Ahoj, Jožo, to bolo napätie, však? Celá Európa sa minulý víkend triasla. Naši demokratickí a poriadkumilovní politici žasli nad tým, akou pohromou sa mohli skončiť prezidentské voľby v Rakúsku a referendum v Taliansku. Nuž, výsledok referenda v Taliansku ich nepotešil, ale z toho, ako to dopadlo v Rakúsku, sa všetci tešili ako deti.

Nuž, Rakúšania trochu pribrzdili súčasný trend, keď v rôznych voľbách a referendách víťazia priaznivci brexitu a iných radikálnych zmien. Do toho môžeme zarátať aj výsledky amerických prezidentských volieb. A vidíš, novým rakúskym prezidentom bude Alexander Van der Bellen. Rakúšania odmietli radikála a excentrického politika Norberta Hofera.

No, tak už aj odmietli! Van der Bellen vyhral iba tesne, predbehol súpera iba o pár percent. Takže dá sa povedať, že v Rakúsku je verejnosť taktiež rozdelená takmer presne na polovicu, ako to bolo a vlastne aj pokračuje v Spojených štátoch. Celá Európska únia robila kampaň bývalému predsedovi rakúskej strany Zelených, ktorý tentoraz do volieb išiel pod plášťom nezávislého kandidáta. Kým Van der Bellena podporovali prakticky vo všetkých krajinách EÚ od Veľkej Británie až po Estónsko,  kandidáta pravicovej Slobodnej strany Rakúska Norberta Hofera z nich nechcel prakticky nik. Nuž, masová celoeurópska kampaň predsa pomohla a Van der Bellen tesne vyhral. Ako sa tešili naši demokrati, ako vrelo gratulovali víťazovi!..

A čo by si chcel? Už dávnejšie sa hovorilo, že keby v Rakúsku vyhral pravicový radikál Hofer, tak by to bol ďalší úder pod pás pre Európsku úniu. Koľko podobných úderov ešte vydrží? Zatiaľ zástancovia starých poriadkov v Európskej únii si s uľahčením vydýchli: katastrofa je zažehnaná. Všetci si však jasne uvedomujú, že pohroma sa iba odkladá na neskorší termín, ale to vôbec neznamená, že EÚ znížila rýchlosť na ceste k pokraju priepasti.

Čítal som komentáre odborníkov, ktorí sa tiež zhodujú v názore, že EÚ iba trochu pribrzdila tento katastrofálny pád, ale nezastavila ho. Vieš, celý tento cirkus mi pripomína podobnú situáciu, aj keď z úplne iného súdka. Vynárajú sa mi také obrázky z detstva… Je to podobná situácia ako s halúzkou v potoku: na minútu sa zachytila o kameň, pribrzdila, otočila sa na mieste, ale potom ju zasa strhol prúd vody a s ešte väčšou rýchlosťou ju pohnal ďalej. Tak je to aj v prípade rakúskych volieb.

A potom sa čuduješ našim liberálom a demokratom? Vybuchlo referendum v Taliansku a keby ešte vybuchli voľby v Rakúsku – už by sa tá pohroma blížila s obrovskou rýchlosťou. A tak aspoň formálne sa zápas priaznivcov a oponentov starých poriadkov v Európe skončil remízou 1:1. Každý strelil po góle – v Rakúsku a v Taliansku. Aj keď nie je to celkom rovnocenná remíza. Dá sa povedať, že naši európski demokrati a liberáli v Rakúsku až tak veľa nevyhrali, ale v Taliansku utrpeli pomerne citeľnú porážku. Nie je to celkom remíza.

Vieš, priznám sa, v tých rakúskych voľbách som sa zorientoval a viem, kto je kto, ale to talianske referendum – o čom vlastne bolo? Iba o premiérovi, o zámeroch vlády? To, že premiér Matteo Renzi po prehratom referende odstúpil, je logické. Nepresadil svoje, tak uvoľnil miesto pre iných. V civilizovanej krajine by to tak aj malo byť. Ale o čom vlastne bolo to referendum – o reformách? Boli také dôležité? Musel byť taký rachot? 

Pozri sa. V referende Taliani odmietli ústavnú reformu presadzovanú premiérom Matteom Renzim. Predseda vlády sa nahneval, povedal, že odstúpi – a odstúpil. O čom to všetko bolo? Na prvý pohľad referendum o zmenách v talianskej ústave vyzeralo celkom nepodstatne a nezaujímavo. Čuduj sa svete, mnohí analytici ho označili za jednu z kľúčových udalostí pre ďalší osud fungovania celej Európskej únie. To znamená, že sa rozhodovalo o mnohom.

No dobre – ale o čom? V každej krajine má vláda svoje plány a občas sa jej ich darí splniť, inokedy nie. Prečo z ničoho nič práve talianske referendum bolo také dôležité a postavilo na parohy celú Európsku úniu? Prečo sa hovorí o politickom a ekonomickom chaose? Predsa to nebolo referendum v Nemecku, vo Veľkej Británii či vo Francúzsku.

