Má rád Slovensko. Prejavuje to v každom článku či v prozaických dielach aj drámach. Napokon, čitatelia Slovenských národných novín sa s ním pravidelne stretávajú pri čítaní jeho glos v rubrike O čom je reč. Je autorom stoviek publicistických textov – reportáží, esejí, fejtónov, glos, rozhlasových pásiem a dramatických útvarov, ale i niekoľkých divadelných a televíznych hier.  Napísal trinásť kníh. Redaktor, novinár a spisovateľ, vlastenec, spoluzakladateľ Kongresu slovenskej inteligencie. Peter ŠTRELINGER. Rozhovor sme pripravili pri príležitosti jeho jubilea – sedemdesiatych narodenín (20. 4. 2016).

Narodili ste sa v Martine, ale detstvo ste prežili v kúpeľoch Ľubochňa na dolnom Liptove, tu ste chodili i do základnej školy, potom ste absolvovali Strednú lesnícku školu v Liptovskom Hrádku. Zrejme vám lesy a príroda neposkytovali dostatočné uspokojenie, keď ste sa napokon rozhodli pre štúdium slovenského jazyka v kombinácii s angličtinou na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici…

Mal by som asi napísať pamäti, aby to bolo s mojím detstvom, mladosťou a so štúdiom zrozumiteľnejšie. Lenže stále mám pocit, že na spomienky mám ešte čas, inak – môj životopis je ukrytý vo viacerých mojich prózach. V Martine som sa narodil náhodou (ako vravievam) v pôrodnici, no celé detstvo som prežil v Ľubochni. Toto miesto a mesto je pre mňa všetkým,  tu som začínal vnímať svet. Kúsok od domu bola naša škola, kde ma pani učiteľka Hanzelyová naučila písať a bila ma po prstoch, lebo som začínal písať ľavou rukou, teraz som preučený ľavák. Z takýchto detí sa po traume preučovania stanú buď blázni, alebo géniovia. Hoci medzi géniom a bláznom je veľmi tenká stena! To povedal mojej mame pán farár Števček, inak spisovateľ pre deti – Martin Madačov. Ľubochňa sa objavila aj v mojich literárnych dielach, napríklad v románe Salakúzy (1977); a teraz v tomto roku vychádza román Zlatá voda. To, že som šiel študovať na lesnícku školu v Liptovskom Hrádku, si želala najmä moja mama, dcéra lesmajstra. Na Pedagogickú fakultu som šiel nie preto, že som túžil byť učiteľom, ale miloval som slovenskú literatúru, ktorú nám na strednej škole excelentne prednášal profesor Pavol Železník. To ma ovplyvnilo – láska k slovenčine, jazyku, dejinám a ku knihám – a ostalo mi to navždy…

V roku 1976 ste prijali miesto pracovníka Literárneho oddelenia na Zväze slovenských spisovateľov. Boli ste v častom kontakte s básnikom, národným umelcom Andrejom Plávkom, ktorý bol v tom čase predsedom spisovateľskej organizácie. Aké spomienky vás na neho viažu?

Aby sme nič nevynechali: po ukončení Pedagogickej fakulty v roku 1968 (po neslávnom vpáde sovietskych okupantov) som pol roka učil na Orave (v Lokci) a potom som vyhral konkurz na miesto odborného asistenta v Literárnom archíve Matice slovenskej. Tých päť rokov v Matici bolo pre mňa výbornou školou, pracoval som s ľuďmi, ktorí niečo v kultúre a v slovenskej literatúre znamenali: A. A. Baník, Paľo Vongrej, Paľo Hrúz, Ivan Kadlečík, Tomáš Winkler, Mišo Kováč-Adamov, Juraj Chovan, Jaro Rezník. Rozbiehala sa tvrdá normalizácia, v Matici sa spustili čistky, väčšinu spomínaných osobností napokon z tejto inštitúcie vyhodili a v roku 1975 som z Matice slovenskej musel odísť aj ja! Z Martina som šiel do Bratislavy, kde ma prijali za referenta na Zväze slovenských spisovateľov. Za to naozaj vďačím Andrejovi Plávkovi. Tá doba bola zlá, významných ľudí vyhadzovali z práce aj z literatúry, Plávku podaktorí dodnes označujú za kolaboranta s normalizačným režimom. No nebola to celkom pravda. Teraz tu na to nie je priestor, ale v prvom rade to bol veľký básnik. Jeho zbierky, zvlášť na konci života, niesli punc výbornej poézie. Plávka to nemal jednoduché, mnohí autori sa ocitli v nemilosti boľševickej verchušky mimo literatúry, predseda a predsedníctvo Zväzu rozhodovali o vylúčeniach a vylúčených a o všetkom, čo s tým súvisí. Niektorí spisovatelia dávali režimu jasne najavo, že s týmito opatreniami a s  diskriminačnou politikou nesúhlasia. Myslím si, že slovenská literatúra ako celok nekolaborovala, aj keď sa našli jednotlivci. Na ZSS som pracoval až do handrovej či nežnej revolúcie!

