Môj profil 
Predplatné
Prezident Ukrajiny na “separatistické voľby“ reagoval pomerne podráždene a vyhlásil:„Pseudovoľby v okupovaných oblastiach Doneckej a Luhanskej oblastí nemajú nič spoločné so slobodným prejavom vôle ľudí.“ Na juhovýchode oponujú: na voľbách sa zúčastnilo takmer 2,5 milióna ľudí – takmer 1,1 milióna v Doneckej a 1,3 milióna v Luhanskej oblasti.
Je to oveľa viac ako polovica obyvateľstva. Navyše mnohí ani nemohli voliť, pretože sa nachádzajú v regiónoch, ktoré kontroluje ukrajinská armáda. Fyzicky sa nemohli zúčastniť na voľbách: nedostali by sa do volebných okrskov. V regiónoch obsadených ukrajinskou armádou sa tieto “separatistické“ voľby ani nekonali.
Opätovne sa obe strany sa rozchádzajú v hodnotení slobody týchto volieb. Prezident Porošenko stále opakuje, že sa voľby na juhovýchode konali “pod hlavňami automatov“. Vedenie juhovýchodu tvrdí, že voľby boli slobodné a demokratické a tešili sa obrovskému záujmu obyvateľov. Ich slová potvrdzujú aj medzinárodní pozorovatelia, ktorí sledovali priebeh volieb. Hovoria, že žiadne tanky a automaty nevideli, ale obrovské rady voličov pred volebnými okrskami registrovali. Potvrdili, že záujem ľudí bol enormný. Nezaregistrovali ani jedno porušenie zákonov a verejného poriadku. Potvrdili, že voľby boli tajné a demokratické.
Na margo zákonnosti volieb na juhovýchode Ukrajiny majú vlastný názor – pochopiteľne, je úplne odlišný ako v Kyjeve. Mnohí novinári robili rozhovory s voličmi, ktorí potvrdili, že sa na voľbách zúčastnili dobrovoľne a chceli sa na nich zúčastniť, aby zlegitimizovali nový štátny poriadok na juhovýchode.
Tunajšie média sa zaoberajú otázkou: 2,5 milióny voličov – je to veľa alebo málo?
Pripomínajú, že je to viac ako obyvateľstvo Lotyšska alebo Estónska. A je to oveľa viac, ako je počet obyvateľov v Kosove. Prízvukujú, že tam nebolo žiadne referendum. V Kosove nezávislosť vyhlásil parlament zložený zo 120 poslancov. Ale nezávislosť tejto krajiny, ktorú “vyčarovali“ dosť čudným spôsobom, hneď uznali Spojené štáty a Európska únia. Na druhej strane priame demokratické voľby za účasti 2,5 miliónov ľudí na Donbase neuznávajú. Sú to zasa dvojité štandardy: to, čo môže ten “pravý“, nemôže ten “nepravý“…
Na juhovýchode pripomínajú aj epizódy z ukrajinskej histórii, kedy sa teritoriálne a štátne záležitosti riešili podobným spôsobom – a bolo to legitímne. Napríklad, presne pred 96 rokmi, 3. novembra 1918 sa v meste Černovcy /súčasná juhozápadná Ukrajina/ konalo všeľudové hlasovanie – niečo ako referendum. Mesto, kde žili ľudia viacerých národností, rozhodovalo, ku komu sa pripojí Bukovina, metropolou ktorej boli práve Černovcy.
Mali dva varianty – Rumunsko alebo Ukrajinská ľudová republika. Dve strany, ktoré zastupovali rumunskú a ukrajinskú časť obyvateľstva, predstavili pred ľuďmi svoje postoje.
Ľudia si vypočuli obidve strany a potom hlasovali. Rozhodli sa pre “sobáš“ s Ukrajinou. Ukrajinská ľudová republika sa s týmto rozhodnutím súhlasila. A problém bol vyriešený. Mnohí na juhovýchode Ukrajiny prirovnávajú túto epizódu k súčasnej situácii a vyzývajú, aby sa Kyjev zachoval múdro. Pesimisti pripomínajú, že sa Kyjev chová presne tak, ako sa pred 96 rokmi zachovalo Rumunsko: ignorovalo slobodnú vôľu ľudí, nazvala tie voľby nezákonnými /ako v súčasnosti Porošenko/ a už o týždeň rumunské vojska okupovali celú Bukovinu. História sa opakuje a tieto dve epizódy sa neuveriteľne podobajú…
Mesto Černovcy a región Bukovina sú dnes súčasťou Ukrajiny. V r. 1940 Červená armáda oslobodila niektoré regióny Ukrajiny okupované poľskými a rumunskými vojskami v r. 1919 – 1920. Na juhovýchode Ukrajiny sa pýtajú: pamätá si prezident Porošenko na tieto udalosti,vie o tom vôbec? Má aspoň najmenšie vedomosti o tom, ako sa región, ktorý je dnes baštou ukrajinského nacionalizmu a nacizmu, ocitol v zostave Ukrajiny?
Na juhovýchode Ukrajiny sa snažia nevšímať nespokojnosť Kyjevu. Hovoria, že to prežijú.
Veď prežilo Kosovo, ktoré dlhé roky viacerí nechceli uznať. Presne tak existuje Abcházsko, Južné Osetsko, Podnestersko, Náhorný Karabach, Taiwan a mnohé iné malé štáty. Dokonca Izrael dodnes nepriznali viaceré arabské štáty. Arménsko moc netrápi, že ho dodnes nechce priznať Pakistan. Obrovskú Čínu dodnes neuznalo 22 štátov, vrátane Vatikánu! Najmenší štát čo do počtu obyvateľstva neuznáva najľudnatejšiu krajinu sveta!
Paradox? Ale trápi to Čínu? Ani moc nie. Tak, ako to moc netrápi Doneck a Luhansk – či ich Kyjev uzná alebo neuzná. Analytici prízvukujú, že sa to predsa stalo, je to historický fakt, je to realita a nič sa s tým nedá robiť – či to Kyjev chce alebo nechce. Vyše dvoch miliónov ľudí vyjadrilo svoju vôľu – a to jednoducho treba rešpektovať. Čím skôr si to uvedomia v Kyjeve, tým skôr sa skončí nezmyselná občianska vojna na juhovýchode.
eu
.JPG)
