Ak sa vývoj v spoločnosti na Slovensku (aj Európa) dostane do situácie, že vznikne veľký sociálny tlak na štát, spôsobený veľkou nezamestnanosťou, ktorá bude väčšia ako koncom 90.tych rokov (spôsobená zmenou hospodárskeho systému), tak je otázkou reakcia vládnej garnitúry. Podľa názoru niektorých expertov na hospodársko-ekonomické otázky sa objaví nevyhnutnosť podpory obyvateľstva formou univerzálneho základného príjmu na určitú dobu.

Tento skeptický scenár  bude možný vtedy, ak sa bude hospodárstvo SR vládnymi obmedzeniami naďalej utlmovať niekoľko mesiacov. To prináša zvýšenú moc a kontrolu štátu nad životom obyvateľstva, čo je spojené s obavami o budúcnosť. Ak bude veľký počet občanov odkázaných ne nejakú formu sociálnej podpory (dávky či univerzálny základný príjem), tak bude potrebné splniť isté podmienky, z ktorých bude táto sociálna podpora poskytovaná.

Samotná štátna podpora (určite nie taká podpora typu dohody štátu s bankovým sektorom, ktorá sa nestretla s pochopením) bude veľkou výhodou pre ľudí bez príjmu, ktorá ale nebude musieť byť poskytovaná niektorým ľuďom v spoločnosti bez podmienok. V navrhovaných koncepciách má štát zároveň pridať určité obmedzenia sociálnych požiadaviek na získanie týchto výhod. Takto sa výkonná moc, čiže vláda štátu, stane držiteľom veľkej moci nad občanmi, čo možno už teraz vidieť i vo svete v rámci niktorých reakcií na pandémiu. Týmto sa nechce spochybňovať potreba zodpovedného  riadenia štátu v krízovom období.

V niektorých štátoch vo svete sa už teraz verejnosti vysielajú mediálne posolstvá rôznych analytikov a odborníkov, ktoré hovoria na čo môžu a majú dovolené občania minúť svoje vlastné peniaze v čase krízy. Napríklad v štáte Vermont (USA) výkonné štátne orgány vyhlásili početné tovarové položky v obchodoch za nepodstatné, čo znamená, že sa nemajú alebo nemôžu kupovať, čo znie veľmi zvláštne, keďže americká spoločnosť je štandardnou demokraciou a nikto nespochybňuje túto spoločnosť ako neslobodnú.

Mediálne sa v politickej rovine oznamuje a tvrdí, že občania môžu nakupovať slobodne online spôsobom, pričom sa zdôrazňuje, že je povolené nakupovať online, ale realita je taká, že v mnohých prípadoch sú ľudia tiež zablokovaní v nákupoch istých komodít. V tomto prípade dokonca aj záhradné semená boli označené ako nepodstatné, čiže nie za zakázané (tento termín by mal totalitný nádych). Navrhovatelia týchto vládnych obmedzení ponúkajú dva dôvody argumentácie, ktorá má racionálny podtext. Podľa týchto argumentov sa má znížiť počet občanov, ktorí idú priamo fyzicky do obchodov, čím sa reálne zníži riziko možnej infekcie SarsCoV2 vírusom. Druhým silným argumentom, ktorý je tiež v istom zmysle racionálny, výdavky občanov musia byť kontrolované, aby sa počas hospodárskeho poklesu (depresie) nemrhalo dostupnými finančnými na nepodstatné až šialené komodity a tovary.

Ako príklad poslúži fakt, že v niektorých štátoch sveta bol obmedzený alebo i zakázaný predaj zbraní, pričom netreba zabúdať na tendencie v EU, ktorá neustále vyvíja snahy o radikálne obmedzenie predaja zbraní súkromným osobám. Je však otázkou či tieto typy argumentácie (obmedzenie predaja určitých tovarov) obstoja ako vysvetlenie z hľadiska logiky i akceptovateľnosti. Je zrejmé, že ľudia zvyčajne chodia nakupovať do obchodov, aby si kúpili nevyhnutne potrebné veci pre život, pričom spolu s tým nakúpia nepodstatné tovary, a teda budú riskovať infekciu bez ohľadu na to, čo vyžaduje výkonná politická moc.

Treba sa zamyslieť čo je cieľom spoločenského dištancovania (obmedzenia voľného pohybu, karantény) a ďalších bezpečnostných opatrení vlády, ako sú napríklad rukavice a rúška (FFP respirátory, ktoré sa dokonca na Slovensku zakázali predávať)? Je jasné, že cieľom je umožniť verejnosti aspoň čiastočné fungovanie hospodárstva a spoločnosti takým spôsobom, aby sa zabránilo infekcii, alebo aspoň, aby sa znížilo toto riziko nákazy na minimum. Napriek tomu štát a vládna moc na Slovensku občanom komunikuje mediálne posolstvo, podložené stanoviskami odborníkov, že to nestačí. Podľa niektorých politikov treba možno ešte viac obmedziť voľný pohyb a hospodársku aktivitu v štáte, aby sa porazil SarsCoV2 (podľa premiéra hnusoba).

