Bratislava 12. novembra 2021 (HSP/Foto:HSP a archív Artur Bekmatov)

Predseda hnutia Socialisti.sk Artur Bekmatov tvrdí, že to, ako vláda pristupuje k pandémii nového koronavírusu, je len jedenapolročná improvizácia. V reakcii na reformy súdnictva a zdravotníctva hovorí, že prvoradé je priniesť do regiónov pracovné možnosti a v súvislosti s tým potom utvárať služby

Začnem takou jednoduchou otázkou. Ste predsedom hnutia Socialisti a len zrekapitulujem, že predtým ste boli aj členom Komunistickej strany Slovenska. Socialistov založil Eduard Chmelár, vy ste nastúpili potom, ako on odstúpil po volebnom neúspechu. Ja sa vás chcem spýtať takú všeobecnú otázku. Aký máte zatiaľ pocit z pôsobenia v politike – aj ako predseda hnutia Socialisti?

Politiku ako takú som vnímal už keď som bol v rámci toho iného subjektu, v rámci komunistickej strany, ale čo je iné z pozície predsedu Socialistov je, že som na čele toho subjektu, čiže v podstate mám trošku iné možnosti, trošku iné úlohy ako predtým. A čo môžem povedať je, že pocit, ktorý mám je, že čím vyššie sú ľudia v politike – lebo prichádzam do styku aj s ľuďmi, ktorí sú vyššie v politike, sú lídrami nejakých strán, sú v opozícii alebo možno bývali niekedy aj v riadiacich funkciách – čím vyššie sú títo ľudia, tak mám pocit, že tým detinskejšie sa správajú. A naopak sa mi potvrdzuje, že čím sú tí ľudia možno na nižších úrovniach v rámci nejakého politického subjektu alebo čím je ten politický subjekt menej pertraktovaný, či už v médiách alebo na verejnosti, tak tým je aj tá spolupráca s ľuďmi z takýchto subjektov lepšia a hlavne serióznejšia.

Prešiel by som k tým aktuálnym témam. Vyše rok a pol tu máme pandémiu koronavírusu, ktorá hýbe dianím na celom svete, a na novú koalíciu, ktorá nám teraz vládne, pripadla úloha schvaľovať rôzne protipandemické opatrenia, ktoré sa často stretávajú aj s odporom ľudí. Aktuálne sledujeme nepriamy tlak na očkovanie ľudí proti koronavírusu, no a aktuálne v súvislosti s tým odmietaním nosenia rúšok tu bol ten incident v Piešťanoch, ktorý ste určite zaznamenali. Všeobecne sa spýtam, ako vnímate riešenie pandémie zo strany tejto vlády?

Nijako. To nie sú riešenia. To je jednoducho jedenapolročná improvizácia. A to, akým spôsobom ľudia pristupujú aj k navrhovaným opatreniam aj celkovo, ako sa mení ich prístup alebo celkovo tá mentalita verejnosti, je dôsledkom toho, že sa nič nerobí. Vezmi si to úplne prvotné obdobie tesne po voľbách, aký strach prevládal na verejnosti. Nikto nevedel, čo to je, nikto nevedel, ako sa voči tomu brániť. A keď si pamätáš, tak prvé veci, čo presakovali na verejnosť alebo do Európy, boli také videá z Ázie, kedy niekde na ulici alebo v MHD človek len tak odpadol a už sa neprebral. A toto vzbudzovalo ten najväčší strach, že to bola choroba záhadná, ktorá v podstate vedela človeka zabiť v priebehu niekoľkých hodín.

Teraz sme však už v štádiu, že hovoríme o hospitalizáciách, hovoríme o nejakom boji, ale čo sa týka súčasnej vlády, tak tá za rok a pol nepredstavila v podstate nič, čo by malo nejakú hlavu a pätu a nič, čo by bolo efektívne. Keď si vezmete povedzme kampaň za očkovanie, tak to sa spustilo myslím niekedy začiatkom roka. To sme boli všetci pozatváraní vo svojom okrese a heslo bolo, že „vakcína je sloboda“. Teraz sa zase blížime do toho istého štádia, kedy jednotlivé okresy začínajú tmavnúť a hrozí to, že zase budeme nejako pozatváraní a ministerstvo prišlo s kampaňou s akým heslom? „Vakcína je riešenie“.

Aj na tom vidíte, že oni sa vlastne len snažia nejakým spôsobom prispôsobovať a častokrát mi tie opatrenia pripadajú ako nie že premyslené s tým, že hlavným cieľom by bolo niečo zvrátiť, ale hlavným cieľom je niečo spraviť. To sme videli najmä pri Marekovi Krajčim, keď bol minister. To bola práca v štýle metódy pokusu a omylu. Toto bol presne prístup Mareka Krajčiho – niečo nefungovalo, dobre, tak spravíme niečo iné. Nevedelo sa, či to bude fungovať, ale obhajovali to všetci. Lebo veď niečo sa robiť musí.

