Podľa POLITICO, ukazovanie na druhú stranu Atlantiku je už dlho obľúbenou taktikou európskych politických elít, ako odvrátiť pozornosť od situácie na kontinente.

Či už ide o vojnu na Ukrajine (Washington nemal rozširovať NATO), prírodné katastrofy (príliš veľa amerických SUV poháňajúcich klimatické zmeny) alebo zánik francúzštiny ako lingua franca (Hollywood bez kultúry), vinníkom je nevyhnutne Amerika, píše POLITICO.

V najnovšom pokračovaní tejto tradície sa európski predstavitelia snažia obviniť chamtivých Američanov zo súčasnej krízy kontinentu a obviňujú ich z toho, že stavajú mocný dolár nad všetko, pričom klesli tak hlboko, že dokonca využili vojnu na Ukrajine, myslí si POLITICO.

„Ak sa na to pozriete triezvo, tak faktom je, že krajina, ktorá najviac profituje z tejto vojny sú USA, pretože predávajú viac plynu a za vyššie ceny a pretože predávajú viac zbraní,“ povedal minulý týždeň kolegom z POLITICO vysokopostavený európsky predstaviteľ.

Striedmosť však nie je vlastnosť, ktorú by sme mohli bezpečne pripísať anonymnému žalobcovi, pokračuje POLITICO.

Ak odhliadneme od skutočnosti, že Ukrajina by sa už pred niekoľkými mesiacmi zrútila, ak by USA nezasiahli, priamy vplyv ruskej vojny na americkú ekonomiku v hodnote 26 biliónov dolárov z predaja zemného plynu a zbraní je kvapkou vo vedre.

Po prvé, USA vyvážajú menej ako 10 % svojej produkcie zemného plynu. V roku 2021 bola hodnota tohto vývozu približne 27 miliárd dolárov. Európania sú síce pochopiteľne nahnevaní, že ich ceny plynu sú štyrikrát vyššie ako v USA, ale nikto im nepovedal, aby sa stali závislými od ruského plynu alebo aby vypínali dokonale fungujúce jadrové elektrárne (v skutočnosti im to Washington roky zakazoval).

Obvinenie z údajného vojnového zisku zo zbraní je nemenej prázdne. Z približne 30 miliárd dolárov vojenskej pomoci, ktorú USA doteraz poskytli Ukrajine, bola väčšina vybavenia darovaná, pokračuje POLITICO.

Hoci americkí dodávatelia obranných zariadení môžu profitovať z výmeny zásob a zo silnejšieho dopytu po zbraniach medzi spojencami v NATO, mali by z toho profitovať aj ich európski partneri.

Podľa POLITICO, je v tom však háčik: európske firmy by mali mať rovnaký prospech ako americké, ale nemajú. Hlavným dôvodom je, že Európa nedostatočne investovala do svojho obranného priemyslu.

Napríklad nedávne rozhodnutie Nemecka kúpiť americké stíhačky F-35 bolo spôsobené jednoduchým faktom, že neexistujú žiadne európske alternatívy. Plán Francúzska, Nemecka a Španielska na vývoj „budúceho bojového leteckého systému“ vznikol v roku 2001, ale v dôsledku pretrvávajúcich sporov sa ešte nestihol rozbehnúť.

Podľa POLITICO, politický odpor viacerých európskych štátov voči vývozu zbraní ešte viac zabrzdil zbrojný priemysel v regióne.

Vezmime si napríklad hlavný bojový tank Leopard 2, ktorý vyrába nemecká spoločnosť Krauss-Maffei a mnohí ho považujú za najlepší na svete. Napriek tejto povesti Nemci prehrali s Južnou Kóreou, keď spojenec NATO Poľsko nedávno objednalo takmer tisíc nových tankov, pokračuje POLITICO. Podľa osoby oboznámenej s rozhodnutím bola jedným z faktorov cena, ďalším však politická neistota, pričom sa odvoláva na rozhodnutie Berlína zablokovať predaj vyradených bojových vozidiel pechoty a bojových tankov Ukrajine.

Hlavným problémom Európy v súčasnosti, pokiaľ ide o USA, je súbor ekologických dotácií, ktoré zaviedla Bidenova administratíva a z ktorých profitujú americké spoločnosti, myslí si POLITICO.

