Môj profil 
Predplatné
Kým sa o “fake news” (“falošných správach”) hovorilo zatiaľ len v súvislosti so správami na sociálnych sieťach, podľa Šichtařovej to dávalo zmysel. Ale keď sa tento tento termín stával akýmsi symbolom doby, svet sa posunul na nový level.
“Dnes už ľudia neveria ani médiám. Čo médiám – neveria ani verejnoprávnym médiám. A dobre tak. Sú to v rastúcej miere práve verejnoprávne médiá, ktoré sa často pokúšajú o svojrázny výklad pravdy namiesto toho, aby „len“ informovali a nechali na príjemcoch správ, aby si fakty vyložili po svojom,” konštatuje.
Ako však ďalej podotýka, “ani súkromné médiá neexcelujú v nestrannosti”, pretože už ich názov ako súkromné akosi naznačuje, že stopercentná nestrannosť sa od nich čakať ani nedá. Obhajujú myšlienky určitých skupín, čo je podľa Šichtařovej “v poriadku”, pretože sa k svojmu pohľadu na svet aj otvorene priznávajú. Ale verejnoprávne médiá sú tu ale na to, aby “túto zmes súkromných záujmov” neutralizovali a aby tu bol aspoň jeden “nezávislý zdroj, ktorý bude zaručene objektívny”, čo sa však nestáva.
Ako príklad predstavuje Českú televíziu, ktorú “v žiadnom prípade nemožno považovať za nestrannú”, pretože “slniečkársky postoj k svetu z nej priamo žiari” v snahe pravdu “vykladať” a nielen o nej “informovať”. To už Šichtařová chápe ako jasný problém, pretože sa týmto vytráca dôvera v nestrannosť akýchkoľvek médií, nielen u tých súkromných, ale už aj u tých zaručených verejnoprávnych, a tým sa rozmáha skepsa verejnosti voči každej informácii.
To sa však netýka len jednej krajiny, ale tento problém sa prejavuje celosvetovo. V USA nedávny prieskum agentúry Gallup zistil, že dôvera tamojších občanov voči médiám je na historickom dne, keď až 62% údajne považuje správy za zaujaté a skreslené a väčšina si nevedela spomenúť ani na jedno médium, ktoré by považovala za objektívne.
Šichtařová poukazuje tiež na to, že verejnoprávne médiá sú akosi zmätené v tom, akú funkciu majú vykonávať, ak dávajú dôraz na percentá sledovanosti, pretože to je rýdzo komerčný faktor a ich charakteristikou by malo byť práve to, že “nie sú komerčné a že sa nenaháňajú za senzačnými a neobjektívnymi správami”.
Dôležitá je totiž dôvera. “Ak sa tieto základné stavebné kamene spoločnosti narušia, destabilizuje sa spoločnosť celá. Najprv začne rásť podpora populistom ťažkého kalibru. Tradičné spoločenské elity strácajú kredit, klasické politické strany strácajú podporu. Ľudia sa obracajú k všelijakým pofidérnym a okultným odborom a nezriedka si potom dobrovoľne zvolia nejakého diktátora, ktorý v lepšom prípade ich slobodu na dlhé roky obmedzí, v horšom rozpúta vojnu,” píše Šichtařová.
A takýchto zlomov, ktoré vždy doprevádzala strata viery a dôvery v tradičné inštitúcie, bolo v dejinách viacero. Už 30-ročná vojna v 17. storočí bola vyvrcholením sporov medzi katolíckou cirkvou a vtedy “modernými” protestantskými cirkvami, neskôr prišli ďalšie -izmy kvôli sklamaniu a strate dôvery v kompetentnosť tradičných strán, novodobo aj po svetových vojnách.
“Kam strata dôvery v žurnalistiku povedie dnes, ťažko súdiť, ale faktom je, že dôsledky tu už sú. Po celom svete upadajú tradičné pravoľavé strany a spoločnosť sa štiepi. Na jednej strane bujnie fanatický ľavicový liberalizmus uchyľujúci sa k takým podivnostiam, ako je popieranie biologických rozdielov medzi pohlaviami. Na druhej strane nastupujú ťažko zaraditeľní populisti, ktorých jedinou „kvalifikáciou“ je, že broja proti prvej skupine. A hlúposť verejnoprávnych médií spočíva v tom, že namiesto toho, aby informovali objektívne, v drvivej väčšine prípadov podporujú skupinu prvú. Tým si samé pod sebou podrezávajú konár, pretože vyrábajú to, aby bola zlobou skupiny druhá zmes. Taká dobrovoľná samovražda,” uzatvára Šichtařová.