Pýtate sa asi aj na očkovanie. Poviem to na rovinu – očkovanie ako také nepovažujem za problémové, za problémové považujem to, akým štýlom sa k tomu stavajú politické strany, respektíve to ako neskutočne tlačia na pílu. Je prirodzené, že v spoločnosti máš možno 15, možno 20, 25 percent ľudí, ktorí sa z nejakých svojich dôvodov nechcú dať očkovať, nemôžu sa dať očkovať. A preto si myslím, že keby sa postupovalo uvážene zo strany koalície, tak dobre, tých 20 percent by sa nemuselo dať očkovať, ale stále by sme boli na nejakej úrovni 75-80 percent, kedy sa už dá hovoriť o kolektívnej imunite.

To tu však nenastalo a nenastalo prečo? Koalícia začala neskutočne tlačiť na pílu v tejto téme a ja to vnímam tak, že oni chceli z tejto témy politicky vyťažiť. Keď si vezmete, každej koaličnej strane s výnimkou Slobody a Solidarity extrémnym spôsobom klesli preferencie. Matovič prišiel možno o nejakých 10-15 percent, Kollár sa pohybuje stále tak ľahko nad šiestimi, kiskovci sú už mimo parlamentu. A myslím si, že ich cieľom nebol nejaký verejný záujem, ochrana verejného zdravia, ale po prvé, ochrana záujmov farmafiriem – to bolo vidno na tom, akým neskutočne extrémnym spôsobom odmietali vakcínu Sputnik, respektíve ako sa bránia povedzme iným vakcínam z iných štátov ako napríklad kubánskej vakcíne. A presadzovali len určité vybrané typy západných vakcín.

Ale potom tým hlavným motívom bolo, aby sa dostali do pozície obhajcov očkovania. Oni tak neskutočne tlačili na pílu, že tu si už nemal šancu dostať sa do nejakej pozície, kde by si možno komunikoval ten postoj toho zdravého rozumu. Už sa nedalo normálne komunikovať a myslím si, že tá normálna komunikácia mala byť nastavená tak, že vo vzťahu k tým, ktorí sa nechcú dať očkovať, pripravíme podmienky na to, aby mohli viac-menej normálne fungovať aj pri neočkovanosti, a zase tým ďalším, tým 70-80 percentám, ich motivovať k tomu, aby sa zaočkovať dali, a vysvetliť každému táboru pozíciu toho druhého, aby sa navzájom chápali.

Lenže politici nepotrebujú jednotný národ. Jednotný národ je pre politika zle. Manipulovať masami sa dá len vtedy, keď je masa rozdelená. Im vyhovuje, keď sa hádajú robotníci na jednej linke, keď sa hádajú susedia z jedného vchodu, keď sa hádajú rodičia s deťmi. A presne toto dosiahli pri téme očkovania. Koaličné strany si jednoducho chceli k sebe pripútať aspoň toho kaviarenského voliča a postavili sa do pozície, že oni sú tí jediní, ktorí hája očkovanie. A tá sa otázka sa v podstate zvrhla už len na to, či si za alebo proti očkovaniu – nie, či zastávaš ten model, ktorý presadzuje koalícia, alebo či si za ten, ktorý presadzuje časť zdravotníkov, alebo či sa stotožňuješ s opozíciou. Len či si za alebo proti očkovaniu.

A čo má na výber typický kaviarenský volič? Buď Fica, Uhríka, možno nejaké antivaxerské kruhy alebo koalíciu. Myslím si, že toto bolo ich prvotným cieľom. Na druhej strane však z toho netreba vyviňovať ani opozíciu, lebo opozícia jednoducho vycítila šancu, ako na tom môže získať nový elektorát. Fico na tomto nabral druhý dych, pre Uhríka to bola perfektná štartovacia čiara po tom, ako sa oddelil od Kotlebu.

V rámci svojej otázky som spomenul aj ten incident v Piešťanoch, kedy tí takzvaní antirúškari, ako ich médiá nazývajú, tam prišli bez rúšok, chceli tam takto nakupovať a vznikla situácia, že tam došlo ku konfliktu s policajtmi. Tak skúste to nejako krátko okomentovať, ako vnímate ten policajný zásah. Bolo to podľa vás adekvátne? 

Takéto stupňovanie napätia v spoločnosti ja vnímam dlhodobo – či je to vo verejnej doprave, či je to v obchodoch, či je to v reštauráciách. Myslím si, že to bola len otázka času, ale nedovolím si to nejako hodnotiť, práve kvôli tomu, lebo nemám dostatok informácií. Polícia sa snaží obhajovať svojich ľudí, tento tábor, ktorý cielene takto chodí po rôznych verejných priestoroch, sa takisto snaží prezentovať ten svoj uhol pohľadu, čiže neodvážim sa to nejako hodnotiť.

Ďalej by som prešiel k téme reforiem. To bude možno taká širšia otázka, možno sa tomu povenujeme aj dlhšie, pretože táto vláda má teraz na stole tri také reformy. Nechcem povedať, že všetky sú zásadné, pretože reformu súdov ministerka Kolíková dosť okresala, že sa majú zrušiť len štyri okresné súdy. Takže jednak je tam reforma súdov, súdnictva, je tam reforma nemocníc a tiež je tam taká kontroverzná reforma národných parkov. Pričom ešte k tomu musím dodať, že hnutie Sme rodina sa teraz stáva akousi opozíciou v rámci koalície a stavia sa kriticky ku všetkým týmto reformám. Viem, že je to trošku taká široká otázka, ale skúste to zaradom okomentovať: reforma súdov, nemocníc a národných parkov.

