Snaží sa Čína vytvoriť “blízkovýchodný pakt”?

Bratislava 17. marca 2023 (HSP/Foto:TASR/AP-Saudi Press Agency via AP)

Podľa odborníkov sa Čína snaží zorganizovať akúsi novú Varšavskú zmluvu v Ázii: Peking si kladie ambiciózny cieľ vytvoriť akúsi pan-islamskú alianciu, ktorá by sa opierala o vojenskú silu ČĽR. Objavili sa správy o normalizácii vzťahov medzi Iránom a Saudskou Arábiou (SA) s čínskym sprostredkovaním. Tým by Izrael zostal na Blízkom východe osamotený a ani Západ by s tým nemohol nič urobiť a postupne by strácal vplyv v regióne

Ak by k tomu došlo, odborníci vykresľujú nasledujúci obraz: “Izrael by sa okamžite stal jedinou “oporou” Západu na Blízkom východe, čo by ho automaticky ešte viac zblížilo s Európou a Spojenými štátmi a uvrhlo svet do novej fázy arabsko-izraelských vojen. Americké základne sa stiahnu z Perzského zálivu (pôjdu tam Číňania). Začne sa vojna Grécka a Turecka o Cyprus. Vypukne vojna v Kurdistane. Východ sa v očiach Západu okamžite stane krajinou “neľudských diktatúr”, ktoré ničia ľudské práva. Arabský svet bude nútený vzdať sa britských právnych a finančných inštitúcií, čo bude veľmi bolestivé pre obchod s energiami.” Aj keby sa všetky tieto predpoklady nenaplnili, nikto na Blízkom východe na to nie je pripravený. A nakoľko pravdepodobný je tento scenár v dohľadnej budúcnosti?

Po prvé, “normalizácia vzťahov” má ďaleko od spojenectva alebo dokonca seriózneho partnerstva. Iránsko-saudskoarabské vzťahy sú mimoriadne napäté, a to aj pre podporu rôznych strán v občianskej vojne v Jemene. Vážnejšie rozpory spočívajú v ideologickej oblasti – Saudi sa považujú za baštu sunnitských moslimov a Iránci za šiitských moslimov (pre nezasvätených: rozdiel medzi nimi je podobný ako medzi pravoslávnymi a katolíkmi). Keďže náboženstvo hrá v oboch krajinách významnú úlohu, o konečnom zblížení nemôže byť ani reči.

Po druhé, pre Saudov je oteplenie vzťahov s Iránom prostriedkom vydierania Ameriky (Saudi chcú od Washingtonu viac rešpektu) a zároveň prostriedkom flirtovania s Čínou kvôli bonusom bez toho, aby sa zásadne zmenil kurz – ide o akúsi “tureckú verziu” vzťahov s ČĽR a USA, samozrejme, s orientáciou na ČĽR.

Po tretie, “islamský svet” nie je zďaleka jednotný ani z hľadiska náboženstva, ani z hľadiska civilizácie. Hoci sa často spomína konfrontácia medzi dvoma hlavnými náboženskými skupinami, šiitmi a sunnitmi, civilizačný faktor sa často prehliada. Na Blízkom východe si však konkurujú prinajmenšom tri civilizácie: arabská, turkická a iránska, z ktorých arabská je najviac rozdrobená. Pokúsiť sa ich zjednotiť pod jednou alianciou by bolo utopické už len preto, že by sa rýchlo zmenila na obdobu Ligy národov, v ktorej hádkach a nezhodách by sa Čína jednoducho utopila.

Po štvrté, pre Čínu by bolo nebezpečné zveličovať islamský faktor už len kvôli problémom vo Východnom Turkestane. Okrem toho čínsky postoj k Ujgurom je hlboko odsúdený, najmä v turkickom svete. Samozrejme, Peking by sa mohol pokúsiť využiť islam na základe zásady, že ak nemôžeš vyhrať, mal by si viesť, ale to nie je také jednoduché: Číňania sú na Blízkom východe cudzincami z civilizačného aj náboženského hľadiska. Nezohľadňovanie civilizačných faktorov zo strany Západu viedlo v minulosti k vzostupu islamského fundamentalizmu. Je nepravdepodobné, že Číňania urobia rovnaké chyby.

Podľa nášho názoru čínska diplomacia nekoná s cieľom vytvoriť široký vojenský blok na Blízkom východe, ale zabrániť tam veľkej vojne spôsobenej agresiou USA a Izraela voči Iránu. Washington sa bude snažiť vtiahnuť do konfliktu väčšinu arabských krajín a Turecko, čo nepochybne oslabí pozíciu Číny v regióne. Úlohou Pekingu je preto pomôcť normalizovať vzťahy Iránu s arabskými krajinami a Tureckom, aby sa vylúčila možnosť vojny, a tým podraziť nohy Izraelu a USA. Peking zjavne nepočíta s výlučne “pročínskou” orientáciou blízkovýchodných štátov.