Za bývalého režimu ste mali svoje skúsenosti s ŠtB. Ako vznikol váš rozhovor s Jolyonom Neagelem pre Hlas Ameriky?

Až do roku 1987 som s eštebákmi nemal nijaké skúsenosti. V tom čase som vydal knihu satirických noviel Zbožňujem svojho šéfa, a predtým mi v prešovskom divadle hrali satirickú hru Spolok drobnochovateľov. To bola silná kritika režimu, akýsi súdruh z ÚV trieskal na nejakej konferencii pre učiteľov mojou knihou po stole a vykrikoval, že to je oportunizmus najhrubšieho zrna a s takýmito autormi treba zatočiť. Napísala mi to jedna z účastníčok tej konferencie. No a v roku 1987 som tiež napísal do Pravdy článok Satira ako súčasť hľadania pravdy, ktorý vyvolal na ÚV poriadny rachot, aj sám Biľak sa začal interesovať, čo je to za „darebáka“, ktorý si dovolil napísať také veci: vysmieval som sa tam z korupcie, z poľovačiek okresných tajomníkov… V máji bol na návšteve Prahy a Bratislavy Gorbačov, ale normalizácia sa neriešila, no ani rehabilitácie Dubčeka a ostatných proskribovaných osobností. Na Železnej studničke našli mŕtveho šéfredaktora Pravdy  Bohuša Trávnička. Bola to nepochybne politická vražda. Napísal som v tom čase aj divadelnú hru Hádička o popravenom Vladimírovi Clementisovi. Krátko pred uvedením sa skúšky hry zastavili, zákaz prišiel priamo od Pezlára. Na jeseň sa chystala v Budmericiach medzinárodná konferencia spisovateľov o románe. Pred týmto podujatím som dostal od známeho avízo, že ak nechcem skončiť ako Trávniček, nech na pár dní zmiznem z Bratislavy, že vraj idú po mne. Pred Filmovým klubom ma eštebáci dokopali do hlavy. Vraj si ma s niekým pomýlili. Týždeň som sa skrýval na malej loveckej chatke vo Veľkej Fatre pod Rakytovom na konci Ľubochnianskej doliny. Tieto zážitky som zakomponoval do nového románu Zlatá voda, čo som práve napísal!

Pýtali ste sa na redaktora Hlasu Ameriky Jolyona Neageleho? No, keď som napísal hru o Clementisovi a román Salakúzy, Neagele sa o mne dozvedel, že som vraj nepodkupný kritický autor a prejavil záujem o nahrávku rozhovoru pre Hlas Ameriky. Mal záujem urobiť v Bratislave rozhovor najmä s Dubčekom, ale to mu z ministerstva zahraničných vecí, kam sa obrátil, nepovolili (Kancelária na akreditáciu zahraničných novinárov). Proti mne nemali námietky, bol som „malá ryba“. Keď mi zavolali, že príde Neagele robiť rozhovor, či súhlasím, považoval som to sprvu za žart. Ale Neagele skutočne prišiel spolu s redaktorom BBC Mišom Glennym a nahral so mnou polhodinové interview. Aj to na Hlase Ameriky odvysielali. A na Februárke (Slovenská správa ŠtB) hneď prejavili záujem o moju osobu, predvolali si ma. Myslel som si, že skončím v base, ale pustili ma, už bol „odmäk“, nepotrebovali ďalšieho disidenta. Odvtedy som mal síce zákaz publikačnej činnosti, ale napríklad Slovenský rozhlas – Literárna redakcia a jej šéf Paľo Hudík publikačný dištanc nerešpektovali a vysielali moje veci ďalej. Paľo Hudík bol aj redaktorom a režisérom mojej hry o Clementisovi Hádička. Literárna redakcia patrila medzi extraligu slovenského rádia, pôsobili tu známi spisovatelia Peter Jaroš, Ľuba Hajková, Rudo Čižmárik, Jano Tužinský, Daniel Hevier, Michal Chuda, Janko Bábik a ďalší.