Boris Kollár tým, že sa snaží robiť vnútornú opozíciu v rámci koalície, tejto koalícii len pomáha. Lebo sa nebude snažiť povaliť vládu, on možno len preberá nejakých nespokojných voličov partnerských strán k sebe. Tým pádom však ten elektorát stále zostáva v jednom košiari. Takže aj keď sa možno zdá, že je tam nejaký hlas zdravého rozumu, nie je to tak. Boris Kollár čisto len kalkuluje a v konečnom dôsledku neposúva túto koalíciu ani o milimeter bližšie k nejakému pádu alebo predčasnému ukončeniu volebného obdobia. A myslím si, že záujem tej aktivity, ktorú robí, nie je úprimný.

Čo sa týka tých jednotlivých reforiem, reforma justície je absolútne nepripravená a vnímam v tom primárne snahu o zmocnenie sa nehnuteľností, ktoré má ešte k dispozícii rezort spravodlivosti. Nie je ich málo a myslím si, že akákoľvek argumentácia v štýle, že sa tým uľahčí občanovi, je hlúposť. Keď si pozrieš tie mapy dojazdu, tak je predsa hlúpe, aby sme človeka z Nových Zámkov hnali na krajský súd do Banskej Bystrice. Keď si pozrieš tú mapu, tak vidíš, že dokonca v niektorých oblastiach sa tá dojazdová vzdialenosť zväčšila tak neskutočne, že už sú to až čierne oblasti. To znamená, že keď ten človek teoreticky z tej konkrétnej oblasti chce docestovať na pojednávanie alebo vybaviť niečo na konkrétnom súde, tak musí ísť deň vopred.

Toto sú samozrejme extrémne prípady, ale sú aj také oblasti, kde táto reforma pôsobí týmto štýlom. Vo väčšine prípadov tá dojazdová vzdialenosť ak sa nezlepší, tak sa nezhorší. Teda tá argumentácia, že ideme robiť niečo v prospech občana, v prospech verejnosti, je úplne nepodložená. A myslím si, že sú tam takéto ciele. Jednak zdecimovať personálne súdnictvo, lebo čím menej bude súdov, tak tým menej bude samozrejme aj sudcov. Samozrejme, ten menší počet sudcov bude musieť odrobiť tú istú prácu. Čiže aj argument o zvyšovaní efektivity odpadá, ale samozrejme, je tam aj ten aspekt tých nehnuteľností, čo pri pani Kolíkovej môže mať opodstatnenie vzhľadom na jej rodinné väzby.

Čo sa týka reformy zdravotníctva, nepristupuje sa k tomu koncepčne. Problém je, že táto republika funguje dlhodobo len na európskych peniazoch, výhradne. To znamená, že my sme nastavení tak, že musíme akceptovať všetky podmienky, ktoré dá Európska únia. Teraz sme sa dostali do štádia, kedy musíme riešiť nemocnice, ale zároveň tie podmienky nie sú pre nás vyhovujúce.

Toto by sa nestalo,  keby sa aj tie predchádzajúce vlády snažili systémovo riešiť situáciu v zdravotníctve. Predsa nie je možné – nemusím to asi ani tebe ani čitateľom extra zdôrazňovať – v akom stave sú tie nemocnice. A teraz, keď ideme ľudí presviedčať o tom, že keď sa budú postupne presúvať nejaké oddelenia do krajských miest alebo možno do nejakých regionálnych centier a že sa bude znižovať ten komfort v okresných mestách, že toto má byť pre pacientov lepšie? V čom? Dobre, možno budú nemocnice v krajských mestách za európske peniaze lepšie vybavené, ale čo potom tá dostupnosť, čo potom tie zariadenia, ktoré sú v okresných mestách alebo v tých sídlach, ktoré nespĺňajú štatút krajského sídla?

A potom sa nám ešte snažia nahovoriť, že ale veď tí doktori predsa musia mať nejakú prax. Predstavte si, že ty pôjdete niekde do Banskej Štiavnice na operáciu napríklad pankreasu, ale vy budete len tretí pacient za jeden rok, ktorého ten lekár bude operovať. A teraz si položme otázku: je na tom slovenské zdravotníctvo skutočne tak špičkovo, že tí lekári majú čoraz menej práce? Asi nie. V podstate tými chorobami trpíme stále. Len prichádzame do štádia, kedy jednak ľudia rezignovali na to, aby sa nejakým spôsobom snažili ten svoj zdravotný stav riešiť normálne.

A potom, dostávame sa do štádia, kedy lekári nezvládajú plniť tie úlohy, ktoré pred nich prináša každodenné ordinovanie. Mám množstvo známych, ktorí rok, rok a pol čakajú na chirurgické zákroky alebo na nejaké operačné zákroky. A toto tiež naťahuje ten nedostatok skúseností.

A potom, posledná poznámka, že takáto argumentácia, že aj lekári musia mať nejakú prax, mi pripomína to argumentovanie, kedy Kiska lietal do Popradu a argumentovalo sa tým, že aj piloti musia mať niečo nalietané. Vôbec nie. Základom je čo najviac sprístupniť pacientom, občanom zdravotnú starostlivosť a to znamená, naopak, možno také rozširovanie siete zdravotníckych zariadení.