V niektorých štátoch zašli v obmedzení základných práv a slobôd ešte ďalej (Vermont, provincia v Číne, ale v oboch prípadoch v rôznej situácii), keď sugerovali obyvateľstvu kedy a ako môžu použiť svoje vlastné peniaze. V Číne boli obmedzenia bezprecedentné v podobe totálneho zákazu vychádzania. A tu je ten zásadný rozdiel medzi použitím vlastných financií a tých financií, ktoré možno budú dostávať občania v čase hospodárskej krízy od štátu ako sociálne dávky (alebo univerzálny základný príjem), na ktorý budú odkázaný. Podľa informácii z oficiálnych štátnych kruhov, sa vo veľkej Británii sa tento systém už administratívne rozbieha.

Zatiaľ je slovenská spoločnosť ešte reálne vzdialená tomuto vývoju, avšak problém je ešte v inej rovine. Ktorá vláda (či už slovenská alebo iná) je takou, že presadzuje zodpovedné rozpočtové výdavky a je expertom na zodpovedné míňanie verejných zdrojov? Asi žiadna. Ignoruje sa skutočnosť, že slovenskí občania patria medzi najzadĺženejších v EÚ, pričom je tu aj existencia masívneho štátneho dlhu (ktorý tu vznikol za posledných 30 rokov napriek výpredaju strategických podnikov do zahraničia), k čomu treba pripočítať  masívny podnikateľský dlh. Toto je hlavný zničujúci faktor pre hospodárstvo a ekonomiku, znehodnocovanie peňazí a toto je hlavným faktorom, ktorý vždy logicky a kauzálne generuje krízu. Slovensko je použité v tomto prípade len ako príklad.

Napriek tomu si rôzni experti a analytici vo svete (TV stanice a hospodárske relácie či relácie o epidémii), spolu s niektorými politikmi teraz (počas epidemiologickej krízy za ktorou prebieha hospodárska kríza) myslia, že by obyvateľstvo malo byť mediálne usmerňované v duchu uťahovania opaskov a skromnosti. A v priamom kontraste s tým FED a ECB idú uvoľňovať bilióny (dolárov) či stovky miliárd (eur) na záchranu systému, ktorý periodicky kolabuje zo známych príčin (neudržateľný rast podmienený konzumnou spotrebou, ktorý je potrebný na splácanie starých a nových  dlhov, ktoré teraz prichádzajú). A to sa v pozadí krízy odohrávajú iné dôležité procesy riadenia, ktoré majú globálny význam.

V súvislosti s krízou stojí verejnosť pred otázkou: ešte koľko nových pravidiel sa zavedie a koľko drakonických obmedzení ľudských práv budú musieť občania akceptovať, ak budú v zajatí existenciálnej závislosti od štátnej sociálnej a preto diskutabilnej pomoci? Koľko zo slobôd a ľudských práv sa budú musieť občania vzdať, len aby dostali nejakú sociálnu podporu ak nebudú mať príjem z hospodárskej pracovnej aktivity? Jedna vec je brať pandemickú situáciu ohľadne SarsCoV2 zodpovedne a vážne a na určitý čas sa sociálne izolovať a druhou vecou je fakt, že táto situácia umožňuje akejkoľvek vláde čiastočne vymazať všetky občianske slobody v priebehu niekoľkých mesiacov v mene verejného záujmu. Ako to bude na Slovensku nevedno.

Pred vládou SR stojí dôležité poslanie: ako zladí vlastnú extrémnu reakciu vlády na súčasnú epidémiu (čiže tú počas Veľkej noci – voľný pohyb, zákaz verejných bohoslužieb) s potrebou hospodárskeho fungovania spoločnosti a verejnosti? Je zrejmé, že slovenskí občania sa predsa nemôžu len pasívne posadiť a stať sa otrokmi (ktorí následne neskôr pristanú na akékoľvek obmedzenia, len aby dostali sociálnu pomoc štátu) závislými od sociálnej pomoci štátu, čiže žiadať o skromnú podporu zo strany štátu. V zásade je teda i na Slovensku teoretická možnosť povstania systému, s ktorým by občania určite nesúhlasili, ak by SarsCoV2  epidémia a Covid 19 hystéria neexistovali.

Totiž sloboda, vo všetkých jej aspektoch, je konštitutívnym prvkom ľudskej dôstojnosti, ale súčasne je spojená so zodpovednosťou za ochranu života a zdravia obyvateľstva. Ak sa poprie jeden konštitutívny prvok, tak sa zničí i ten druhý, preto je potrebné postupovať konceptuálne, rozvážne a premyslene, s cieľom zachovať všetko to, čo človeka robí človekom a civilizáciu civilizáciou.

René Balák