Krátko po novembri 1989 ste sa stali redaktorom Slovenských národných novín…

Bol som prvým redaktorom SNN vďaka hercovi, nedávno zomretému Ladislavovi Chudíkovi, ktorý bol minister kultúry. Stretli sme sa krátko pred jeho abdikáciou v marci 1990, spýtal sa ma, kde pracujem. Odpovedal som mu: nikde! Poznal ma, poznal aj moje kritické postoje pred novembrom a vybavil, že Matica dostala nomenklatúrne miesto redaktora pripravovaných SNN – aj s platom. Tak som sa ocitol po druhýkrát v Matici. Vytvorili sme v Bratislave filiálnu redakciu SNN, po mne prišiel Drahoslav Machala a potom Roman Kaliský. To bolo dramatické, no krásne obdobie, keď vznikala samostatná Slovenská republika. Vyhlásenie zvrchovanosti, schválenie ústavy, potom aj rozdelenie federácie a vznik SR. Tri roky som bol v SNN, bolo to pamätné obdobie nielen pre mňa, ale aj pre celé Slovensko a naša malá redakcia pri tých dramatických udalostiach zohrala nie nepodstatnú úlohu. Na redakčnej pôde SNN vznikol vplyvný Umelecký odbor Matice slovenskej a neskôr aj Kongres slovenskej inteligencie. To bola naozaj tiež významná udalosť: Kongres slovenskej inteligencie nastolil jednoznačne požiadavku vzniku samostatného štátu, prvá konferencia sa konala krátko pred voľbami v máji 1992 a na našom fundamente vznikala platforma samostatnej SR. Bol som jedným z hovorcov Kongresu spolu s Drahoslavom Machalom a Mariánom Tkáčom.

Určite by sme sa mali ešte podrobnejšie pozhovárať o vašej tvorbe, o knihách, čo ste napísali, o novinách a časopisoch, v ktorých ste pôsobili. Tento rozhovor som pôvodne nazvala Nežný bojovník, ale vy nie ste iba bojovník, ale najmä rebel, burič, človek večne s čímsi nespokojný. Keď vás chce niekto pohladiť, vzopriete sa, odmietate pocty,  lichôtky… Za svoju tvorbu ste dostali niekoľko ocenení, no prestížnu Cenu Ľudovíta Štúra v roku 1996 ste odmietli prijať. Prečo?

To naozaj máte pravdu. Cenu Ľudovíta Štúra, ktorú udeľovala vláda SR, som odmietol prijať. Bolo to v období, keď som v denníku Slovenská Republika napísal zopár veľkých reportáží, chytil som sa za prsty aj s ministrom vnútra Ladislavom Pittnerom, napísal som kritickú reportáž V centre Bermudského trojuholníka o rafinovanej snahe zmocniť sa slovenského tranzitného plynovodu, kauza je známa ako „kauza Percheron“ – bol do toho zapletený aj prezident Michal Kováč, písal som investigatívne reportáže o vlakovej lúpeži v Rakúsku, to bola naozaj životu nebezpečná téma, ako aj kauza o slovenskej rašeline a ďalšie veci. Bol som tiež ako reportér UNPROFOR štyrikrát v bývalej Juhoslávii, keď sa

