníkov Henryho Morgenthau Jr., ktorý bol počas vojny americkým ministrom financií. Morgenthau vo svojom denníku zaznamenáva, že americké vládne kruhy aj po tom, keď už vedeli, čo sa s deportovanými Židmi v Poľsku deje, celých 18 mesiacov “sa vyhýbali svojej tvrdej zodpovednosti, odďaľovali veci, keď sa im predložili konkrétne návrhy na záchranu Židov a dokonca zakazovali uverejniť informácie o týchto ukrutnostiach“.
„Teda, kým spojenci nepodnikli za 18 mesiacov nič, hoci o ukrutnostiach vedeli, Slováci zastavili deportácie, keď mali dôvod veriť, že sa so Židmi zaobchádza neľudsky. Vtedajší slovenský minister vnútra Alexander Mach vo svojich spomienkach sa k tejto veci vyjadruje v tom zmysle, že vyslancovi Ludinovi povedal: „Ak by to bola pravda (že sú odsunutí Židia v táboroch usmrcovaní), viac ani reči nemôže byť o pokračovaní, viac nebude ani jeden Žid vyvezený“ (MACH, A., Z ďalekých ciest, Martin 2008,s. 198-201). Mimochodom, Machovi túto zásluhu uznal aj Národný súd, ako to možno nájsť v rozsudku, kde sa hovorí, že obžalovaný Mach „zastavil deportáciu Židov do Poľska, ako náhle nadobudol pevného presvedčenia, že sú tam usmrcovaní.“ (Rozsudok Národného súdu, Tnľud 6/46, str. 142.),“ vysvetlil profesor Vnuk.
Na otázku, ako došlo k zastaveniu transportov v Slovenskom štáte, profesor Vnuk odpovedal: “V polovici júna sa už šírili správy o vraždách Židov, ktorí boli dovážaní do oblasti Lublina z rozličných končín nacistami obsadenej alebo kontrolovanej Európy. Krutý obsah správ bol po prvýkrát overený mladým slovenským Židom Dionýzom Lenártom, ktorému sa koncom júna podarilo ujsť z koncentračného tábora Majdanek.“
„Slovenské vládne kruhy, znepokojené správami o vyvražďovaní presídlených Židov, žiadali nemecké úrady, aby mohla ísť do Nemecka osobitne vybraná komisia (pozostávajúca z predstaviteľov vlády, Červeného kríža, Katolíckej cirkvi, Evanjelickej cirkvi a iných inštitúcií), ktorá by na mieste zistila skutočný stav vecí a vyvrátila hrôzostrašné správy, ktoré okolo tejto záležitosti kolujú. Nemecký poradca pre židovskú otázku Dieter Wisliceny predložil túto požiadavku svojim nadriadeným v mene predsedu vlády Dr. Vojtecha Tuku. Pretože Nemci odmietali dať súhlas k vyslaniu takejto komisie, deportácie boli v júni 1942 prerušené,“ dodal.
„Teda v lete 1942 slovenskí vládni činitelia začali mať vážne pochybnosti o nemeckých uisťovaniach, že Židia vysídlení do Poľska sú v pracovnom nasadení práve tak, ako slovenskí robotníci. A preto sa stále naliehavejšie domáhali vyslania spomínanej komisie. Nemci celú vec zahmlievali a s odpoveďou otáľali. Kým sa čakalo na ich odpoveď, odišli zo Slovenska ešte tri transporty – dva v septembri a jeden v októbri 1942. Ale po 20. októbri 1942, keď sa Slováci presvedčili, že Nemci nijakú komisiu nedovolia (a tak implicitne pripúšťajú, že so Židmi nezachádzajú, ako sa pôvodne zaviazali), neboli už nijakí Židia zo Slovenska deportovaní. Túto skutočnosť s uznaním kvitujú aj vatikánske kruhy, ako aj objektívni historici holokaustu (napr. Gerard REITLINGER v diele The Final Solution, London 1953, s. 385). Nemci naliehali, vyvíjali nátlak, ale bezvýsledne. Od chvíle, čo Slováci nadobudli presvedčenie, že Nemci ich podviedli, nijaký Žid zo Slovenska vyvezený nebol. Od októbra 1942 do jesene 1944 Slovensko bolo jedinou krajinou v strednej Európe, ktorá nielen že nevydávala Židov Nemcom, ale poskytovala útočisko stovkám židovských utečencov hlavne z Maďarska, ale aj z Poľska a Protektorátu. Na základe týchto skutočností možno Slovákom zazlievať, že ľahkomyseľne verili Nemcom, ale nemožno im vyčítať, že vlastnej iniciatívy deportovali svojich spoluobčanov do Poľska, kde im hrozila istá smrť,“ vysvetlil Vnuk.
Na mlčanie voči holokaustu upozornil pred niekoľkými týždňami aj spisovateľ židovského vierovyznania Benjamín Kuras, ktorý pre Hlavné správy v súvislosti s vraždením kresťanov vo svete uviedol: „akoby sa opakovalo mlčanie sveta počas holokaustu. Vtedy jednotlivých Židov zachraňovali statoční kresťania a boli ich tisíce, v Poľsku, Francúzsku, Taliansku, Holandsku.“
Vedecký seminár o Tisovi, kňazovi a prezidentovi
Problematika deportácie Židov sa na Slovensku spája s osobou prvého slovenského prezidenta Jozefa Tisa. Práve jeho osobnosti je venovaný vedecký seminár, ktorý sa uskutoční už zajtra. Organizátormi sú Biskupský úrad v Nitre a Katedra cirkevných dejín Univerzity Komenského. Seminár nesie názov “Mons. ThDr. Jozef Tiso, kňaz a prezident”.
Na seminári prednesú svoje príspevky nitriansky biskup Vilam Judák s článkom “Jozef Tiso ako spolupracovník biskupa Karola Kmeťka”, vedúca menovanej katedry Emília Hrabovec bude prednášať o vzťahu Tisa a Svätej stolice, Pavol Zahatlan, rektor kňazského seminára v Nitre, vystúpi s príspevkom na tému Tisova náuka o národe a štáte. Vedeckého seminára sa zúčastní aj historik Martin Lacko.
Na uvedený seminár, ktorý do diskusie o Tisovi prináša iný pohľad, sa spustila vlna kritiky. Aktivista Peter Weisenbacher z Inštitútu ľudských práv pre Pravdu uviedol, že samotné názvy príspevkov sú v podstate urážkou obetí nacistického režimu.
Na podujatie bol pozvaný ako poslucháč aj historik Dušan Kováč. Pre portál Sme však uviedol, že na seminár nepôjde, lebo mu to nič nedá. Téma je podľa neho v poriadku, pretože sa jej treba venovať, lenže vedecky a nie z postu obhajcov. Zo zoznamu účastníkov Kováč vyhodnotil, že skôr pôjde o druhú možnosť.
.jpg)
.jpg)
