Tak ako pozemkoví špekulanti, ani niektoré zaoceánske morálne vzory nikdy neodolali pokušeniu zmocniť sa cudzích pozemkov a rozšíriť svoje panstvo na úkor pôvodných právoplatných vlastníkov pôdy. Za smiešnu sumu si tak Američania v minulosti kúpili francúzsku Louisianu, ruskú Aljašku, či dánske Panenské ostrovy (Virgin Islands) v Karibiku, nehovoriac o Texase, Arizone a Kalifornii, za ktoré Američania nezaplatili Španielom ani cent.

Menej sa už vie o tom, že Američania mali zálusk aj na ruskú Kamčatku, na ktorú si brúsili zuby tesne po boľševickej revolúcii, keď vycítili prechodnú slabosť Ruska. Celá transakcia, ktorá by mala ďalekosiahle geopolitické konzekvencie, našťastie stroskotala.

Po pripojení Aljašky (1867) začali Američania intenzívne prenikať do vôd severného Pacifiku, pričom sa ich lode začali objavovať aj pri brehoch Kamčatky. Koncom 19. storočia tu americkí pytliaci vo veľkom  decimovali miestnu populáciu veľrýb a uškatcov. Pri juhozápadných brehoch Kamčatky kalifornskí rybári lovili tresku a popritom stihli prakticky kompletne vyhubiť početné stáda mrožov.

Pod dojmom nezáujmu cárskej vlády o dôslednejšiu kontrolu nad Kamčatkou sa na polostrove nekontrolovane pohybovali americké geologické expedície, ktoré tu hľadali nový Klondike. Vďaka tomu boli Američania dobre informovaní o prírodných bohatstvách polostrova.

V roku 1920 dostala Rada ľudových komisárov (Sovnarkom – sovietska vláda) v Moskve list od amerického biznismena Washingtona Bakera Vanderlipa, v ktorom jeho odosielateľ oslovil Lenina s ponukou odkúpiť Kamčatku. Autor listu ubezpečoval Lenina, že koná z poverenia prezidentského kandidáta Warrena G. Hardinga a odvolával sa tiež na referencie svojho brata, vplyvného bankára a jedného zo spoluzakladateľov americkej centrálnej banky (Federal Reserve System) Franka Arthura Vanderlipa. Zároveň prízvukoval, že USA majú explicitný záujem o kúpu Kamčatky a nie jej prenájom.

Washington Baker Vanderlip si od tohto obchodu sľuboval hlavne osobný profit, keďže ako akcionár Eastern United Mining Company sa priamo podieľal na geologickej sondáži s cieľom objaviť nové náleziská zlata. Cenný kov sa mu síce nepodarilo objaviť, ale zato narazil na zdroje ropy, o čom informoval aj Rockefellera, ktorý však neprejavil väčší záujem o tento projekt.

Našlo sa však dosť iných podnikateľov, hlavne z Los Angeles, ochotných prispieť na kúpu Kamčatky. Ich plánom nahrával aj vznik dočasnej tzv. Ďalekovýchodnej republiky (1920- 1922) siahajúcej od Bajkalu po Kamčatku, čo bol nárazníkový štát, ktorý Moskva prechodne tolerovala ako bariéru voči hroziacej japonskej expanzii na Ďalekom Východe. Vzhľadom na to, že boľševici boli v tom čase zamestnaní hlavne vojnou s Pilsudského Poľskom na západnej hranici Ruska, Ďalekovýchodná republika disponovala relatívnou autonómiou a Lenin si uvedomoval, že ju nemá úplne pod kontrolou. Aj preto Vanderlipov návrh odkúpenia Kamčatky spočiatku úplne nezavrhol, avšak jeho protinávrh obsahoval ponuku koncesie (árendy) Kamčatky na 50 rokov vrátane súhlasu so zriadením americkej vojenskej základne v Avačinskej zátoke neďaleko Petropavlovska-Kamčatského. Lenin kalkuloval s tým, že týmto spôsobom by mohol zasiať rozkol do radov anglo-francúzskych, japonských a amerických interventov, ktorí sa po boľševickej revolúcii intenzívne tlačili do Vladivostoku a mali ambície rozparcelovať si ruský Ďaleký východ.

V roku 1921 došlo v Ďalekovýchodnej republike k bielogvardejskému prevratu za asistencie Japonska, pričom bielogvardejci prevzali pod svoju kontrolu aj Petropavlovsk-Kamčatskij, odkiaľ sa stiahli až na jeseň 1922 po evakuácii Japoncov z Vladivostoku.

Vzhľadom na to, že akútna hrozba japonskej okupácie pominula, ochladla aj ochota Lenina rokovať s Američanmi o prenájme Kamčatky. Projekt koncesie Kamčatky bol založený ad acta aj z dôvodu diplomatického bojkotu sovietskeho Ruska zo strany USA. Warren Harding napriek tomu presviedčal Kongres, že uznanie sovietskej vlády a odkúpenie Kamčatky sú dve rôzne veci, ktoré nemajú priamy súvis.

Vanderlip preto požiadal Moskvu o predĺženie termínu podpisu príslušnej dohody, no ani v roku 1923 sa mu nepodarilo presvedčiť washingtonských politikov, aby odsúhlasili jeho kamčatský projekt. Z celého kamčatského projektu tak Vanderlipovi zostala iba prezývka „kamčatský chán“, ktorou ho pokrstili americkí novinári.

Napriek jeho neúspechu sa ruskí historici zhodujú v tom, že v podmienkach politickej nestability a zúriacej občianskej vojny bola Kamčatka skutočne slabým článkom rozdrobeného Ruska a nechýbalo veľa k tomu, aby zdieľala osud Aljašky. Geopolitické následky by boli ešte tragickejšie ako v prípade predaja Aljašky, keďže Američania by tak získali kontrolu nad celým severným Pacifikom. Lenin však z týchto plánov nakoniec vycúval a nedovolil rozšírenie amerických dŕžav v tomto strategicky dôležitom kúte Ruska.

Gabriel Gačko