Toto sme videli aj počas toho pešieho pochodu, ktorý sme absolvovali v lete naprieč Slovenskom. Keď si prišiel do typickej slovenskej dediny, v tom lepšom prípade tam fungovala krčma, v tom horšom už ani krčma. Nefungovali tam potraviny, spoje tam prichádzali zriedkavo, zostávali tam buď len seniori alebo nejakí chalupári.

A teraz použijem možno taký príklad z biológie. Keď rastlina čelí nejakým extrémne nehostinným podmienkam, tak čo sa s ňou stáva? Začínajú postupne odumierať tie menej dôležité časti a celý ten organizmus sa sústredí len na to, aby zachoval tú životne dôležitú časť. Toto presne sa deje so Slovenskom. Slovenský vidiek vymiera, zostávajú tam len tí, čo sa nemôžu odsťahovať, a to, čo má ruky, nohy, to sa snaží odsťahovať buď do Bratislavy, v tom horšom prípade, v tom lepšom nájdu prácu v krajskom meste.

Toto všetko, čo sa deje, aj reforma súdnictva aj reforma zdravotníctva, sa prispôsobuje tomu procesu. Vláda by mala byť ten činiteľ, ktorý naopak povie, že toto treba zastaviť, a teraz musíme znovu vytvárať všetky podmienky v slovenských regiónoch na to, aby sa tam ľudia vracali. To znamená, nie robiť nanovo reformu súdnictva a zdravotníctva, jednoducho zastaviť ten proces, dávať do regiónov pracovné podmienky, lebo to je alfa a omega. Akonáhle ľudia nemajú vo svojej obci alebo vo svojom okresnom meste prácu, idú ďalej. Idú do krajského mesta, keď im to finančne nevychádza, lebo tá mzda je nastavená už neoficiálne regionálne – to znamená, že v Prešove za tú istú prácu získaš menej ako v Trenčíne alebo v Bratislave – akonáhle sa im to neoplatí, tak ide do Bratislavy.

Teda, prvoradá je práca, dať tam pracovné podmienky a na to postupne začať znovu utváranie služieb – zdravotníctvo, súdnictvo, doprava, rôzne služby ako gastro a tak ďalej.

Ešte k tým národným parkom, to vlastne tiež súvisí aj s tým, čo ste hovorili o vyľudňovaní vidieka, o tých možnostiach na vidieku. Tam sa to týka hlavne toho lesného hospodárenia, takže skúste sa ešte vyjadriť k tej reforme národných parkov.

Tá pôvodná myšlienka zväčšovania areálov, ktoré by mali byť chránené, nie je zlá. Toto je presne to, čo my obdivujeme na Západe. Ideme niekde do Rakúska alebo do Švajčiarska a padáme tam na zadok, ako si to oni vedia chrániť. Problémom je, akým nešťastným spôsobom toto ministerstvo odkomunikovalo so všetkými dotknutými subjektmi.

Ale toto nie je problém vyslovene len ministerstva životného prostredia alebo ministra Budaja, ale celkovo vlády. Oni absolútne neberú do úvahy, že tu sú aj nejakí partneri mimo politiky, s ktorými treba komunikovať a ktorých názor treba brať do úvahy. Tu ide vyslovene o aroganciu moci. Oni si niečo vymyslia, nekonzultujú to s nikým a idú to presadiť.

Dobre, niektoré pripomienky ľudí, ktorí proti tomu protestujú, možno nemajú nejaký reálny základ alebo nemajú opodstatnenie, ale zase treba s tými ľuďmi diskutovať. A vlastne už sme teraz v štádiu, kedy ministerstvo nebude s nimi diskutovať, lebo by to bralo ako nejaký politický ústupok, politickú prehru. Ten druhý tábor, ktorý voči tomu protestuje, zase nechce ustúpiť ani o piaď, lebo už to je jednoducho v takom vyhrotenom štádiu, kedy sa s tým nedá pohnúť. A v podstate zase prichádzame k tomu, že jedna politická strana si to vzala ako politickú agendu a ryžuje na tom percentá.

Hneď by som prešiel k možno aj súvisiacej téme, pretože ekológia je teraz veľkou témou aj na klimatickom summite v Glasgowe. Nechcem hovoriť len o tomto stretnutí, ale dlho sa už hovorí o pláne Európskej komisie s názvom Európska zelená dohoda (European Green Deal). Je to klimatický balík v rámci Európskej únie. Nástrojmi, ktoré chce Európska únia použiť, alebo cieľmi, ktoré chce Európska únia dosiahnuť, majú byť sprísnenie obchodu s emisiami, rozšírenie využitia energie z obnoviteľných zdrojov, ďalej chce znížiť emisie nových automobilov a podľa tých plánov by mal predaj áut so spaľovacím motorom skončiť v roku 2035. Takže to sú také kroky, ktoré vzbudzujú aj veľký odpor. Ako sa pozeráte na tieto plány Európskej únie v rámci vysporiadania sa s klimatickými zmenami?

Treba povedať, že táto „klíma-agenda“ je mimoriadne dôležitá, možno jedna z najdôležitejších v súčasnej politike. Ale zase súčasné politické elity to otáčajú takým nešťastným spôsobom, že jednak nič neriešia a ešte to sprotivia aj väčšine obyvateľstva.

