Pochopil som, prečo naše médiá o Kryme nepíšu. Museli by písať pravdu, upozorňuje známy spisovateľ

Praha 24. júla 2019 (HSP/Sputnik/Foto:SITA-Ľudovít Vaniher)

Keď médiá klamú, je povinnosťou ukázať pravdu. To si povedal známy spisovateľ a bývalý vysoko postavený slovenský politik Jozef Banáš, ktorý na vlastnú päsť navštívil ruský Krym. Polostrov prešiel krížom krážom, ale nenarazil ani na protiruský odpor, ani na hlad alebo ruský koncentrák

Keď o svojej skúsenosti v Kryme chcel napísať do predných slovenských médií, jeho reportáž bola bez ospravedlnenia a akejkoľvek reakcie odmietnutá. Mainstreamu pravda nezapadá do jeho smerovania.

Sputnik preto oslovil Banáša  a diskutoval s ním o jeho návšteve Krymu, ale aj o tom, ako fungujú médiá hlavného prúdu v Česku a na Slovensku.

Prečo ste sa rozhodli navštíviť Krym? České a slovenské médiá polostrov vykresľujú ako zakázané územie?

České a slovenské médiá predovšetkým o živote na Kryme mlčia, a keď niečo hovoria, tak neustále opakujú tézu o anexii a ruskej agresii.

Dalajláma mi kedysi povedal, že hlavnou úlohou spisovateľa je hľadať pravdu. Preto sa snažím pravdu hľadať, nebyť jej majiteľom. Očakával som, že keď obyvatelia Krymu nesúhlasia s “anexiou” (definícia anexie hovorí o prisvojení si územia proti vôli jeho obyvateľov), budú proti tomu bojovať, prinajmenšom protestovať.

Nechcelo sa mi veriť, žeby za päť rokov naše protirusky orientované médiá hlavného prúdu nepriniesli správu o protiruskom odpore, ak by tam nejaký bol. Tak som sa s priateľom rozhodol ísť na Krym a presvedčiť sa, ako tam ľudia žijú.

Aké miesta ste na Kryme navštívili?

Automobilom sme prešli Simferopol, Bachčisaraj, Sevastopoľ, Balaklavu, Jaltu, Livadiu, Aluštu, Feodosiu, Koktebel a Kerč. Zastavovali sme, kde sme chceli. Nikto nás nekontroloval. Dokonca sme išli cez Krymský most.

Chcel som vidieť miesta, ktoré navštívili slávni spisovatelia ako Tolstoj, Čechov, Puškin, Vološin, a obzvlášť som chcel navštíviť Koktebel, odkiaľ Jevtušenko napísal protestný telegram Brežnevovi proti vtedajšej invázii do Československa v roku 1968. Píšem o tom vo svojom románe Zóna nadšenia, ktorý vyšiel aj v Rusku v nakladateľstve MIK Moskva v roku 2016.

Aký dojem na vás urobil Krym? Videli ste to, čo médiá hlavného prúdu popisujú – biedu, ukrajinský odpor, ruský koncentrák?

Pochopil som, prečo naše médiá o Kryme nepíšu. Museli by totiž písať pravdu o tom, že ľudia sú spokojní, že si žijú svoj každodenný život s bežnými ľudskými problémami a radosťami.

Hovoril som s Rusmi, Ukrajincami, Tatármi. Boli veľmi otvorení a úprimní. Mali kritické komentáre k výške platov v porovnaní s cenami, k výške dôchodkov a k iným problémom. Ale ani raz som si nevšimol nejaký protiruský odpor či prejav nespokojnosti s tým, že polostrov je súčasťou Ruska.

Nespochybňovali to ani Ukrajinci. U Tatárov som cítil pocit krivdy za niekdajšie povojnové vysťahovanie na Stalinov príkaz. Avšak už sa nezmieňovali o spolupráci Tatárov s nemeckými okupantmi Krymu. Nie som natoľko zbehlý v dejinách vzťahov Tatárov a Rusov, aby som to mohol súdiť.

O svojej návšteve Kryme ste napísali reportáže. O čom sú?

Napísal som jednu rozsiahlu reportáž o tom, čo som videl, pocítil, zažil. Našťastie hovorím celkom dobre po rusky a som človek zvedavý, tak som oslovil asi tridsať ľudí, s ktorými som sa stretol. Ako Slovákov a Čechov nás privítali veľmi srdečne. Zaznamenal som ale aj sklamanie z toho, že svetové médiá a politici (vrátane českých a slovenských) o nich klamú.

Videl som plné obchody kvalitných potravín, výborne vybavené hotely, reštauračné služby na veľmi dobrej úrovni, a najmä som mal pocit bezpečia. Jalta sa veľmi podobá francúzskemu Nice. Rozdiel je však v tom, že v Nice som videl mnoho policajtov, na Jalte ani jedného. Samozrejme je pre nás Slovanov veľkou výhodou, že aj ten, kto nevie po rusky, sa dokáže bez problémov dohovoriť.

