Peter Sokol Chmelárovi: Nemali by sme si ako Slováci nechať pripisovať všetky hriechy sveta. Galanta od Viedenskej arbitráže nebola súčasťou Slovenska.

Bratislava 21. júna 2018 (HSP/Foto:facebook)

Včera sme priniesli článok v ktorom kandidát na prezidenta, politológ Eduard Chmelár vyjadril rozhorčenie z toho, že zatiaľ čo sa on zúčastnil na pozvanie Židovskej náboženskej obce pietnej spomienky odvlečenia 1400 židov z Galanty, na TA3 dostal priestor Marián Kotleba, ktorý obhajoval prezidenta Tisa. Chmelár k tomu napísal toto.

„Je to zvláštna zhoda okolností. Dnes som sa na pozvanie Židovskej náboženskej obce v Galante zúčastnil na pietnej spomienke pri príležitosti 74. výročia odvlečenia viac ako 1400 židovských obyvateľov mesta do koncentračných táborov. Židia tvorili kedysi až tretinu občanov Galanty, dnes sú ich sotva tri desiatky. Úprimne ma teší, že môj prejav sa stretol s veľmi priaznivou odozvou prítomných, vrátane bratislavského rabína Barucha Myersa. Potom som sa však vrátil domov a zažil som menší šok. Na obrazovke TA3 dostal exkluzívny priestor vodca neofašistov Marián Kotleba, ktorý na otázku o Jozefovi Tisovi odpovedal, že „pán prezident Tiso nič negatívne neznamená“. Priestor dostal politik, ktorému neprekáža, že Tiso ako vôbec prvý vazal Tretej ríše dobrovoľne poslal desaťtisíce židovských spoluobčanov na smrť.“

Na jeho slova zareagoval prvý podpredseda Národnej koalície Peter Sokol, ktorý k Chmelárovmu vyjadreniu uviedol:

„Bytostne neznášam fašizmus a iné totalitárne ideológie, ale nemali by sme si ako Slováci nechať pripisovať všetky hriechy sveta. Rád by som preto pripomenul pánovi Chmelárovi, politológovi a nádejnému prezidentskému kandidátovi, že vo svojom prejave pred židovskou náboženskou obcou v Galante, mohol spomenúť, že Galanta od Viedenskej arbitráže nebola súčasťou Slovenska, ale pripadla Maďarskému kráľovstvu.“

V roku 1938 prebehla Prvá viedenská arbitráž, ktorou nacistické Nemecko a fašistické Taliansko donútili Česko-Slovensko vzdať sa v prospech Maďarského kráľovstva územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom. Na základe arbitrážneho rozhodnutia ministrov zahraničných vecí Nemecka a Talianska malo Česko-Slovensko v dňoch 5.-10. novembra 1938 odstúpiť územie o rozlohe 11 927 km² s viac než miliónom obyvateľov.

Výsledok arbitráže bol v Maďarsku prijatý s obrovským nadšením. Na strane Česko-Slovenska naopak zavládlo sklamanie. Hoci Česko-Slovensko počítalo s odstúpením maďarských etnických území, rozhodnutie arbitrov etnické hranice nerešpektovalo. Nevôľa sa prejavila aj voči Židom, ktorí v predvečer arbitráže usporiadali v Bratislave demonštráciu za pripojenie k Maďarsku. Slovenská autonómna vláda deklarovala, že sa s rozsudkom nezmieri a bude sa snažiť o jeho revíziu.

K prvým opatreniam na odstúpených územiach patril zákaz používania slovenčiny ako úradného jazyka, odstraňovanie slovenských nápisov a zatváranie slovenských škôl. Ešte pred prvým transportom zo Slovenska maďarská vláda realizovala deportácie približne 18 000 Židov. Tragický osud Židov na južnom Slovensku zavŕšila nemecká okupácia a následné deportácie realizované maďarským žandárstvom a políciou.