Môj profil 
Predplatné
Každopádne, volebná kampaň a vzájomné vymedzovanie sa kandidátov nepresiahlo takú mieru, aby znemožnilo racionálnu komunikáciu. Čo však od začiatku determinovalo vzájomné vzťahy, bolo personálne zloženie prezidentskej kancelárie . Kiska, ako tabula rasa, vstupoval do politiky ako nástroj síl, ktoré boli jasne ideologicky vyprofilované, navyše väčšina jeho poradcov disponovala veľkými osobnými ambíciami. Len vďaka Kiskovi sa tak do verejného priestoru znova dostali ľudia, ktorí mali za sebou v politike dlhú šnúru prehier a krachov a až na chrbte Kisku dostali možnosť rozohrávať svoje osobné politické vojny.
Cieľ figúrok ako Bútora, Mazák či Baťo bol pritom od začiatku jasný. V maximálnej miere sťažiť podmienky vládnutia druhej a tretej Ficovej vlády. Paradoxne však prvý konflikt nastal medzi prezidentom a parlamentom, keď Kiska podľahol chorobným ambíciám svojho poradcu Mazáka a odmietol vymenovať ústavných sudcov. Bolo to logické, práve cez zloženie ˇUstavného súdu, môže prezident najviac ovplyvňovať politiku štátu. To bol začiatok dlhej zákopovej vojny, ktorej dôsledky v súčasnosti kulminujú. Poďme však chronologicky.
Prvé hrubé zneužitie prezidentských kompetencií nastalo pri už spomínanom nevymenovaní ústavných sudcov. Vec sa sprvu riešila skôr procedurálne než politicky. Kiskove svojvoľné rozhodnutie bolo posudzované Ústavným súdom SR, a Kiska požiadal o stanovisko Benátsku komisiu s verejným prísľubom, že ako rozhodnutie Ústavného súdu SR, tak Benátskej komisie bude akceptovať. Ako vieme, slovo Kisku nemá žiadnu váhu. Napriek jasnému a jednoznačnému rozhodnutiu Benátskej komisie Kiska zotrvával v trvalom rozhodnutí ignorovať rozhodnutie parlamentu a správal sa svojvoľne.
Mimochodom, argumenty, ktoré mu pripravil Mazák, tiež stoja za povšimnutie . Kiska vraj nemohol vymenovať sudcov Ústavného súdu SR, lebo kandidáti, ktorých zvolil parlament, sa dlhodobo a systematicky nevenovali ústavnému právu. Vtipné je, že v čase, keď bol Mazák predsedom Ústavného súdu SR, bolo jeho zložene skutočne excelentné – až taký „útlocitný“ nebol. . Napríklad sudcom Ústavného súdu SR bol človek, ktorého profesijný vrchol bola funkcia podnikového právnika na družstve a ako bonus na vrch bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. To však vtedy „útlocitnému“ Mazákovi ani v najmenšom nevadilo.
Magické sú aj Mazákove požiadavky na nezávislosť či nestrannosť kandidátov na ústavných sudcov. Taký Mazák je však toho „dokonalým príkladom“, veď on nebol radovým členom strany, nebol dokonca ani radovým poslancom, ale pretože bol hneď prvým podpredsedom rodnej strany (SOP) a z titulu tejto funkcie stálym členom politbyra (koaličnej rady) a ako bonus na vrch aj štátnym tajomníkom na ministerstve spravodlivosti. No dnes je v podstate nepredstaviteľné, aby sa štátna tajomníčka Jankovská stala čo len radovou členkou Súdnej rady. To za Mazáka boli iné časy, vtedy bolo možné takmer z najvyššej straníckej funkcie ísť priamo na predsedu Ústavného súdu SR.
Vráťme sa však k vzťahom Kiska kontra vláda. Vývoj vzťahov Kiska kontra vláda je priamo úmerný jeho ochote ostať aj naďalej v politike, respektíve jeho ochote vstúpiť aj do straníckej politiky. Ľudia z jeho okolia sú plní nenaplnených ambícií, a keďže Kiska nikdy nejakou autentickou politickou myšlienkou či nedajbože koncepciou nedisponoval, je ideálnym nástrojom, ako svoje politické ambície naplniť skrze jeho osobu. Faktom je, že po mnohomesačnom masírovaní a presviedčaní svojho okolia, Kiska nakoniec vyhlásil, že do straníckej politiky (rozumej na čelo projektu Progresívne Slovensko) nevstúpi. Všetci však vieme, akú váhu má Kiskove slovo. Aj preto ataky na prehodnotenie jeho rozhodnutia sú enormné.
Práve skutočnosť, že je v tejto otázke znovu vážne nalomený, mala za následok únik informácií, že má za sebou ťažké daňové kauzy (krátenie daní cez svoju firmu KTAG, podvody s DPH-čkou, či pozemok vo Veľkom Slavkove). Pre súčasnú vládu je totiž Kiska, paradoxne, menej nebezpečný ako prezidentský kandidát. Mnoho svojich pôvodných voličov už stratil a v prípadných prezidentských voľbách by bola jeho pozícia podstatne komplikovanejšia, než v čase, keď kandidoval prvýkrát.
Čo by však súčasnú koalíciu mohlo ohroziť oveľa vážnejšie, je jeho priamy vstup do straníckej politiky. Progresívne Slovensko, napriek obrovskej medializácie a silnému finančnému zázemiu, je projekt, ktorý bude rád, ak prekročí prah parlamentu. Ak by však na jeho čele stál Kiska, je možné, že by jeho politický výtlak dostal túto stranu niekde na úroveň 20 až 25 %. Čiastočne by síce oslabil SaS, ale predpokladá sa, že by vďaka tomu mohla vzniknúť pravicová koalícia, a to napriek účasti Kotlebovcov v parlamente, a dokonca aj bez všetkých strán súčasnej vládnej koalície.
Aj preto môžeme v súčasnosti sledovať nové kolo konfrontácie medzi Kiskom a vládou. Faktúra za neoprávnené súkromné lety či Kaliňákova faktúra za čistenie interiéru lietadla po škandalóznej ´“služobnej“ ceste do Mexika sú len prejavmi tejto novej konfrontácie. Kiska si musí uvedomiť, že politika na Slovensku je veľmi tvrdý kontaktný šport a ak chce ísť do ringu, tak zopár úderov určite schytá. Má teda šancu premyslieť si to dobre ešte raz.
Politológ Roman Michelko
.JPG)
.jpg)