Problém nie je v individuálnej spotrebe, ale mne to pripadá tak, že práve na toto sa zameriavame. Ten klimatický summit vlastne nevyriešil nič, len sa tam zišli lídri, navzájom sa potľapkali, akí sú fajn, ako dobre všetko vyrokovali a pochválili sa za to, že sa dokázali zísť. Ale nič zrealizovateľné sa tam nedohodlo.

Toto, čo hovoríte v roku 2035, teraz máme rok 2021. Do štrnástich rokov aby sa prestali vyrábať autá so spaľovacími motormi? To si veľmi neviem predstaviť. Ale, áno – na takéto krátkodobé „píár“ to poslúžilo. Ale nemyslím si, že sa to dokáže naplniť.

Mne sa vyslovene bridí, keď sa či už politici alebo médiá snažia zvaliť vinu na bežného, priemerného jednotlivca v spoločnosti a je to vlastne už vidieť na každom kroku. Chceš zelenú elektriku? Priplať si za ňu. Chceš v supermarkete tašku, ktorá je recyklovateľná? Priplať si za ňu.

Takže dostávame sa do toho, že už aj zo zelenej ekoagendy sa stáva biznis. Ale neriešime tú podstatu. Neriešime to, že tie najväčšie koncerny, najväčšie nadnárodné korporácie, ktoré sú zároveň najväčšími znečisťovateľmi životného prostredia, do tohto boja prispievajú najmenej. Reguláciou týchto subjektov by sme dokázali zásadným spôsobom zvrátiť to, čo nám hrozí. Lenže my sa namiesto toho snažíme obmedzovať jednotlivca a riešiť možno sekundárne veci, ktoré aj keby sa podarili, nebudú mať ten efekt a nedokážu odvrátiť klimatické zmeny.

K tomu klimatickému summitu by som ešte dodal, že viacerí kritici poukazovali aj na ten fakt, že sa ho vôbec nezúčastnili Rusko a Čína. Vnímate to tiež ako problém? Vieme, že s tým produkovaním emisií má práve Čína veľký problém, respektíve potom má problém aj celý svet v dôsledku toho konania Číny…

Jedna vec je, keď si tie emisie premietneš do jedného čísla za celú krajinu. Niečo iné je, keď si to premietneš na jednotlivca. Keby mala mať miliardová Čína na jednotlivca takú spotrebu povedzme papiera alebo pohonných hmôt alebo čohokoľvek iného ako je na Západe, tak si myslím, že sa tu o nejakých klimatických dopadoch nemusíme baviť, lebo v priebehu niekoľkých rokov by sme boli úplne „v prdeli“.

Čína má tie podmienky nastavené tak, že je ich tam neskutočné množstvo. Samozrejme, že bude produkovať oveľa viac emisií, keď má miliardu obyvateľov, ako Spojené štáty, ktoré majú 450 miliónov obyvateľov alebo ako Rusko, ktoré má 150 miliónov obyvateľov. Ale na druhej strane, čo do individuálnej zodpovednosti je na tom Čína podľa mňa podstatne lepšie ako Západ.

Zase to tu trošku prepojím s minulosťou. V minulosti v Česko-Slovensku, keď sa spriemyselňovalo, postupovalo sa veľmi nešetrne voči životnému prostrediu. Na druhej strane, tento prístup individualít bol podstatne zodpovednejší. Chodili sme do obchodov so sieťovými taškami, všetko sa predávalo v sklenených fľašiach, maličké deti sme už od počiatku učili nejakej zodpovednosti. Pamätáte si asi aj vy tie zbery papiera. To bolo organizované, plánované.

Ale toto vymizlo po roku 1990. Prešlo sa na to, aby všade prišli plasty. Prečo? Lebo plasty sú menej nákladné ako sklo alebo nejaká textília. Takže prvoradý začal byť zisk – nie nejaká spoločenská zodpovednosť. A tu sa dostávame aj k tomu, čo treba vždy pri téme boja proti klimatickým zmenám odkomunikovať. Problémom je kapitalizmus. Systém, ktorý je založený na zisku, kde je zisk prvoradý a nejaký verejný záujem je niekde až úplne na konci.

To zase musím povedať, že vnímam veľmi pozitívne, kedy aj na Slovensko prišli tie protesty „klíma-štrajk“. Sú tam viaceré skupinky ľudí, s niektorými by sme vedeli polemizovať na niektoré témy, ale v zásade, čo som bol pozitívne prekvapený, je, že väčšina mladých ľudí, ktorí sa týchto protestov zúčastňujú, vníma kapitalizmus ako hlavný zdroj klimatických problémov. Nie sú to takí tí vyslovene zmanipulovaní ľudia, ktorí si sledujú svoje emisie a nakupujú len v nejakých vytipovaných obchodoch. Sú to ľudia, ktorí to vnímajú presne tak, ako treba. Problémom je kapitalizmus, systém, kde zisk stojí aj nad ochranou klímy.

