Bratislava 29. júla (TASR) – Narodil sa a žije v Bratislave, pozornosť púta svojou pracovitosťou. Kultúrne podujatie, na ktorom sa nevyskytne, akoby ani nebolo. Jeho tvorba sa spája s obdobím legendárneho bratislavského V klubu. Nefotografuje len hudobné osobnosti, zachytáva hercov i spisovateľov. Minimálne rok pripravoval výstavu Beatová generácia v Múzeu dopravy.

"Teraz je doba presýtenia informácie a obrazu, už je to taká defraudácia kvality. Preto som prekvapený, že tieto moje staršie veci, o ktorých ja nemám nejakú veľkú mienku, zrazu fičia, zrazu idú, fungujú," uviedol v exkluzívnom rozhovore pre TASR fotograf Peter Procházka. Vystavoval v Prešove, Banskej Bystrici, Berlíne, Stuttgarte a v Bratislave na spoločnej výstave Stratený čas? Slovensko 1969-1989 v Slovenskej národnej galérii. Medzi tisíckami negatívov strávil dlhé obdobie. Pred rokom venoval výstavu fotografií Marike Gombitovej, v roku 2008 mu vyšla kniha V klub (Marenčin PT), ktorej druhý diel teraz pripravuje. V septembri otvorí výstavu Miroslav Žbirka – 44 rokov jednotkou na scéne.

-Ako ste sa dostali k fotografovaniu a ako dlho sa mu venujete?-

Začal som fotiť, čo niektorí sa akože smejú tak popod fúzy, 21. augusta 1968. Otec nás zobudil, aby sme si išli vypočuť správy. Dodnes, keď počujem to prvé hlásenie o okupácii niekde vo filmoch, nahrnú sa mi slzy do očí. Ten prejav brachiálnej moci, prepadnutie malého Československa armádami Varšavskej zmluvy, nešlo nezachytiť. Brat mal fotoaparát Lubitel, ktorý som si od neho požičal, a keďže bolo treba aj nakúpiť, lebo mama sa bála, že bude vojna, išli sme nakúpiť múku. Do zásoby sa to vtedy kupovalo, ale keď si predstavíte, že sme kúpili pre 8-člennú rodinu dve kilá múky, to sú také zásoby…(smiech). Medzi tú múku sme uložili fotoaparát.

-Tak to ste boli podobne akčný muž ako napríklad Ladislav Bielik…-

Ja som nešiel fotiť ráno ako Laco Bielik. Hneď v prvom momente išiel fotiť, ako došiel do redakcie. Na Šafárikovom námestí mu stáli tanky, on len vybehol z redakcie a nafotil to. My sme išli až poobede. A to už, keď sme stretali ľudí, nám hovorili, dávajte si pozor, lebo Rusi sa už zorientovali a buď berú fotoaparáty, alebo vyberajú filmy. Čiže my sme ten fotoaparát dali medzi múku. Napríklad tank pred Poľským kultúrnym strediskom, ktorý som nazval Kultúra Varšavskej zmluvy, som odfotil tak, že brat sa postavil predo mňa, vytiahol som fotoaparát z tašky, pripravil som sa, povedal som, pripravený a on odstúpil. Ja som cvakol, postavil sa predo mňa, zabalil som fotoaparát, schoval ho medzi múku a išli sme ďalej. Takýmto nenápadným spôsobom sme fotili. Hneď sme to aj vyvolali a behom dvoch dní to bola aj moja prvá výstava na Račianskom námestí. Vedľa pekární sú také kovové dvere a tam bola taká vitrínka a v nej sme uverejnili fotografie moje a mojich kamarátov, organizoval to Bobo Boška, výstava bola nazvaná Nikdy nezabudneme.

-Fotky, ktoré pripravujete na septembrovú výstavu venovanú Miroslavovi Žbirkovi, naznačujú, zvlášť tie zo súkromia, že ste boli viac než len jeho fotograf…-

Boli sme priatelia z detstva. Bolo medzi nami nielen priateľstvo. Obdivujem ho už 44 rokov, ale veľa ma ovplyvnil aj Ladislav Mňačko, ktorému po roku 1968, keď som začal fotografovať, vyšli knižky Oneskorené reportáže a ešte viac ma ovplyvnila knižka Ako chutí moc. Tam sú tiež priatelia z detstva, jeden bol fotoreportér a druhý sa stal politikom. Najviac som si pamätal, že ten fotograf fotil kamaráta pri každej príležitosti. Povedal som si, že Mekyho budem tiež zachytávať pri každej príležitosti. Poznáme sa vyše 44 rokov, ale keď si tak spomínam, pred tými 30-35 rokmi som netušil, že sa to dotiahne až do súčasnosti. Tak sa to vyvŕbilo.

-Na pripravovanej výstave v Stredoeurópskom dome fotografie si zgustnú nielen Žbirkovi fanúšikovia, ale aj priaznivci dobovej histórie. Na jednej z fotiek zachytávate Mira spolu s Lacom Lučeničom sťaby členov akejsi komisie…-

Tá fotka je z roku 1981, je to v Camel klube v Karlovej Vsi. Je to ukážka socialistického realizmu, ukážka toho, ako musela byť vyzdobená klubová miestnosť. Nesmelo v nej chýbať heslo, ktoré z mladých ľudí nikoho nezaujímalo, ale svietilo pekne. Nebolo osvetlené, ale bilo do očí. Meky tu síce veľmi dobre nevyzerá, ale tá fotografia má niečo do seba. Súčasná mládež by si mala pozrieť výzdobu mládežníckeho klubu z roku 1981/82. Síce v 80. rokoch už bolo také uvoľnenie z normalizácie, už sa možno mohli nosiť aj froté ponožky, lebo keď som ja robil asistenta kamery v televízii, vyčítali mi, že mám zvonové nohavice a nosím froté ponožky (smiech).

