Michail Chodarenok, ktorý v magazíne pôsobí od roku 2003, je známy svojim konzervatívnym kriticizmom voči ruskému ministerstvu obrany. Jeho marcový článok prináša ďalší pohľad na ruské strategické a vojenské plánovanie – opisuje v ňom teoretickú eskaláciu konfliktu na juhovýchodnej Ukrajine. Článok je zaujímavý už len z toho dôvodu, že jeho autor sa kedysi ocitol na fronte s prstom na spúšti. Celá Chodarenkova úvaha sa nesie v znamení hesla „vojna končí jedine drvivým víťazstvom jednej strany a drvivou porážkou druhej.“

Hneď na začiatku článku Chodarenko tvrdí: „Musím sa opakovať, vyhlásenia ruských ultraliberálnych politikov, ako napríklad <problém nemá vojenské riešenie> a <všetky vojny končia mierom> nie sú reálne. Vojny končia jediným spôsobom – drvivým víťazstvom jednej strany a drvivou porážkou strany druhej. Ak sa politici oháňajú spomínanou frázou <konflikt nemá vojenské riešenie>, v preklade to znamená, že jedna strana konfliktu nemá dostatok prostriedkov na zvíťazenie. A ak konflikt skončí nerozhodne, obe strany si vyčerpali všetky vojenské kapacity. Samozrejme, môže dôjsť aj k iným alternatívam, no tie sa príliš neodlišujú od týchto hlavných línií.“

Analyzujme situáciu na Ukrajine: na juhovýchode krajiny proti sebe bojujú 2 sovietske armády – ukrajinská armáda, ktorá je v podstate na rovnakej úrovni ako v roku 1991 (vzhľadom na výcvik, vybavenie, taktiku a vedenie) a na druhej strane sú lepšie trénované jednotky v strategickom myslení, väčší počet odborníkov a lepší velitelia. Ide len o pozemné boje, keďže už pôvodne malé ukrajinské letectvo bolo potlačené protivzdušnými systémami a lietadlami. Dá sa povedať, že ide o mierne modernizovanú verziu druhej svetovej vojny – ani jedna strana nepoužila najmodernejšie zbrane, vybavenie, taktiku, či postupy.

Cieľom vonkajšej a vnútornej politiky Ukrajiny je obnovenie územnej celistvosti akýmikoľvek prostriedkami. Samozrejme, okrem Krymu, ktorý Rusko považuje sa svoje územie. Prvý problém tkvie v tom, že Kyjev nemá dostatočné vojenské prostriedky na ovládnutie juhovýchodu. To však neznamená, že sa o to nepokúsi. Naopak, väčším problémom sú separatisti, pretože nie sú známe ich ciele.  Teoretickým riešením problému sa môže zdať federalizácia. Podľa Chodarenka však k tomu nikdy nedôjde – Kyjev ju nepripustí za žiadnych okolností. Ukrajina sa nachádza v takzvanej „nevýhode ťahu“ – žiadna strana nevie, aký ďalší krok má podniknúť. Horšie však je, že každý ďalší krok pravdepodobne len prispeje k ďalšej eskalácii konfliktu. Najvýhodnejšou taktikou sa zdá viesť len verbálnu vojnu a čakať.

V tomto stave je veľmi ťažké, možno až nemožné akokoľvek predpovedať ďalší vývoj situácie. Chodarenok sa odvoláva na knihu od Nassima Nicholasa Taleba s názvom The Black Swan: The Impact of the Highly Improbable (Čierna labuť: Následky vysoko nepravdepodobných udalostí). Taleb je americký odborník v pravdepodobnosti a finančnej matematike libanonského pôvodu. Chodarenok cituje úryvok z knihy: „Teória len ťažko predvída vzácne prípady, ktoré zahŕňajú významné dôsledky.“ – od určitého bodu nie je možné predpovedať nasledujúce udalosti. Presne taká situácia je práve na Ukrajine. Obe strany si uvedomujú, že momentálne panuje mier, ktorý je vlastne len prestávkou pred ďalším konfliktom.

Chodarenok načrtol teoretickú situáciu: predpokladajme, že dobrovoľníci a rekreanti z USA a západnej Európy začnú podporovať rady ukrajinskej armády. Na ukrajinských letiskách začnú pristávať najmodernejšie západné vojenské lietadlá. Do Čierneho mora sa presunú útočné skupiny lietadlových lodí, raketových krížnikov, torpédoborcov a ponoriek. Nesmieme zabudnúť ani na najmodernejšie západné tanky, delostrelectvo, bojové vozidlá pechoty a jednotky elektronického boja. To všetko bude, samozrejme, pod strechou najlepšieho technického a logistického vedenia. Ukrajinská armáda sa teda oprie o najmodernejšie zbrane a bude disponovať dokonalým prieskumom. Otázka však znie: „Ako dlho budú môcť ozbrojené formácie udržať juhovýchod?“ Chodarenok hneď aj odpovedal: „Bohužiaľ, aj niekoľko hodín by bol úspech.“ V tomto bode by sa však dostalo do hry Rusko – ich vojsko by masovo podporilo proruských povstalcov. Chodarenok však pripomína nereálnosť situácie s odôvodnením, že „anglosaská krv je príliš drahá na to, aby bola preliata za budúce šťastie niektorých polovičných Ukrajincov.“

Ak sa však bavíme na čisto hypotetickej teoretickej úrovni a ruská armáda sa zapojí do konfliktu čisto pomocou konvenčných zbraní, čo potom? Podľa Chodarenka by víťazstvo určite skončilo na strane západu. „Bohužiaľ, ruská súčasná armáda je veľmi málo kvalitatívne odlišná od modelu sovietskej armády z roku 1991. Nedisponuje zbraňami, ktoré spĺňajú najvyššie nároky na 21. storočie.“ Ďalšou slabinou ruskej armády je nedostatočné vybavenie prostriedkami pre elektronické boje. „Na jednej americkej bojovej lodi sa nachádza 4 – 6  špeciálnych lietadiel pre vedenie elektronickej vojny. V celom Rusku však nie je ani jedno podobné lietadlo,“ uvádza Chodarenok. Situáciu nezlepšuje ani zlá infraštruktúra. Je všeobecne známe, že kde končia železnice, tam končí vojna.

Chodarenok z tohto stavu ruskej armády obviňuje politické vedenie krajiny, ktoré je pri moci posledných 20 rokov. Reformy a optimalizácia ruskej armády sa negatívne podpísali na rozvoji všetkých zložiek vojska – od najnižších jednotiek až po vedu a výskum. Zmena k lepšiemu nastala až po nástupe súčasného ministra obrany – Sergeja Šojgu.

Chodarenok sa ďalej pýta: „Čo sa stane, ak armáda nebude chcieť ustúpiť?“ Tu sa dostávame k najväčšej hrozbe – použitie jadrových a taktických zbraní, útok na ukrajinské jadrové, chemické, či vodné elektrárne na rieke Dneper s cieľom vytvoriť záplavové oblasti. Na to však Rusko podľa Chodarenka nemá dostatočné množstvo ďalekonosných prostriedkov na doručovanie taktických jadrových zbraní.

Autor dospel k záveru, že Rusko sa nesmie nechať vtiahnuť do priameho dlhodobého konfliktu na juhovýchodnej Ukrajine, pretože na vojnu takýchto rozmerov nie je pripravené.