Prešiel by som k ďalšej téme, ktorá je mediálne veľmi pertraktovaná. Táto vláda dlhodobo hovorí o boji proti korupcii. Ale či ho aj realizuje, to je už ďalšia vec, pretože to, ako realizuje tento boj proti korupcii, vyzerá skôr ako nejaké vyrovnávanie si účtov s opozíciou, s politickými oponentmi. Vidíme tu taký naozaj veľmi nebezpečný a nešťastný vývoj v bezpečnostných zložkách, vyzerá to ako nejaká vojna policajtov, aj sa tomu dáva taká nálepka. Je tam aj veľmi kontroverzné pôsobenie Daniela Lipšica ako špeciálneho prokurátora. Spomeniem aj také veľmi kontroverzné trestné stíhania a procesy ako s Tiborom Gašparom, ktorý bol nedávno prepustený z väzby, taktiež je tam zatiaľ neprávoplatné odsúdenie Dušana Kováčika. Takže ja sa vás spýtam na tieto veci a či trebárs viac-menej súhlasíte aj s tým naratívom, ktorý presadzuje Smer, že tu ide o nejaké politické procesy, o nejaké účtovanie s nejakými nominantmi bývalých vlád, alebo či do istej miery dávate za pravdu aj Matovičovej a Hegerovej vláde, ktorá hovorí o boji proti korupcii.

Čo sa týka korupcie, tak rozdiel medzi predchádzajúcou vládou a tou súčasnou je, že tá predchádzajúca, keď kradla, tak kradla cez deň. Táto stíha ťahať aj nočné. To vidíme na dennom poriadku. Ja to vidím sám na sebe, že už registrujem takú svoju otupenosť voči tomu, že teraz povedzme na ministerstve práce zmizlo 24 miliónov. A ty na to vlastne ani nestíhaš zareagovať, lebo príde ďalší deň a ďalšia kauza.

Čo sa týka týchto procesov. Určite by sme tam vedeli identifikovať mnoho pochybení, mnoho krívd, ale neprirovnával by som to k politickým procesom. Určite to nie je v rovine, ako keď vyšetrovali buržoáznych nacionalistov, že Husáka mlátili hlava-nehlava, držali ho v kobke, kde bol po pás vo vlastných výkaloch. Určite v tejto dobe nie sme.

Na druhej strane však treba povedať, že v mnohých tých procesoch sa išlo až na hranu zákona, na hranu toho, čo súčasná legislatíva umožňuje a niektoré nástroje boli vyslovene zneužívané kvôli tomu, že súčasná koalícia tým sledovala politické ciele. Pre ňu nie je primárne nastolenie spravodlivosti, ale získanie politických bodov. Pre ňu je to politická téma, nie etická alebo hodnotová. Kebyže to bola hodnotová téma alebo pokiaľ by to vnímali cez prizmu nejakého hodnotového rebríčka, tak by vyšetrovaniu nechali voľný priebeh. Nedosadzovali by tam svojich ľudí ako Lipšica, naopak, nesnažili by sa šikanovať ľudí, ktorí sa snažia dohliadať na zákonnosť týchto procesov ako v prípade Žilinku. Nechali by tomu voľný priebeh a na druhej strane by si dávali veľké bacha, aby oni nekradli. Ale oni nerobia ani jedno, ani druhé, kradnú možno ešte viac ako predchádzajúca vláda, na druhej strane, keďže nezvládajú nič z toho, čo ľuďom sľubovali, snažia sa „odfajknúť“ si aspoň túto tému trestania korupcie.

Lebo ten argument „lebo Fico“ jednoducho funguje stále a jediné, čo im zostáva, je spoliehať sa na to, že v konečnom dôsledku, keď prídu ďalšie voľby, tak budú môcť povedať: áno, my sme zavreli toho Fica, my sme zavreli jeho kumpánov. A dobre, nie sme dokonalí, ale sme garancia toho, že tu Fico a jeho klika nebudú kradnúť.

Takže, keď to mám nejako zhrnúť: Určite sa v niektorých týchto vyšetrovaniach išlo na hranu, niektoré nástroje sa zneužívali, na druhej strane by som to však neprirovnal k 50. rokom. Je to účelová hyperbolizácia, ktorá má zase len nahnať sklamaných voličov z tejto vlády späť k subjektom predchádzajúcej koalície.

Spomenul by som aj takú veľmi aktuálnu a pálčivú tému. Ako hodnotíte trebárs konanie tejto vlády v súvislosti so zdražovaním cien elektriny a plynu?

Zase – nič, žiadna prevencia, žiadny plán, jednoducho len improvizácia. Čakáme na to, čo príde. A to je vždy a pri všetkom. Či je to pandémia, kde by sa možno dalo do určitej miery hovoriť o tom, že vláda by mala mať zo strany voličov zhovievavejšie chápanie, ale toto sa dalo predpokladať.

A potom, druhá vec – vyzerá to tak, že súčasná vláda sa z toho ani neponaučila a ukazuje to príklad odpredaja 49-percentného podielu akcií Stredoslovenskej energetiky, keď je tu šanca na to, aby štát obnovil úplnú kontrolu nad týmto podnikom, lebo doteraz mal síce 51 percent, ale minoritný súkromný vlastník mal tú kontrolnú právomoc, čo je trošku paradoxné. Teraz je tu šanca, lebo ten súkromný vlastník ide svoj podiel predať, ale ministerstvo hospodárstva na to absolútne nereflektuje a keď sa k tomu bude vyjadrovať, predpokladám, že to bude v štýle, že to nie je pre štát výhodné. Čo je ale hlúposť, pretože keby to nebolo výhodné, tak už sa na to nechystajú Nemci a Maďari, prípadne Česi. To sú podniky, ktoré už vyslovili ambíciu tento podiel kúpiť.

