O tejto kauze sme už písali TU, teraz k nej napísal úvahu aj akademický psychológ Peter Marman z Univerzity Komenského v ktorej píše:

Veci dnes treba nazývať pravými menami. Denník N a jeho „redaktori” ani nie 30 rokov po revolúcii opäť začali s kádrovaním. Ukážkovým, ako vystrihnutým z komunistickej ideovo-politickej učebnice boja proti odporcom systému. Tým nielenže ďaleko preskočili Smer, ktorý tak radi kritizujú. Len si to predstavte, že by provládny denník preklepával niektorú univerzitu, že ich zamestnanec spochybňuje Róberta Fica (!). Čo je horšie, tým prerazili novú úroveň deštrukcie slobody názoru. Definitívne demaskovali, že sa „novinárskymi” metódami a zmýšľaním stali presne tými, proti komu akože bojujú – komunistami a fašistami.

Takto sa to robí

‘Dobrý deň, uverejníme, že vašeho zamestnanca pravidelne citujú dezinformačné weby, chcete sa k tomu vyjadriť?’ – Ako prípad aktuálnej lustrácie docenta Chmelára na novej vysokej škole ukazuje, takéto „zaklopanie” u zamestnávateľa sa zdá redaktorovi Denníka N Vladimírovi Šnídlovi úplne korektné a samozrejmé. Pán Šnídl si vôbec nepripúšťa, že ide o novodobé kádrovanie. Naopak nechápe, prečo sa nad tým Eduard Chmelár a ľudia na Facebooku rozhorčujú.

„Normalizátori vyhadzovali ľudí z práce a ich deťom znemožňovali študovať. My napíšeme krátky spravodajský text, kde zhrnieme nejaké fakty” a ľudia sa z toho idú zblázniť – vysvetľuje redaktor Denníka N hájac si svoj prístup. Vladimír Šnídl sa nechápavo tvári alebo naozaj nechápe (pri novinárovi v mienkotvornom denníku jedno desivejšie ako druhé), čo má uverejnenie pár odstavcov spoločné s vyhadzovaním ľudí. Nechápe, že nejde o pár odstavcov, čo napísal (hoci aj to je hrubá manipulácia), ale o to, čo sa spýtal.

V debate na Facebooku, do ktorej sa redaktor Šnidl zapojil na neho nezabrala ani analógia s komunizmom, ktorú mu napísala jedna z diskutujúcich:

„Viete za bývalého režimu, ak bol niekto nepohodlný…, tak sa zavolalo jeho najnovšiemu zamestnávateľovi, kde sa povedalo, že dotyčný počúva Slobodnú Európu, (označenú ako nepriateľskú stanicu, ktorá púšťala nepravdivé a vymyslené konšpiračné teórie o socializme…), že si doviezol a čítal nesprávne knihy a časopisy, v ktorých sa vraj píšu nepravdivé veci, ako sa žije na západe a že sa na verejnosti vyjadril, že súdruh Biľak hovorí nesprávne veci a dokonca si dovolil ho aj očierniť. Po takomto skádrovaní, išiel vysokoškolský pedagóg robiť kuriča…”.

Tu si môže čitateľ utvoriť názor, ako blízko sa normalizácia opäť priblížila. Lebo všimnite si, novodobí normalizátori opäť označujú veľkú skupinu ľudí za pomýlených a vymýšľajú čoraz reštriktívnejšie metódy, ako ich priviesť späť do súdneho a teda „normálneho” stavu. Inými slovami normalizovať.

Dalo by sa o tom napísať viac, napr. vyfabrikovanie nálepky „dezinformačný”, jednostranne negatívne vykreslenie osobnosti, kritizovanie Andreja Kisku, či zodpovednosť za externé citácie. Vyextrahujem však len podstatu – zaklopanie u zamestnávateľa, píše Peter Marman a vysvetľuje čo také zaklopanie u zamestnávateľa znamená:

Už tak má dekan/rektor dosť vlastných problémov, musí robiť nepopulárne opatrenia, večne mu totiž financie okresáva a byrokraciu pridáva ministerstvo školstva. Čo on samozrejme musí nepopulárne premietať do života akademikov – svojich voličov. A do toho negatívna publicita v médiách? Ako voda na mlyn agilným a na chodbové reči vždy pripraveným protikandidátom či ohundrávačom? No má zapotreby nejaké prepieranie školy v mienkotvorných médiách? Len kvôli niekomu koho „pravidelne citujú dezinformačné weby“?