Prečo vaše články nechceli zverejniť predné slovenské médiá? Čo stojí za touto cenzúrou?

Vymývanie mozgov a mediálna manipulácia sú nevyhnutnou súčasťou vyvolania napätia, ktoré mocní potrebujú k tomu, aby mohli vládnuť. Sám som bol štyri roky poslancom slovenského parlamentu a mám bohaté skúsenosti s novinami. Tvrdím, že dve najmocnejšie, ale zároveň nejneslobodnějšie povolania, sú politik a novinár.

Samozrejme, miera neslobody záleží na osobnom charaktere. Niektorí novinári klamú preto, že musia jednoducho z niečoho žiť, ale sami sa za to aspoň hanbia. Iní píšu klamstvá pragmaticky, pre peniaze a bez hanby. A sú aj takí, ktorí už dosiahli tej “najvyššej úrovne” – klamstvo sa pre nich stáva pravdou, aby sa im lepšie žilo.

Akonáhle dnes novinár napíše vetu: “Rusko sa približuje k hraniciam NATO”, tak je podľa mňa zrelý na psychiatrické vyšetrenie. To, že som nedostal odpoveď na zásadnú otázku, prečo za päť rokov nebol ani jeden náš novinár na Kryme, hovorí samo o sebe. Keď u nás napíšete niečo pozitívne o Rusku, tak vás automaticky označia za rusofila alebo agenta Kremľa. Už som si na to zvykol a z kameňov, ktoré po mne hádžu, si staviam dom.

Prečo sa médiá tak boja pravdy?

Uisťujem vás, že novinári veľmi dobre vedia, aká je skutočná pravda. Pretože mať podiel na moci, ovplyvňovať ľudí alebo im dokonca vládnuť, je fascinujúce. A navyše ste nadštandardne platení. Teraz sú pri moci tí, ktorí presadili protiruský trend, a tak sa k tomu mnohí z pragmatických dôvodov pridali. Svedomie každého má však svoju cenu. V politike a v médiách je veľmi ťažké zachovať si osobnú integritu.

Položil som nedávno jednému významnému politikovi nepríjemnú otázku a on mi odpovedal: “Prečo mi kladieš takúto otázku? Sám si bol v politike. Za tri roky idem do dôchodku, príď za mnou a poviem ti, čo si o tom skutočne myslím.”

Mainstreamoví, alebo ak chcete prorežimní novinári, sú súčasťou moci. Moc si udržíte vtedy, keď budete držať ľudí v strachu. A to dosiahnete tak, že vyrobíte nepriateľa. Komunizmus padol, a to bola pre mocných na Západe vlastne morová rana, lebo prišli o nepriateľa. Tak ho museli vymyslieť, a preto sa vymyslel nový nepriateľ – Rusko. Keď nemáte nepriateľa, tak sa vás občania môžu pýtať na nepríjemné veci. Keď existuje nepriateľ, tak mlčia a spoliehajú sa na svojich mocných, že ich pred nepriateľom, ktorý fakticky neexistuje, ochráni. Je to čistý Orwell.

Keď máte nepriateľa, tak sa musí zbrojiť. To je zase parádny biznis. Väčšine novinárov a politikom je úplne jedno akým myšlienkam slúži. Podstatné pre nich je, aby boli pri moci a mali peniaze, a tak sa novinári a politici navzájom podporujú.

Oni sa neboja len pravdy o Kryme. Oni sa boja pravdy ako takej. Všemohúci dal človeku obrovský dar – možnosť slobodnej voľby. Ako dlho budeme na Zemi či budeme rodičmi alebo nie, či budeme zdraví, alebo nie, to všetko môžeme ovplyvniť len čiastočne. Avšak rozhodnutie či sa pridáme na stranu dobra, alebo zla, pravdy, alebo klamstva, je výlučne v našich rukách. Rovnako ako je v našich rukách zodpovednosť za naše rozhodnutie.

Osobne mi je nesmierne ľúto, že sa niekomu tretiemu darí (aspoň sa to tak zdá) neustále rozdeľovať Slovanov. Poštvávať proti sebe dva veľké slovanské národy, Rusov a Ukrajincov. Pravda je ako korok. Môžete ju držať pod vodou, ako dlho chcete. Ruka sa však jedného dňa unaví a pravda vypláva na hladinu. Biblia hovorí: “Sluhovia klamstva sa vezú na koňoch a kniežatá pravdy mlčky kráčajú vedľa nich.” Išiel som na Krym aj preto, aby veľmoži pravdy čo najskôr opäť zasadli tam, kam patria.