Ale keď sa mám vrátiť k tej pôvodnej otázke, tak tento štát sa absolútne nepripravuje, neplánuje, nesnaží sa identifikovať možné riziká. Jednoducho len sa snaží tak „preplávať“ tým štvorročným obdobím a bežného človeka, bežného obyvateľa Slovenska pri každej príležitosti ako prvého hodí cez palubu.

Otvoril by som aj tému zahraničnej politiky Slovenska, teda špeciálne za tejto vlády, keď ministrom zahraničných vecí je Ivan Korčok. Myslím si, že nielen ja to tak vnímam, že tá zahraničná politika je veľmi jednostranne proatlantická, proeurópsky orientovaná. Ako by ste ohodnotili aktuálnu zahraničnú politiku Slovenska?

My už ani nemáme zahraničnú politiku Slovenska. My máme zahraničnú politiku Washingtonu a to je celé. My sa tu tvárime, že sme nejaký suverénny subjekt, ale to je len nejaká taká fasáda. Takto, keď si hovoril aj o tej proeurópskej orientácii, ono by v zásade nebolo zlé orientovať sa na Európu ako takú, ale Európska únia by musela fungovať iným štýlom, musela by fungovať na iných princípoch a v prvom rade by musela mať „gule“ na to, aby vytvárala vlastnú európsku politiku. Musela by mať gule na to, aby sa snažila stať jedným z geopolitických centier. Teraz je celá Európska únia od Gibraltaru až po Pobaltie len nejakým predsunutým stanoviskom Spojených štátov.

Viem, že mnohí čitatelia, mnohí odporcovia toho súčasného nastavenia zahraničnej politiky Slovenska vnímajú veľmi pozitívne Rusko, ale keď už reprezentujem hnutie Socialisti.sk, tak musím povedať, že my sa snažíme pri hodnotení zahraničnej politiky byť maximálne triezvi. U mnohých ľudí z verejnosti prevláda taký ten sentiment z minulosti, kedy sa u nich zachovali sympatie k Sovietskemu zväzu, ktorý však predstavoval systémovú alternatívu voči Západu. Dnes to tak nie je – Rusko je v mnohých ohľadoch  oveľa väčšmi kapitalistické ako povedzme západná Európa alebo možno aj ako Spojené štáty.

Možno aj z tých stanovísk, ktoré Socialisti dávajú von, by sa zdalo, že aj my máme sentiment, ale nie je to tak. Jednoducho, my to vnímame vyslovene triezvo, s tým, že vnímame každý ten subjekt, každú veľmoc ako mocenské centrum, ktoré má svoje záujmy – politické, teritoriálne, vojenské – čo je úplne prirodzené. Majú ich Spojené štáty, má ich Čína, má ich Rusko.

Lenže teraz sa stáva to, že Spojené štáty hovoria, že tie záujmy, ktoré presadzuje Rusko, sú zlé. Tie záujmy, ktoré presadzuje Čína, sú zlé. A hodnotenie takýchto cieľov v geopolitike je veľmi subjektívne. To, čo môže byť dobré pre Rusko, samozrejme nemusí byť dobré pre Ameriku, nemusí byť dobré pre Francúzsko, môže byť dobré pre Slovensko alebo môže byť dobré pre Maďarsko. Ale jednoducho je to veľmi subjektívne. A preto hovoriť, že niečo je zlé alebo dobré, správne alebo nesprávne, nie je namieste.

Platí to, čo som povedal pred chvíľkou, že Európa by mohla byť veľmi silným mocenským centrom, ale nie je. Je to ako keby taký dvor Američanov na euroázijskom kontinente. Dvor, ktorý obýva množstvo psíkov, ktorí sú svojmu pánovi verní a ktorí podľa potreby štekajú. Máš tu nejakého britského buldoga, máš tu nejakého francúzskeho pudla… my sme na tom ešte ako-tak celkom fajn, najsmiešnejšie sú pobaltské krajiny, ktoré sú ako takí ratlíci – sú najmenší, najslabší, ale štekajú najzúrivejšie.

Slovensko by malo obrovský potenciál na to, aby z tohto kolotoča vystúpilo, aby sme neobhajovali vyslovene servilne len záujmy Washingtonu, ale aby sme boli takým centrom, kde sa možno schádzajú veľmoci ako na neutrálnej pôde, kde vedia diskutovať. Potom sa dostávame aj k tomu, akým štýlom fungujeme aj v Severoatlantickej aliancii, kde takisto nemáme vlastný názor – my len verklíkujeme to, čo povedia Spojené štáty. Celá Severoatlantická aliancia je len silový nástroj zahraničnej politiky Spojených štátov, ale nemuselo by to tak byť.

Slovensko by malo na to, aby sa stalo mierovým štátom, ktorý sa nemusí spoliehať na nejakých svojich spojencov vo Washingtone, ktorý nemusí provokovať a brojiť proti Rusku, ale to by sa muselo zmeniť v prvom rade mentálne nastavenie aj politických elít, respektíve musela by nastať výmena politických elít, lebo súčasné slovenské politické elity sú nastavené tak, že ak bude dostatočne lojálny voči svojim pánom, tak sa môže dostať do pozície miestodržiteľa tu, na Slovensku. A to je pre nich lákavé.

