Bratislava  17. januára 2018 (HSP/Ďateľ/Foto:Pixabay)

Aj keď to politici a médiá často tvrdia, politika nie je boj dobra so zlom ani súťažou morálnej krásy. Politika je umením možného a jej účelom je hľadanie správnych riešení. Slovenská politika však uviazla vo falošnom, realite nezodpovedajúcom zápase dobra proti zlu, ktorý sa môže stať zárodkom nebezpečnej nestability.

Slovenská politická scéna je rozdelená zákopmi a barikádami. A takmer nikto nerobí nič pre to, aby boli tieto nezmyselné prekážky rozumnej komunikácie medzi koalíciou a opozíciou odstránené. Môže sa zdať, že tento stav je prirodzený a svojím spôsobom aj správny. V skutočnosti však ohrozuje budúcnosť tejto krajiny.

Spôsoby sú dôležité

Nejde o to, že politici so sebou nesúhlasia, nejde ani o to, že sa navzájom kritizujú. Ide o to, ako to robia. Spôsoby sú vždy dôležité. Určite sa dá súhlasiť s názorom, že politika je do veľkej miery konflikt. Ale ide o to, ako je tento konflikt vedený. Politika totiž okrem toho, že je konfliktom, je aj umením možného. A toto umenie sa vytráca, keď sa z klasického politického konfliktu stáva konflikt osobný, keď sa bežné politické súperenie, hádka o spôsob prerozdelenia štátneho rozpočtu, výšku daní a podobne mení na ľudskú nenávisť. Slová ako zmrd, hajzel, pôjdeš do basy, špinavé protislovenské prostitútky či skapeš sú dnes bežnou súčasťou medziľudskej komunikácie v slovenskej politike a sú znepokojivým svedectvom nezdravej klímy nenávisti a opovrhovania.

Politika nie je boj dobra proti zlu

Ďalším problémom slovenskej politiky je prezentácia politického zápasu ako boj dobra proti zlu. V štandardnej politike to tak nie je a ani nikdy nebolo. Táto predstava je falošná prinajmenšom v tom zmysle, že žiadna politická strana nepredstavuje zlo a žiadna nepredstavuje ani dobro. Žiadna strana nie je dokonalá. No žiadna nereprezentuje čisté dobro alebo čisté zlo. Niektoré strany sú viac spôsobilé vládnuť, niektoré menej a existujú aj také, čo sú úplne nespôsobilé vládnuť. To však ešte neznamená že v politike možno uplatňovať pojmy dobra a zla. Výnimku, pochopiteľne, tvoria určité existenciálne situácie v živote národa, ale tie sa nám momentálne, našťastie, vyhýbajú.

Svojvoľná a nenáležitá prezentácia politiky (čo je prípad súčasného Slovenska) ako boj dobra proti zlu vytvára prekážky rozumnému vládnutiu. Keď je niekto (politik, ale aj strana) označený za zlo, potom je nemožné s ním spolupracovať, pretože spolky s diablom sú predsa nezlučiteľné s dobrými mravmi. Podsúvanie tejto predstavy síce vytvára jednoduchý svet pre dnešok, no zároveň bráni rozumnej dohode pre zajtrajšok.

Múdri ľudia dávno prišli na to, že hranica medzi dobrom a zlom nevedie medzi ľuďmi, ale prechádza vnútrom každého jednotlivca. (Extrémne prípady, akými boli Napoleon, Stalin, Hitler, Pol Pot a ďalší, ponechajme bokom, pretože sa netýkajú aktuálnej slovenskej politickej reality.) A to je jeden z dôvodov, prečo je nesprávne prezentovať politiku ako súťaž morálnej krásy. Zmyslom politiky je hľadať správne riešenia v rámci existujúcej reality, tvorenej mnohými obmedzeniami. Uvedomovanie si politických, ekonomických, geopolitických a iných obmedzení je pritom pri hľadaní správnych riešení veľmi dôležité. Preto sa politici neraz musia rozhodovať medzi zlým a ešte horším riešením. Realita až veľmi často iný výber neumožňuje. Na Slovensku však máme takých politikov a novinárov, ktorí túto realitu zámerne ignorujú, pretože vo svete rozprávok majú oveľa viac priestoru manévrovať a najmä manipulovať s verejnou mienkou. V prípade politikov to do určitej miery patrí k remeslu, ale keď sú médiá ich spolupáchateľom, popierajú zmysel vlastnej existencie, ktorým je čo najvernejšie popisovať realitu.

Nesúhlas neoprávňuje k opovrhovaniu

Keď je politik presvedčený, a médiá ho v tomto bludnom sebaklame ochotne utvrdzujú, že je apoštolom boja proti zlu, politický diškurz je plný excesov. Poniektorí sú náhle plní vášnivej viery v to, že majú právo nielen nesúhlasiť, ale vzhľadom na svoj morálny pátos majú aj oprávnenie hlboko opovrhovať oponentom. Tento defekt sa neobmedzuje len na triedu politikov, ale je súčasťou každodenného naratívu médií hlavného prúdu (dokonca aj verejnoprávnych) a do veľkej miery ovplyvňuje vzájomné postoje jednotlivých skupín občanov. Ficovolič či obyčajný človek sa stali synonymami vulgárnych nadávok. Takto je rozdrobená nielen politická scéna, ale vznikajú hlboké priepasti medzi rôznymi spoločenskými skupinami, čo oslabuje súdržnosť národa. S výnimkou ojedinelých extrémov však neexistuje legitímne oprávnenie opovrhovať niekým pre jej či jeho spôsob uplatnenia volebného práva.

Hlboké opovrhovanie, nenávisť a prezentovanie politiky ako boj dobra proti zlu bude pokračovať aj v roku 2018 a nie je pravdepodobné, že by v dohľadnom čase malo dôjsť k zmene. Naopak, je viac pravdepodobné, že podobná politická kultúra bude aj za asistencie médií pretrvávať až do volebného roku 2020, čo pri súčasnom rozložení politických síl môže viesť k parlamentnému a vládnemu patu. Nedá sa totiž vylúčiť, že po marci 2020 bude možné vytvoriť rozumnú a stabilnú koalíciu len za predpokladu, že sa vo vláde spoja niektoré strany súčasnej koalície a opozície. V opačnom – a veľmi pravdepodobnom – prípade nás čaká trpký dôsledok pomýleného a hlboko falošného boja údajného dobra proti údajnému zlu: politická nestabilita.

Článok pôvodne vyšiel na portáli datel.sk