Môj profil 
Predplatné
V tomto komentári sa však nechceme venovať samotnému aktu zrušenia amnestií, ale ich politickým dôsledkom, nakoľko zrušenie amnestií má v trestnoprávnej oblasti nulové dôsledky. Od daných udalostí prešlo už vyše dvadsať rokov. Mnoho svedkov a aktérov vrátane toho najdôležitejšieho ex námestníka SIS Svěchotu už nie je nažive. Ivan Lexa je síce znova vyšetrovaný, ale je veľmi málo pravdepodobné, že táto kauza bude mať právoplatnú trestnoprávnu dohru. Zrušenie amnestií tak vlastne znamenalo, že Vladimír Mečiar sa po rokoch znova na chvíľu dostal do epicentra mediálnej pozornosti.
Nasledovala séria vystúpení v množstve médií vrátane elektronických a verejnoprávnych. Jeho duel v Slovenskom rozhlase s režimistickým a aktivistickým novinárom Dobšinským sa stal priam legendárnym. Mečiar absolvoval veľmi rozsiahle rozhovory, predovšetkým v mesačníku Zem a Vek, ako aj štvorhodinovú reláciu v Slobodnom vysielači. Čo je však najpodstatnejšie, vrátil sa do verejného priestoru. Ak si uvedomíme, že Mečiar v roku 2010, keď sa HZDS nedostalo do parlamentu, v podstate vypadol z verejného priestoru, tak jeho úhlavní nepriatelia mu tam pomohli vrátiť sa. Reaktivácii Mečiara výrazne napomáha kŕčovitá a chorobná nenávisť a „diabolizácia“ jeho osoby zo strany krajne tendenčných médií. Korunu všetkému nasadli Hríbov plátok .týždeň, keď medzi tri najhanebnejšie postavy našich dejín popri Biľakovi a Tisovi zaradil aj Mečiara. Práve takýto sústredený útok na jeho osobu mu vlastne pomáha.
Slovenská spoločnosť je dnes extrémne rozdelená, čo sa veľmi podobá roku 1998, keď na zmenu nášho smerovania boli vynaložené extrémne prostriedky. A v čom je dnešná politická situácia zásadne odlišná od tej z roku 1998? Na rozdiel od roku 1998 sa dnes sotva nájde taká skupina politikov, ktorá by disponovala väčšinovou dôverou. Figúrky, ktoré sú dnes na politickej šachovnici a to aj a predovšetkým z opozičného spektra, sú totiž skrz-naskrz skompromitované.
Možno práve táto skutočnosť bola tá zásadná, ktorá primäla Mečiara, aby ohlásil svoj pokus o politický návrat. Na druhej strane hneď na začiatku treba zdôrazniť, že to vôbec nebude mať ľahké. Miera jeho démonizácie je skoro rovnaká ako v roku 1998, akurát dnes sa o post mediálne najškandalizovanejšieho politika musí deliť s Kotlebom. Ďalším veľkým handicapom je absencia médií, absencia silného mediálneho tímu a na rozdiel od Harabina aj veľmi nedostatočná práca s novými médiami. V jeho neprospech hovorí aj vek. V roku 2020, teda v roku predpokladaných volieb bude mať Mečiar sedemdesiatosem rokov a to je fakt, ktorý netreba podceňovať.
Na záver by sme si mohli pýtať, či je ešte aj dnes dopyt po politike, ktorú zosobňoval Mečiar. Isté znaky toho, že časť voličov HZDS by si mohla opäť nájsť cestu do Mečiarovho košiara, tu sú. Ako vieme, v roku 2010 prevažnú väčšinu pôvodných voličov HZDS prevzal Smer. V roku 2012 ich dokonca „vysal“ takmer bezo zvyšku. V roku 2016 však ich nie nepodstatná časť odišla k SNS a je jasné, že ak by dostala zaujímavú programovú a personálnu ponuku, mohla by ďalej migrovať.
Mečiarovi dnes nahráva aj koncentrovaná dezilúzia veľkého počtu voličov z dnešného stavu politiky a ich príklon k niečomu novému či staronovému. No a paradoxne nič nemôže Mečiarovi pomôcť viac ako zúrivé a nevyberavé útoky mediálneho mainstreamu na jeho osobu. Práve tie sú tou najlepšou referenciou pre značnú časť jeho potenciálnych voličov.
Napriek tomu všetkému vstup Mečiara do politiky je stále veľmi rizikovou záležitosťou. Ostane, na vlastnej koži sa o tom pred pár rokmi presvedčil expremiér a opozičný súputník Vladimíra Mečiara Ján Čarnogurský. Ako vieme, tento bývalý premiér dostal v prezidentských voľbách len sotva nula celých šesť percenta, čo bolo viac než zahanbujúce. Mečiar by teda mal do politického ringu definitívne vstúpiť len, ak si bude istý, že podobný osud mu nehrozí.
Roman Michelko
.JPG)