Jednou z hlavných priorít francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona počas jeho tohtotýždňovej štátnej návštevy vo Washingtone bude zmiernenie ustanovení Bidenovho zákona o znížení inflácie (IRA), rozsiahlej legislatívnej iniciatívy, ktorá sa týka všetkých oblastí od klímy až po zdravotníctvo. Európski predstavitelia ho opisujú ako reinkarnáciu Smoot-Hawleyho zákona, katalógu ciel vo Washingtone zavedeného v roku 1930, ktorý historici obviňujú z prehĺbenia Veľkej hospodárskej krízy.

Európania sa obávajú, že štedré dotácie „Made in U.S.A.“ oslabia ich priemysel, a hrozia obchodnou vojnou.

Podľa POLITICO, nepríjemnou pravdou však je, že Európania majú problémy s tým, aby ich vlastné spoločnosti investovali doma, pretože vlády kladú väčší dôraz na dotovanie účtov za plyn pre domácnosti, než na pomoc priemyslu v regióne, aby prekonal krízu.

„Európa nie je nákladovo konkurencieschopná v mnohých oblastiach, najmä pokiaľ ide o náklady na elektrinu a plyn,“ uviedol Thomas Schäfer, ktorý riadi značku Volkswagen, v príspevku na sociálnych sieťach, v ktorom zatracuje európsku priemyselnú politiku.

„Ak sa nám nepodarí rýchlo znížiť ceny energií v Nemecku a v Európe, potom investície do energeticky náročnej výroby alebo do nových tovární na výrobu batériových článkov v Nemecku a v celej EÚ už nebudú uskutočniteľné,“ povedal.

Napriek tomu sa spýtajte v okolí berlínskej vládnej štvrte, čo v týchto dňoch skutočne brzdí nemeckú ekonomiku, a odpoveď je jasná, pokračuje POLITICO.

„USA uskutočňujú rozsiahlu priemyselnú politiku s protekcionistickými tendenciami,“ povedal minulý týždeň pre Die Welt Lars Klingbeil, jeden z lídrov sociálnych demokratov nemeckého kancelára Olafa Scholza. „Nemalo by to byť tak, že hospodárska politika USA je zameraná proti nám Európanom.“

Smutnou skutočnosťou je, že Bidenova administratíva pravdepodobne ani neuvažovala o Európe, keď sa rozhodovala o dotáciách, pokračuje POLITICO.

Už len táto skutočnosť by mala Európanov prinútiť k zamysleniu.

Podľa POLITICO, problém nie je v tom, že Európa nemá pre USA význam, ale skôr v tom, že nemá taký význam, ako by si Európania želali.

Pokiaľ ide o inovácie, Európa je púšť. Neexistuje európsky Apple, Google ani Tesla. Trhová hodnota spoločnosti Tesla je v skutočnosti štyrikrát vyššia ako hodnota celého nemeckého automobilového priemyslu.

Preto je ťažké nedôjsť k záveru, že za európskym obviňovaním je v skutočnosti niečo iné – závisť, myslí si POLITICO.

Napriek politickým rozporom v Amerike nebola táto krajina nikdy silnejšia, pokiaľ ide o jej vojenskú silu alebo ekonomickú silu, pokračuje POLITICO.

Európa sa medzitým stala závislejšou od USA ako kedykoľvek predtým od čias studenej vojny, čo podnecuje nespokojnosť a obviňovanie.

V Nemecku vyšla kniha s názvom „Ami, je čas odísť!“. (Ami je nemecký slangový výraz pre Američanov) sa stala bestsellerom. Jej autorom je Oskar Lafontaine, bývalý minister financií, ktorý kedysi viedol sociálnych demokratov, než sa so stranou rozišiel.

„Musíme sa oslobodiť od poručníctva USA,“ píše Lafontaine, opisuje Ameriku ako zdroj väčšiny zla a tvrdí, že Európa si musí raziť vlastnú cestu.

Súdiac podľa minulého storočia by Európania mali múdro ignorovať jeho slová a uznať, že za svoju súčasnú zlú situáciu si môžu len sami, uzatvára POLITICO.