Teda vidíme, že to nie je ojedinelé, že by štát nemusel fungovať v rámci NATO alebo že by nemusel byť nepriateľ. Veď si vezmi Rakúsko – nie je v NATO, ale funguje normálne. Prečo by sme nemohli povedzme otvoriť na pôde EÚ alebo aj na pôde NATO diskusiu o vynakladaní výdavkov na zbrojenie. Washington nás dlhodobo tlačí do toho, aby sme vynakladali dve percentá do zbrojenia, ale to nie je o tom, že teraz budeme zvyšovať nejakú svoju bojaschopnosť alebo pripravenosť. To by muselo prebiehať úplne inak. Je to o tom, že my len umelo vytvárame dopyt po produktoch zahraničných zbrojoviek na úkor tých služieb, ktoré nefungujú u nás – doprava, zdravotníctvo, výstavba diaľnic, výstavba bytov a tak ďalej.

Minulý týždeň som bol s odborármi zo železníc, z federácie strojvodcov. Čo mi tí chlapi povedali tých negatívnych skúseností! Oni sú tam nútení jazdiť na skoro 50-ročných mašinách. Od roku 1989 sa tu nevybudoval jeden jediný kilometer železníc, ktoré by obohatili tú verejnú sieť. Zdravotníctvo sme už prešli. Diaľnica do Košíc, to je jednoducho volebný evergreen, ktorý sa snáď nikdy neskončí. Maďari postavili to prepojenie medzi Bratislavou a Košicami skôr. Nájomné byty, to je vlastne najväčšia boľačka mladých rodín.

Máme tu xy vecí, ktoré treba zlepšiť, ktoré sú výrazne finančne poddimenzované, ale jediná oblasť, na ktorú je a na ktorú musí byť aj počas pandémie, je zbrojenie. Prečo? Lebo jednoducho je na tom záujem z Washingtonu.

Už len taká posledná podotázka. Ako sme spomínali, boli ste predtým aj členom Komunistickej strany Slovenska. Spomínam to v súvislosti s tým, že nedávno boli v Česku voľby a ako vieš, tam českí komunisti dopadli veľmi zle. Neviem, či sa aj osobne s tými ľuďmi poznáte, z Komunistickej strany Čiech a Moravy, ale možno mi to potvrdíte, alebo vyvrátite, že keď niekedy rozmýšľam o vašom politickom hnutí, tak mne príde na rozum podobnosť s politikou KSČM. Teraz tam bola zvolená nová predsedníčka Kateřina Konečná, o ktorej sa mi zdá, že sa tam snaží presadiť takú modernejšiu rétoriku. Skúste sa možno vyjadriť aj k tomu, ako pohoreli ľavicové sily v Česku, v týchto parlamentných voľbách a aj k tomu, ako vnímate politiku KSČM.

KSČM sa stalo presne to, čo sa stalo množstvu komunistických strán v západnej Európe v období studenej vojny, kedy začali podporovať ľavicové vlády, kedy francúzski alebo aj talianski komunisti mali ministerské kreslá. Jednoducho na to doplatili. Vždy keď vznikne takéto spojenie s kapitalistickou vládou, tak škodná bude v prvom rade komunistická strana, ktorá sa na to dá, a pocíti to aj na svojom elektoráte.

Toto sa stalo aj českým komunistom, ktorí síce nevstúpili do vlády s Andrejom Babišom, ale – ako to oni nazývali – ju tolerovali. A viem si predstaviť, že v konštelácii, že by dokázali presadiť niečo naozaj systémové, nejakú zo svojich priorít, napríklad radikálne zníženie výdavkov na zbrojenie alebo niečo v tomto štýle, tak si viem prestaviť, že by to vedeli vyargumentovať pred svojimi voličmi.

To sa ale nestalo a v podstate aj v samotnej KSČM prebiehal dlhodobo taký niekedy otvorený, niekedy menej otvorený boj o to, akým štýlom sa tá strana bude uberať ďalej. Teraz je KSČM na rázcestí a uvidíme, akou cestou sa vyberie, respektíve, aký efekt bude mať táto zmena. Pretože na tom rázcestí oni už ten prvý krok spravili. Bolo kľúčové, že kto po Vojtěchovi Filipovi prevezme to predsedníctvo. Boli dve možnosti. Buď sa tá členská základňa rozhodne pre taký obranný mechanizmus v štýle, že budeme čoraz viac dogmatickí a budeme viac konzervatívni a lipnúť na tých svojich prejavoch voči verejnosti, alebo sa pokúsim tú stranu nasmerovať modernejším smerom. Nebudem síce uhýnať zo svojho hodnotového rebríčka, ale budem dávať akcent viac na takú tú modernejšiu formu.

Českí komunisti sa priklonili k tej druhej ceste. Myslím si, ak má v súčasnej KSČM niekto potenciál na to, aby stranu z tohto marazmu vyviedol, tak je to práve Kateřina Konečná, ktorá do tej strany prišla z takého externého prostredia, preto možno nie je zaťažená takými tými zlozvykmi. A na druhej strane má aj potenciál zoskupiť okolo seba aj ďalšie ľavicové, ale nekomunistické subjekty. Takže, v konečnom dôsledku táto „facka“ mohla byť pre KSČM prínosom a môže ju to naštartovať. Ale to už je na Kateřine Konečnej a jej tíme.

Zhováral sa Ladislav Kováčik