Ale veď aj Taliansko patrí k jednej z najsilnejších európskych ekonomík a má veľký vplyv aj na politickej scéne. Čoho sa obávali naši demokrati? Taliansky premiér pohrozil, že v prípade odmietnutia vládnych návrhov v referende podá demisiu – čo aj urobil. To znamená, že budú nové voľby. Zasa cirkus, nadávky, vyhrážky, sľuby, politické šou a neistota. Ako obyčajne to poriadne zatrasie s finančným trhom a viacerými hospodárskymi projektmi – pričom, samozrejme, nielen v Taliansku, ale v celej EÚ. A možno bude ďalšie referendum…

To jedno nestačilo? Taliani odteraz kvôli každej maličkosti budú zvolávať referendá? Niekde to síce klape, napríklad vo Švajčiarsku. Ale tam si ľudia na to už zvykli…

Príčina je trochu inde. Teraz hrozí, že nové voľby vyhrá populistické Hnutie piatich hviezd. Táto strana by chcela vypísať referendum o odchode Talianska z eurozóny. Ak by sa referendum „vydarilo“, vznikla by reálna hrozba, že Taliansko odmietne euro a následne sa rozpadne Európska únia. Pred pár rokmi by si to nik nedokázal predstaviť ani vo sne.

A čo také chcú tých Päť hviezd? Je to reálna sila v Taliansku? Dokáže ovplyvniť dianie v krajine alebo nebodaj aj v celej EÚ? Zatiaľ nejaké veľké úspechy nedosiahla…

Veľa toho o nich neviem, ale poviem, čo viem. Hnutie Päť hviezd aktívne bojuje za to, aby sa Taliansko vzdalo spoločnej meny – teda eura. Chce navrátiť domácu menu a, samozrejme, hrá tým na city Talianov-patriotov. Nemá dostatočne jasný program, používa viac heslá ako praktické činy. Boh vie, ako by otočila dianie v Taliansku, keby sa ozaj dostala k moci.

A to talianske referendum je skutočne taká silná káva? Dokáže ovplyvniť dianie v celej EÚ? Nepreháňajú to analytici? Možno to nie je až taká horúca kaša…

Nie je. Referendum v Taliansku je síce dosť dôležitá vec, ale má pomerne mizernú moc. Čo také môže zmeniť referendum v Taliansku? Veľmi málo. A keď niečo aj dokáže, tak iba pomaly, opatrne, po etapách, v priebehu dosť dlhého obdobia. Referendum nemôže zrušiť  medzinárodné dohody. Zakazuje to talianska ústava. Takže Taliani nemôžu na základe výsledkov referenda napríklad vystúpiť z EÚ alebo eurozóny. Na to potrebujú iné páky.

Ale veď všetko sa dá zmeniť a posilniť váhu referend – ako je to vo Švajčiarsku. 

Dá sa, ale na to zasa Taliani budú potrebovať veľmi veľa času, síl, nervov, trpezlivosti a  finančných prostriedkov. Aby zvýšili význam a váhu referenda, museli by prijať príslušný dodatok k ústave. Nie je to také jednoduché: aby bol platný, treba ho schváliť dvojtretinovou väčšinou v oboch komorách parlamentu. Až potom by v Taliansku bolo možné zorganizovať ďalšie referendum – napríklad o odchode z eurozóny, ktoré by už mohlo byť záväzným pre vládu. Ale ani to ešte nie je všetko. Všetko by mohli skomplikovať politici a právnici, ako je to v prípade Veľkej Británie. Aj v Taliansku by sa nespokojní obrátili na ústavný súd a len boh vie, ako by sa rozhodol. Všetko je to veľmi komplikované.

Možno trochu tomu rozumiem. A do politiky sa, ako obyčajne, zamiešajú navyše aj obchodníci. Začnú vydierať politikov a banky, ako majú postupovať v tom alebo inom prípade, inak viac alebo menej zatvoria investičné kohútiky. Všetko na tomto svete je spojené a poprepájané ako spojené nádoby. Istý politik vyhlási nejakú somarinu a už menia sa kurzy valút, ratingové agentúry prepisujú svoje tabuľky, banky začínajú „kýchať“ a krachujú desiatky podnikov. Takže trochu si viem predstaviť, aký chaos narobilo talianske referendum – dupľom, že nedopadlo podľa predstáv demokratov.  

No vidíš, a keby ešte „prehrali“ voľby v Rakúsku, bola by to skutočná pohroma. Nuž, brate, keď také maličkosti postavili celú Európu do pozoru, mám obavy z toho, ako ju bude natriasať, keď sa onedlho budú konať voľby v Nemecku a vo Francúzsku. To bude tanec!.. Otázka je iba v tom, či sa v rámci týchto celonárodných zábav niekam pretancujeme – či sa budeme aspoň trošku posúvať dopredu, alebo, ako v posledných rokoch, iba sa kotúľať k okraju priepasti. Navyše našim demokratom vlasy stávajú dupkom, keď si spomenú, že o pol druha mesiaca Donald Trump začne šéfovať Amerike a boh vie, kam ju nasmeruje. A aby toho nebolo málo, je tu brexit, Rusko, Čína, Ukrajina, Sýria, Irak atď. Takže rakúske voľby a talianske referendum to neboli rozhodujúce momenty pre Európu. Napriek tomu zatriasli celou EÚ a aj naďalej znervózňujú niektorých kompetentných. A to všetko, ako naschvál, v období nášho predsedníctva v EÚ. Ešteže voľby v Nemecku a vo Francúzsku budú neskôr…

Eugen Rusnák