Passer sa pokúsil zanalyzovať neschopnosť sebareflexie liberalizmu, konštatujúc už v úvode: “Liberalizmus spoločenský – na rozdiel od ekonomického – je už nielen prežitkom, on už je vo svojej stávajúcej, vcelku prepjatej podobe pre občanov škodlivý. Opísal kruh od neslobody späť k neslobode.”

Passer pripúšťa, že nielen západnej spoločnosti priniesol mnoho dobrého, to však skončilo najneskôr v 60. rokoch 20. storočia. “Namiesto, aby sa liberáli uspokojili s vykonanou prácou, snažili sa svoje pozície udržať prepínaním svojich agend vysoko nad rovnovážny stav (tak vznikla positive affirmation), nastoľovanie agend nových (radikálny gender), alebo vyslovene škodlivý prístup, majúci za následok opak zamýšľaného (otravné vynucovanie akceptácie nekontrolovateľne bujnejúceho cirkusu LGBT, ktorému čoskoro nebudú stačiť písmená abecedy),” vyjadruje sa.

Prináša súhrn najväčších liberálnych omylov:

1. Česi (a rovnako aj Slováci) považovali NATO v čase vstupu krajiny za obranný pakt proti zlu v duchu studenej vojny, pričom ani útok NATO na Juhosláviu vtedy ešte väčšine oči neotvoril. “Vojna v Juhoslávii bola neskutočnou prasačinou proti Srbsku,” hodnotí Passer dodávajúc, že “väčšina Čechov sa dnes hanbí za českých liberálnych politikov, ktorí účasť v tejto hanebnej vojne posvätili”. Niektorým už oči otvorila druhá vojna proti Iraku, ktorá tiež stála na osvedčenej lži, ktorá “sa tentokrát nenazývala Srebrenický masaker, ale iracké zbrane hromadného ničenia”.

Najneskôr vtedy si väčšina Čechov uvedomila, že NATO nie je obranným paktom, ale “že je a vždy bude vo vleku americkej zahraničnej politiky”. Passer píše, že “NATO má síce vznešenú myšlienku, ale jeho činy sú bohužiaľ v kontradikcii k nej”.

A dodáva: “Nič nie je vinou ani zásluhou Vladimíra Putina, všetko je len a len dôsledkom tvrdej a účelovej americkej zahraničnej politiky, ktorej sa podarilo konečne dostať pod kontrolu vzopretý Balkán, toto mäkké brucho Európy, cez ktoré bola po storočia ohrozovaná. Že by teraz americké jednotky, dislokované nielen v Kosove, nevedeli o islamistickej vojenskej činnosti na Balkáne, je na smiech. USA na Balkáne nie sú preto, aby chránili mier Európy, ale aby Európu držali za gule (keby nejaké mala).”

2. Existencia pochybnosti o členstve v Európskej únii je podľa Passera v tom, že “dnešná podoba EÚ je na hony vzdialená Európskemu hospodárskemu spoločenstvu slobodných národov Európy, ktoré slúžilo k zjednodušeniu biznisu a občania čakali odbúranie bariér v zamestnávaní, cestovaní, či v usadení sa na území členských štátov”. Tieto obrovské benefity sa síce získali, ale “namiesto užitočného nástroja sa začala snažiť ľudí ovládať z nevoleného a z nadradeného mocenského centra v Bruseli, ktoré stojí v ceste výkonu zvrchovanej moci národných vlád a parlamentov volených občanmi”.

Podľa Passera, “v Bruseli vedia, že idú zlou cestou, ale ich reakciou je ešte viac Európy, čo je buď úplné nepochopenie podstaty problému, alebo jeho povýšené ignorovanie”. Ľudia žijúci v EÚ súhlasia so Schengenom bez hraničných kontrol, ale zároveň chcú sami rozhodovať, kedy a ako hranice treba viac či menej chrániť. Taktiež sú za výhody hospodárskej spolupráce a nutnosti európskych inštitúcií zlaďovať kvalitatívne a technické štandardy, ale nechcú, aby tieto inštitúcie mali nad jednotlivými národmi nadradenú zákonodarnú a výkonnú moc a nástroje k ich vynucovaniu v oblasti politickej, spoločenskej, finančnej, či vojenskej, čo sa už prejavuje v spoločnej mene, spoločnej armáde, alebo v spoločnej zahraničnej politike.

Passer podotýka, “aby ani jednému a hoci aj malému národu nebolo diktované”. Česi, a môžeme tvrdiť, že rovnako aj Slováci, nie sú euroskeptici, ani nechcú zrušiť plynúce výhody, ale “strácajú nádej, či EÚ slúži Európanom, alebo Európania Únii”. A nachádza v tom znovu “úplnú neschopnosť liberálov podrobiť kritike a hľadať riešenia v tak dôležitej otázke, akou je správna miera spolupráce slobodných národov Európy”.

3. Podľa Passera, liberáli vedú proti svetu brutálnu „hybridnú“ vojnu masových rozmerov najneskôr už od prvej svetovej vojny pomocou globalizovania médií a lží získavaním alibi a zdania kreditu. Za nebezpečné považuje aj ideologicky nátlakové a diverzné organizácie, zjemnene nazývané neziskové, vzájomne financované, koordinované, plánované a vykonávajúce svoju činnosť. K tomu patrí:

a) systematické budovanie a udržiavanie lží a umelých konštruktov pomocou ostrakizovania a nálepkovania protiargumentov.

b) odvracanie pozornosti občanov od dôležitých vecí podporou popkultúry a zábavy (šport, varenie, móda a pod.) podľa systému “Chlieb a hry”.

c) vyvrátenie doterajšieho systému školstva, zameraného na výkon a znalosti, a jeho nahradenie inkluzívnym systémom, kde pod vlajkou znižovania štandardov, aby ich zvládali a stíhali aj tí menej bystrí, prichádza drastický pokles vzdelanosti a s tým súviasiaca schopnosť kritického myslenia. Passer podotýka, že “hlúpym a ideologicky spracovaným a vystrašeným občanom sa ľahšie vládne”. Takže ani tragický stav západného školstva nie je dielom Vladimíra Putina, ale bezpochyby generácie kultúrnym marxizmom infikovaných liberálov najneskôr od 70. rokov minulého storočia.

“A nemôžu sa vynadívať, že sa deje pravý opak, než o čo sa snažia. Nechápu, že každá vypätá propaganda budí aj presne opačné vášne, už z princípu,” konštatuje Passer. Preto podľa neho mladí Iránci milujú americkú popkultúru, Čechoslováci pred rokom 1989 obdivovali všetko z USA, a teraz Česi volili Babiša.

“Nič nového sa teda nedeje. Sme v centre paľby všesmernej propagandy, v ktorej liberálny prozápadný diskurz rozhodne nezaostáva a nástroje mu nechýbajú,” uzatvára Passer.