Stopy našej dávnej minulosti

Je nepochybné, že na dnešnej našej zemi a v širokom okolí žili ľudia. Mali pred kresťanstvom svoje modly, povery, zvyky, ktorým zasväcovali rôzne úkazy vo svojom priestore. Uctievali stromy, studničky, skalné bralá, kopce a meteorologické úkazy – dážď, búrku, blesky – hromy, vietor, zimu, Slnko, Mesiac a pod. Uctievali aj staré mohyly, hroby ako posvätné, či obradné miesta. Mali množstvo bohov a bohýň, ktoré prislúchali týmto veciam, dejom. Prinášali im obety, konali oslavy a zhromaždenia práve na spomenutých miestach, ktoré boli pre nich významné.

Nový a veľmi dlhý totalitný režim u nás začal Metodovým Zakonom sudnyj ljudem, kde v prvom odstavci nariaďuje:

„Každá obec, v ktorej sa konajú obete, alebo prísahy pohanské, má byť odovzdaná božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý majú tí ľudia v obci. Tí, ktorí konajú obete a prísahy, nech sú predaní do otroctva so všetkým majetkom a získaná suma nech sa dá chudobným (mojim chudobným).“

Takto „nežne“ začalo presadzovanie rímskeho vyznania kresťanstva už od „svätého“ Metoda. Medzi tzv. pohanov boli rátaní všetci ostatní. Staroverci, ariáni, íroškótski mnísi, ale aj pravoslávni a vyznávači východného rítu. (Podotýkam, že rozkol medzi Západom a Východom začal už Konštantínom Veľkým, ktorý urazený v Ríme založil „Nový Rím, Konštantínopoľ. Schizma r. 1046 proces len vyhrotila.) Pritom Metod bol pôvodne Byzantínec s východným spôsobom vyznania. Ale keď sa vrátil z Ríma, kde konvertoval na západný rítus, zrazu boli všetci heretici, neverci, aj tí, ktorých naučil pred tým s bratom Konštantínom vyznávať vieru východným spôsobom. Chaos pred Rastislavovým pozvaním učeníkov sa ešte prehĺbil. A tak, podľa Metodovho zákona sa s nevercami zaobchádzalo. Nielen s ľuďmi. Ničili sa pohanské symboly, rúbali sa posvätné duby, posvätné háje. Studničky, kde sa konali staroverské obrady boli zasväcované tým správnym, novým svätcom. Ničili sa knihy, spisy, aj daňové písomnosti, všetko, čo svedčilo o tej nesprávnej minulosti. Staré mohyly aj z doby bronzovej, považované za pietne miesta, boli pokrstené a využívané ako cintoríny, na niektorých sa stavali kostoly, či boli prerobené na kalvárie.

Na cintoríny boli premenené aj mnohé staré hradiská. Aj z pragmatického dôvodu. Tieto plochy sa nedali využívať poľnohospodársky. Značky na krížnych cestách a symboly, ktoré ochraňovali osady vystriedali kresťanské symboly – božie muky. Na kostoloch boli maľby ukrižovania, ale aj obrázky z pekla: takto budete trpieť, keď sa nebudete klaňať našim modlám! Tieto maľby sa zachovali na kostoloch a kaplnkách, najlepšie v Rumunsku. Rímsky katolicizmus je založený na strachu a pokore: moja vina, moja preveľká vina… ešte sa len narodíš a už máš hriech! A vraj niekto umrel za moje hriechy! Jediní, kto za mňa umierali boli tí, čo vyhnali fašistov a položili za víťazstvo svoje životy a zdravie. Napriek tomu ich máme tu zas! A znovu zo Západu.

Neodpustím si poznámku: Rímskokatolícka cirkev šírila svoju „pravú vieru“ omnoho agresívnejšie, ako Byzancia svoje vyznanie na východe. Byzantínci neupaľovali, neprenasledovali s takou surovosťou  „heretikov“, ako Rím. Východný rítus bol miernejší a prijateľnejší. Kvôli tomu trpel. Nie jedna križiacka výprava „pravoverných“ s požehnaním pápeža drancovala Konštantínopoľ, vraždila a pálila. Bolo tragédiou, že Konštantín – Kirillos = Cyril sa nepoddal v Ríme a vraj chorý, umrel v gréckom kláštore. A Metod, zľaknutý, konvertoval na západný obrad. Zradil svoju minulosť. Svěchota a Strachota… tak ich vraj volali na Morave.

