Môj profil 
Predplatné
Janko Havlík sa narodil 12. februára 1928 v dedine Vlčkovany, ktorá je dnes súčasťou obce Dubovce pri Skalici, ako najstarší zo štyroch súrodencov. V roku 1943 nastúpil do misijného domu Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul – Lazaristov v Banskej Bystrici a tu pokračoval v štúdiách na gymnáziu až po maturitu, ktorú úspešne zložil v máji 1949. Do Banskej Bystrice k lazaristom za ním prišiel v roku 1947 aj jeho mladší brat Anton.
V Banskej Bystrici ich zastihol i „víťazný február 1948“ a následné opatrenia zamerané proti Cirkvi i 4. máj, kedy boli v noci mladí novici a bohoslovci tejto spoločnosti odvezení do Kostolnej pri Trenčíne a ich predstavení, starší rehoľníci, do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Potom si našli ubytovanie v Nitre a tu po práci pod vedením rehoľných predstavených Štefana Krištína, Rucholfa Púchovského a Ľudovíta Orješka pokračovali v prerušenom rehoľnom štúdiu teológie, cudzích jazykov i v rehoľnej formácií. Takto ukončili prvý ročník filozofie a po letných prázdninách začali druhý ročník. Štátna moc ich vysliedila a ich činnosť tvrdo potrestala. 28. októbra 1951 poobede boli štátnou bezpečnosťou odhalení a eskortovaní do väznice, kde boli vyšetrovaní a 5. februára 1953 v súdnom procese odsúdení. Janko Havlík na 14 rokov odňatia slobody, 10 000 korún peňažný trest, alebo ďalšie 4 mesiace straty slobody a stratu občianskych práv na 10 rokov. 11. júna 1953 Jankovi Havlíkovi najvyšší súd v Prahe znížil trest na 10 rokov. Po odsúdení nasledoval transport do Jáchymova a Janko sa stal na 11 rokov väzňom bez mena, číslo A011355. Tu tvrdo po celé roky pracoval vo viacerých táboroch. Bol väzňami obľúbený a vyhľadávaný. V roku 1955 mal úraz a vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci bol operovaný na slepé črevo. Aj vo väzení za extrémnych okolností dokázal ohlasovať Ježiša Krista. Svojej matke hovoril: „Chceli sme prinášať obety na oltári, teraz budeme miesto hostie dvíhať svoje utrpenie a svoje životy.“ V roku 1958 je eskortovaný do väznice Praha Pankrác a znova je vyšetrovaný a pre jeho apoštolát je krajským súdom v Prahe 27. februára 1959 uznaným vinným trestným činom za združovanie proti republike podľa § 79 a odsúdeným na 1 rok za to, že konal tajné bohoslužby, mal prednášky o náboženstve, v ktorých napádal skrytou formou štátne zriadenie, že v Československu nie je náboženská sloboda, že sa rozvracia rodinný život a podobne,… „na tajných schôdzkach štval pod rúškom náboženských úvah proti ľudovo – demokratickému zriadeniu našej republiky.“ Vo svojom svedomí bol spokojný. Aj dlhý trest sa v každodennom ťažkom väzenskom živote približoval ku koncu. Po ôsmich rokoch bol prepustený jeho brat Anton, ktorý ho spolu s matkou bol aj navštíviť. V máji 1959 bol premiestnený do Valdíc pri Jičíne Jeho sa netýkala ani amnestia 9. mája 1960, kedy sa väčšina politických väzňov po dlhých rokoch ťažkého väzenia dostala konečne na slobodu. V októbri 1960 je vo väznici na Pankráci poslaný na kurz železiarov na namáhavých a životu nebezpečných konštrukciách. Tu sa mu stal úraz a kde sa vypol k vysokým výkonom a plnil produktivitu práce na 257%. A pri páci aj koncom júla odpadol. Pri vyšetrení zistili jeho kritický zdravotný stav. Aj pri tejto príležitosti požiadal o milosť, no komisia milosť nedoporučila. A tak aj táto ako všetky predošlé žiadosti o udelenie milosti zostávajú odmietnuté. V októbri 1961 je prevezený do nemocnice v Ilave. Po desiatich rokoch prichádza znova na rodné Slovensko. Takisto je zamietnutá žiadosť o udelenie amnestie k 9. máju 1962, keď mu zostáva do konca trestu necelého pol roka. V auguste 1962 je liečený v nemocnici v Brne. Stále bol zaradený na ľahšie práce vo väznici, no už nestačil pracovať s ostatnými, jeho srdce zoslablo nohy čoraz viac opuchali mal problémy aj s trávením. Z Ilavy je po 11 rokoch ťažkého väzenia 29. októbra 1962, po splnení celého trestu, s ťažkou chorobou prepustený. Len s veľkou námahou absolvoval cestu domov. Bol mu priznaný invalidný dôchodok. Býval u svojich starnúcich rodičov, ktorým sa usiloval ich starostlivosť o neho, čo najviac uľahčovať. Ale choroba napriek starostlivosti lekárov mu sťažovala život. Podľa toho ako mu zdravotný stav dovoľoval zúčastňoval sa náboženského života v obci aj vo farskom kostole v Radošovciach. Tak sa striedal pobyt u rodičov s pobytom v skalickej nemocnici a pobytom u rodiny brata Antona v Skalici. Prežili spoločne aj Vianoce v roku 1965. Na sviatok jeho patróna sv. Jána evanjelistu 27. decembra sa vybral do Skalice. Niesol do opravy rádio. Cestoval autobusom a na Sasinkovej ulici ho našli bez známok života, prebrať ho už nedokázali. 30. decembra 1965 bol v rodnej obci pochovaný.
(Zdroj životopisu: archív TK KBS / Ľudovít Košík)
.JPG)
