Plány vybavenia bojových lodí najnovšou laserovou zbraňou oznámili Američania ešte na jar 2013. A kontraadmirál Matthew Klunder vtedy vyhlásil: „Najnovšie technológie umožňujú vytvárať laserové lúče, ktoré zachytia cieľ a nestratia ho nezávisle od pohybov lodi v podmienkach silného vetra a vlnobitia. Laser bude cieľ rozrezávať ako spájkovacia lampa. Okrem toho môže nová zbraň „oslepovať“ fotografické kamery výzvedných lietadiel.“ Admirál pravdaže pripustil zníženie efektivity laserovej zbrane pri použití proti rýchlo sa pohybujúcim cieľom – nadzvukovým lietadlám a raketám.

A skutočne, bojový laser má maximálny dosah len vo vzduchoprázdnom priestore a americká vyhlásenia na túto tému vždy sľubujú viac, ako ukazujú výsledky testov. Čitatelia, ktorí si dobre pamätajú školskú fyziku, prijali nový úspech amerického obranného priemyslu skepticky. Experti boli jednomyseľní: podobné systémy zatiaľ neohrozujú bojové lode a lietadlá, laserové delá sú príliš závislé od výkonu generátora a vzdialenosti do cieľa. „Elektrina od menšieho obyčajného generátora“, o ktorej sa zmienil Christopher Well, vyvoláva veľké pochyby – tým skôr, že laserové zariadenie bolo umiestnené na obrovskej transportnej lodi dlhej 173 metrov, s výtlakom cez 16-tisíc ton.

Svetelné ilúzie a kolízie

Demonštrácia „superzbraní“ v USA sa vždy ukáže byť reklamou, ktorej hlavným cieľom je ospravedlniť obrovské výdavky na ich vývoj, alebo zapôsobiť veľkým dojmom na krajiny tretieho sveta. V terajšom Perzskom zálive je táto akcia adresovaná nesporne Iránu. Čo nás ale čaká v perspektíve?

Systém laserových zbraní (Laws) na transportnom doku USS Ponce bol prvýkrát vyskúšaný v Perzskom zálive v roku 2014 a pokrok od tej doby nie je zrejmý. Dnes nie sú odpovede na celý rad závažných otázok. Aký bol výkon laserového zariadenia? V akej vzdialenosti bol cieľ zasiahnutý? Mal odrazový povlak? Akou rýchlosťou letel? Je vylúčená marketingová mystifikácia?

Prednosťami laserovej zbrane sú rýchlosť a presnosť, možnosť „oslepiť“ cieľ, absencia demaskujúcich efektov ako napríklad oheň a dym, pomerne nízke náklady „výstrelu“ (ich „zásoba“ je obmedzená iba výkonom zdroja energie). Lúč nemá žiadnu hmotnosť a nepotrebuje balistickú korekciu. Prečo teda zručné bojové lasery nevytlačili doteraz tradičné zbrojné systémy?

Kľúčovým nedostatkom je vysoká spotreba energie. A keď sa niekedy objaví kompaktný a nevyčerpateľný zdroj energie, potom nikam nezmizne refrakcia – laserový lúč sa v atmosfére rozširuje a stráca zaostrenie (znižuje sa jeho teplota). Preto vzdialenosť jeho bojového použitia sa obmedzuje na tri až päť kilometrov (dĺžka vlny a iné triky veľkú úlohu nehrajú). A dokonca v tejto vzdialenosti zlé počasie (dážď, hmla) alebo odrazový povlak cieľa (napríklad zrkadlo odráža laserový lúč nezávisle od výkonu) mení superzbraň na neužitočnú hračku.

Úplne nezmyselnou vecou sa ukázal byť napríklad americký bojový laser vzdušnej dislokácie, „protiraketový sen“ v hodnote 5,3 miliardy dolárov. Projekt bol zrušený nehľadiac na existenciu fungujúceho prototypu YAL-1A rozmiestneného v lietadle Boeing 747-400F. Systém sa vyvíjal pre ničenie balistických rakiet nepriateľa. Laser bol úspešne vyskúšaný, ukázalo sa však, že jeho „dostrel“ je pre reálne bojové akcie úplne nedostatočný.

Preteky kilowattov

Nehľadiac na tŕnistú cestu laserového lúča v zemskej atmosfére môžeme predpokladať, že v najbližších rokoch budú taktické laserové zbrane prijaté do výzbroje v niekoľkých krajinách sveta. Trebárs Američania plánujú inštalovať laserové pušky na stíhačky F-35, na lietadlovú loď Gerald R. Ford a na torpédoborce triedy Zumwalt.

Bojové laserové systémy rozpracovávajú vytrvalo britskí, nemeckí, indickí, čínski, japonskí a samozrejme aj ruskí odborníci. Námestník ministra obrany RF Jurij Borisov oznámil v roku 2016 prijatie do výzbroje „jednotlivých vzoriek laserových zbraní“, ktoré môžu byť rozmiestnené na lietadlách, kolesových a pásových bojových vozidlách a tiež na lodiach vojenského námorníctva. Pokračujú skúšky ruského laserového komplexu vzdušnej dislokácie (nosičom je transportné lietadlo Il-76). Laserovú zbraň dostane možno aj najnovšia stíhačka MiG-35.

Laserový systém PRE Nautilus vyvíjali koncom 90. rokov spoločne americkí a izraelskí odborníci. Izrael však z tohto programu vystúpil. Američania využili nahromadené skúsenosti pri projektovaní laserového systému PRO Skyguard (jeho skúšky začali v roku 2008). Neskôr vyvíjali v USA spoločnosti Boeing a BAE Systems nový obranný systém TLS, ktorý mal podľa myšlienky projektantov zasahovať okrídlené rakety, vrtuľníky, lietadlá a hladinové ciele vo vzdialenosti až päť kilometrov. Spoločnosť Lockheed Martin predviedla v roku 2012 kompaktný laserový komplex PVO ADAM pre ničenie bezpilotných lietadiel, delostreleckých granátov, rakiet a mín vo vzdialenosti až päť kilometrov.

Mimochodom, staršia ruská nadzvuková protilodná raketa P-700 Granit prelieta toto pásmo laserového ostreľovania približne za šesť sekúnd.

V USA vyskúšali v roku 2013 laserový systém s výkonom 10 kilowattov a údajne ním zostrelili niekoľko min a bezpilotné lietadlo. V tomto roku sa plánovalo vyskúšať zariadenie s výkonom 50 kilowattov. Možno, že do roku 2020 sa objaví aj 100-kilowattový prototyp. Avšak pre ničenie balistických a okrídlených rakiet v atmosfére je potrebný stokrát väčší výkon.

Tak či onak, laserové systémy sa už uplatnili v najrôznejších sférach vedy a techniky (prehrávače kompaktných diskov, meracie prístroje, holografia, chirurgia, obrábanie kovov). A možno, že terajšie „atmosférické“ úsilie odborníkov obranného priemyslu budú mať nepredvídateľný užitočný výsledok pre mierových pozemšťanov.