Prečo to vlastne píšem? Aby ste si všímali tie stopy po NAŠEJ slovanskej minulosti. Nie cez natláčaný, mnoho krát premodelovávaný cudzí príbeh z Blízkeho východu. Vnímajte stopy vtlačené do krajiny, do terénu. Sami objavujte skryté pamätníky minulosti našej vlasti sami pre seba. Všímajte si stopy, ktoré po nej ostali. Aby ste mali príklady toho, o čom som písal, vymenujem niekoľké prípady, ktoré sú ľahko pozorovateľné, ktoré mi padli do oka.

Staré posvätné mohyly boli prekryté cintorínmi: Skalica, Dvory nad Žitavou, Chrasť nad Hornádom, Veľké Raškovce, Siladice, Pustý kostol pri Veľkom Grobe (už názov hovorí o veľkom hrobe = mohyle, na ktorom bol kostolík a malý cintorín, Čierny Brod – Heď, čiže kopec, na ktorom mimo dnešnej obce je cintorín, Andovce, Martin – cintorín na najväčšej mohyle na Slovensku, 220×120 m s dnešnou výškou 14m, tzv. Attilov hrob, Podhorany – Sokolníky, kde je cintorín a bol aj kostol na veľkej mohyle, ktorá možno vznikla pochovaním cca 4000 križiakov, ktorí tu padli v boji s kráľom Kolomanom r. 1096.

Koloman zlikvidoval podstatnú časť križiakov, ktorí na ceste do Svätej zeme v jeho krajine lúpili. O tom sa mlčí. Lebo to boli boží bojovníci. Vrahovia a zlodeji v mene božom! Cintorín je aj pri mohyle z doby bronzovej pri Očkove a v Kalinčiakove, dedine, ktorej pôvodný názov bol Varšany, Vršany. Aj na starých hradiskách, kde sa nedalo, alebo nesmelo orať vznikli cintoríny napríklad tu: Hradište, Starý Tekov, Hrhov (okr. Rožňava, Tešmak, Vlachovo, Veľké Kostoľany, Hurbanovo, Kšinná, Klížske Hradište, Rožňava – na mieste bývalej husitskej pevnosti. V mnohých obciach na Gemeri, Above, Šariši či Zemplíne sú dnešné cintoríny na oválnych alebo kruhových vyvýšeninách, ktoré veľmi pripomínajú staré mohyly. Všimnite si kostol a cintorín v Bábe, okr. Nitra, alebo v Chrasti nad Hornádom, či Kostoľanoch nad Hornádom. Kríže pred a za dedinami sú na miestach, kde pred tým boli „pohanské“ symboly.

V Maďarsku sú to jednoznačne Feldebrő (Horný Dobrov), Vasvár, Edelény, Szabolcs, Kis Nána. V Rumunsku Sarmizegetusa Regia, Apahida, Vladeasa a Adamclisi. V Srbsku Delebatska Peščara, Titel, Sremska Mitrovica a Viminacium. V Severnej Macedónii Trebeništa, Kokino, Stobi. V Slovinsku: Novo Mesto, Ptuj, Magdalenska Gora.

Alebo boli staré mohyly, či posvätné háje pretvorené tiež na cintoríny: Dvory nad Žitavou, Trstín. Prípadne na mohylách postavili kostoly. Napr.: Čierny Brod, Kalinčiakovo, Pustý Kostol pri Veľkom Grobe = Veľkom hrobe = mohyle.

Spomenul som len zopár objektov. Stoja za povšimnutie. Keď chodíte okolo cintorínov, kostolov, krížov, spomeňte si na tento článok, vnímajte okolie, situáciu, pravdepodobne sami nájdete množstvo iných dôkazov dejinných premien.

Oveľa viac môžete čítať v mojich knihách.

Cirkev vymazala našu národnú identitu, prevzali sme cudzí príbeh, ako svoj. Potom komunisti potláčali cirkev, aj naše tisícročné zvyky a teraz tu máme „demokraciu“, kde nič nemusíš a môžeš všetko. To je to najhoršie, čo mohlo prísť.