tam začala vojna. Dnes sám seba trochu obdivujem, že som si na to všetko trúfol. Vzrušovala ma investigatívna (vyšetrovacia) reportáž a myslím si, že nie je na Slovensku veľa novinárov s podobnými skúsenosťami. Prečo som odmietol Cenu Ľudovíta Štúra?  Lebo sa udeľovala jednostranne. Nemôžem sa predsa tešiť z ocenenia, keď je do hry o takúto cenu pozvaná iba jedna časť novinárov. Ale moje gesto ostalo vtedy bez účinku. A ja som sa ako reportér, novinár ocitol potom na úrade práce; skoro rok trvalo, kým som si nenašiel nové miesto – a musel som zas začínať od piky v mesačníku Literika… Potom som bol chvíľu v Literárnom týždenníku a napokon od roku 2000 až do svojej predčasnej penzie v Slovenskom rozhlase. Tam som pôsobil päť rokov, až kým ma nová riaditeľka Zemková nevyhodila. Nezabudla mi moju reportáž, kde som odhalil jej špinavé metódy a rozkrádanie, keď bola starostkou Starého mesta Bratislava! Ale tak mi treba, nemal som opäť pchať prsty do osieho hniezda…

Človek by si mal vážiť zem, na ktorej prišiel na svet a v ktorej prežíval prvé dotyky matky a svojich blízkych. Žiaľ, akosi nám na svojom rodisku nezáleží, uprednostníme prostredie, v ktorom sa máme materiálne lepšie. Čo vás stále nadchýna na rodnom Slovensku?

Čo ma nadchýna? Že ešte žijem! Že ešte dýcham dobrý slovenský vzduch (a nie smog), že sa môžem napiť z lesnej studienky kdesi vo Veľkej Fatre, kde by som bol rád navždy, hoci len v podobe popola, ktorý rozprášia (dúfam) moje deti po okolitých lesoch, aby som tam bol naveky prítomný. Rodný kraj? O tom sa už veľa kníh napísalo, spievajú sa o ňom pesničky, ale ten naozaj rodný má každý vo svojom srdci, v duši. Aj mne sa chce niekedy zvýsknuť tak, aby ma každý počul, ako mám Slovensko rád, ako ho milujem. Ani neviem, ako to mám vyjadriť, aby to bolo dosť jasné a zrozumiteľné! Nechápem preto tých, ktorí sa tvária ako Európania, ako svetoobčania, tých, čo sa hanbia za to, že sú Slováci. Dúfam, že som svojimi knihami, publicistikou, teda svojím dielom vystavil aspoň malý pomník, ktorý po mne ostane. Verím, že nebude z ľadu a že sa po mojej smrti neroztopí!

Aj keď ste už na dôchodku, v Slovenských národných novinách máte stálu rubriku fejtónov O čom je reč, v ktorej mapujete spoločenské neduhy…

Prosím vás, môže ísť spisovateľ na dôchodok? Aj ja ako väčšina mojich kolegov som celý život bol niekde zamestnaný, po večeroch a nociach písal knihy a bol spisovateľom. To je údel slovenského autora, ako to nádherne vyjadril básnik Milan Rúfus! A čo sa tých mojich glos a či fejtónov týka: nie som obrnený voči tomu, čo sa deje na Slovensku. Novinár a spisovateľ nemôže síce nič zmeniť, ale aspoň poukáže na to, čo je zhnité v našom „štáte dánskom“… To je nie údel, ale naša povinnosť!

Píšete a popritom si ešte vyhrávate na fujare, ktorá je vašou veľkou láskou…

Veru, máte pravdu. Aj fujarujem, dokonca na dvoch nádherných nástrojoch. Nedávno mi totiž dcéry Romana Kaliského darovali vzácnu vybíjanú fujaru, ktorú Roman Kaliský dostal od svojich bratov k sedemdesiatke. Symbolické, nie?! Asi preto mi ju darovali, že som mu sľúbil zahrať pri rozlúčke, ale bol som práve po operácii, tak som na pohrebe nebol. A tak, aby som dodržal sľub, teraz mu vyhrávam… Ako sa to spieva v tej clivej ľudovej piesni? „Ej, už zora večerná zlatom vŕšky seje – a tak sa mi veľmi za Slovenskom (za Romanom) cneje…“ Isto ma tam hore, aj fujaru – počuje!

Pôvodný článok vyšiel v denníku Slovenské národné noviny.

Rozhovor s Petrom  Štrelinger viedla Anna Sláviková