Ale to by ešte na neonormalizáciu nestačilo. Nezabúdajme tiež, že školy sú dnes plné poberateľov grantov. Aj tých mimovládkových (zvlášť na spoločenskovedných odboroch), čo produkuje zanietencov ako vystrihnutých z brožúr mimovládok. Ale hlavne tých eurofondových, pre ktorých zasa platí jednoduchý sylogizmus: Brusel dnes bojuje proti dezinformáciám. Brusel sponzoruje eurofondy. Vedci potrebujú granty z eurofondov… Už sa to črtá?

Väčšina akademikov sú vedci, akých si stereotypne predstavíte. Zaujíma ich veda alebo chcú učiť. Politika ich väčšinovo zaujíma okrajovo. Zato tí vystrihnutí z brožúr mimovládok sú progresívni, angažovaní, zosieťovaní.  Progresívni, lebo sú korektne hodnotovo orientovaní. Angažovaní, lebo sú vždy k iniciatíve vo veciach verejných rozumej na politiku pripravení. A zosieťovaní, lebo o sebe vedia, informujú sa, synchronizovane konajú vo veci svojich hodnôt.

Túto v skutočnosti malú, ale organizovanú skupinu počuť.  Vymýšľajú všakovaké iniciatívy za zodpovednú spoločenskú angažovanosť, budúcnosť školstva, najradšej však proti niečomu/niekomu. Alebo zmeny etických kódexov univerzít, kde sa samozrejmé veci nahradia rozvitými módnymi sloganmi, že rozmýšľate, či ešte robíte vo výskumno-vzdelávaciej alebo ľudsko-právnej organizácii. Ale vždy sa práve podľa ich nápadov majú riadiť všetci.  Ak ste pamätníci, viete o čom hovorím. Ani normalizátori vlastne ľudí nevyhadzovali. To sa len zatelefonovalo a položila sa otázka. Nadriadený už sám pochopil, či mu vzápätí pôjde o vlastnú budúcnosť, alebo slobodne zaprie svedomie a pre hodnoty, budúcnosť spoločnosti a svoj kľud urobí, čo má. Svoj článok ukončil Peter Marman opisom deľby práce medzi médiami, nezávislými analytikmi a  progresívne orientovanými akademikmi:

Je to deľba práce. Najnezávislejšie mienkotvorné médiá definujú ciele spoločenského prerodu, predpripravené vzorové myšlienky, názory a postoje. Prichádzajú s nimi ešte nezávislejší analytici z módne znejúcich think-tankov. Svojbytní šikovní žurnalisti a iné strážne psy kontrolujú ich plnenie. A keď treba, publikujú tabule hanby. Vlastne vždy treba. Tých pár grantovaných progresívne hodnotovo orientovaných akademikov to už potom vo svojom košiari ponaháňa. Nie nadarmo sú angažovaní, zväčša sa šplhajú na funkcie.

Všetko sú to samozrejme slobodné individuality budúcnosti. Len to je čudné, akoby ich jedna mater mala – ak poznáte názor jedného, poznáte názor všetkých. Nepohádajú sa ani tam, kde by mali. Napr. keď feministiky, homofilovia, xenofilovia ochotne stíchnu pri protichodných prejavoch nezanedbateľnej časti migrantov. To by len bola škandalózna konšpirácia, keby ste spýtali, či takáto harmonická súhra náhodou nesúvisí s rovnakými zahraničnými sponzorskými peniazmi. Aké peniaze, osoby a úmysly sú v pozadí, je v tomto konkrétnom prípade smrteľné tabu, hoci všade inde to watch dogovia zisťujú ako prvé.

Ešte nie sme tak ďaleko, že väčšina sa už bojí. Ani všetci ľudia z etalónových mimovládok nejdú po obyčajných ľuďoch s iným názorom. Ale nebezpečne sme sa priblížili. Tí nepohodlní to už zažívajú. Eduard Chmelár ani poriadne nenastúpil na nové pôsobisko a zriaďovateľ, rektorka, škola, vedúci katedry a iní potrební ľudia dostali kádrové upozornenie. Pozor, docent Chmelár je na verejnej tabuli hanby. Má neortodoxné názory, ktoré ho vedú pochybnými spoločensky neželanými cestami. Nebolo by potrebné ho normalizovať, lebo čo ak svojim dialógom bude kaziť mládež?

Výmena názorov medzi Chmelárom a Šnídlom:

S obdobnými praktikami sa potýka aj náš web, kde podobní mimovládni aktivisti financovaní Globsecom vyvolávajú a píšu do firiem, kde ich upozorňujú, že sa ich reklama zobrazuje na „dezinformačnom“ webe a že by bolo dobré pre ich firmu ju stiahnuť.