-Takže ste si počas normalizácie vyskúšali aj prácu v socialistickej telke?-

Začínal som tiež v televízii ako asistent kamery, lebo každý fotograf, ktorý nerobil asistenta kamery, nie je fotograf. Čo poznám fotografov, tak všetci robili asistentov kamery (úsmev).

-To ste mohli pekne využiť pri záberoch z televíznych prenosov. Napríklad pri fotení Žbirku, keď sa za rok 1982 stal československým Zlatým slávikom a zbavil prvenstva v ankete neporaziteľného Karla Gotta. Pri preberaní ocenenia sa vtedy Meky ocitol na jednom pódiu s Hanou Zagorovou a Olympicom…-

Prenosy nemohol fotiť hocikto. Keďže som bol kvázi členom kapely, mal som tú možnosť. Navyše som mal výhodu praxe asistenta kamery. Vybehol som na pódium, vedel som, že keď stojím vedľa kamery, nie som v zábere, hýbal som sa s kamerou. Možno boli aj prekvapení, čo tam ten drzáň pobehuje, ale cvakol som to.

-Takže ste boli pri všetkom a dokonca vás vyhlásili za člena Mekyho kapely Limit?-

Nikdy som nesmel povedať oni. Bubeník Dušan Hájek mi to vždy vyčítal, že hovorím oni. Hneval sa, že kto sú oni?! Hovoril, toto bol Limit, my sme Limit a ty si tiež Limit! A keď ťa ešte raz budem počuť hovoriť oni a ty, tak si to potom vydiskutujeme.

-Vzťah s Mekym už asi nie je taký, aký bol pred 44 rokmi, o kamarátstve hovoríte v minulom čase…-

Bol som prekvapený, teraz keď som si znova pozeral tú knihu Ako chutí moc. Tam sú veci, ako keby ten dej knihy niekto na mňa ušil. Meky síce nie je politik, je osobnosť iného rangu, ale bolo obdobie, keď mu človek mohol povedať pravdu do očí – tam to nebolo dobré, toto by bolo lepšie. Radil sa so mnou o niektorých textoch, ale akonáhle zdvihol kotvy a odišiel do Prahy, tak sa to prerušilo. Ja si nesťažujem, taký je život, ale dosť sa ma dotklo, keď mal posledný koncert so symfonickým orchestrom. Tam som dostal už len takú pásku. Mohol som síce fotiť počas celého koncertu, ale len pod pódiom. Za pódium som nemohol ísť a to sa ma dosť dotklo.

-Ako to bolo v časoch, keď ste mohli za Mekym všade – aj do zákulisia, do šatní?-

Tie nervy pred koncertom sú vždy, mne sa podarilo ho rozptýliť, aby sa uvoľnil tým správnym smerom. Čím je bližšie ku koncertu, tým sa tie struny viac naťahujú a nervy sa napínajú. Tam sú také tie chvíľky, keď to treba trošku zvoľniť.

-Zdá sa, že ste na Miroslava Žbirku zaťažený, dokonca tvrdíte, že má v slovenskom šoubiznise najlepší profil…-

Obdivoval som nielen jeho. Ja som obdivoval jeho brata, jeho otca. Predstavte si, že v 30. rokoch jeho otec odišiel ako interbrigadista bojovať proti fašizmu do Španielska. Potom prešiel do Francúzska, kde ho zatkli a neskôr sa mu podarilo dostať do Anglicka, kde sa stal súčasťou Československej armády. V tom som ho obdivoval, že sa vedel nastaviť tým správnym smerom.

-Žbirkov starší brat Jason vám dokonca vymyslel prezývku. Prečo vás začal volať Stanley?-

Sedeli sme v izbe pri magneťáku, Meky chcel stále počúvať Beatles a ja som chcel počúvať Rolling Stones. Tak sme sa dohadovali, čo pustiť a vtedy sa otvorili dvere na izbe, vošiel Jasey a povedal: Ty budeš Stanley. Tak vznikla tá prezývka, súvisel s ňou ešte jeden fórik, ale ten by nebolo vhodné publikovať, teraz máme nahnuté vzťahy so Svätou stolicou…

-Ako to bolo s Marikou Gombitovou, aj s ňou ste si vypestovali nadštandardný vzťah?-

Je to tiež jedna veľká osobnosť na Slovensku, ona je stále tá špička, je ako Sixtínska kaplnka. Keď si človek poskladá tie čriepky do kopy, čo všetko sa im stalo, tak sa stále diví. Keď Modus vyhrali Bratislavskú lýru s pesničkou Úsmev, hneď tam nejaký súdruh z ÚV povedal, že čo tam majú čo hľadať tí ľudia, čo vystupujú v teplákových bundičkách… A oni potom rok nemohli nahrávať platňu. Mariku takáto smola sprevádzala, tiež mala ročný alebo polročný dištanc v televízii za to, že si dala operovať kĺby na nohách. Niekto jej povedal, že za dva týždne to je v poriadku. Pretiahlo sa to a skončilo až tak, že nestihla festival Sopoty v Poľsku, kde mala reprezentovať Československo a Československú televíziu, tak dostala za to dištanc. Napriek týmto prekážkam a polenám sa jej podarilo stať sa jednotkou na hudobnej scéne v Československu.

-Boli ste mladí, mali ste s Marikou aj taký "bližší vzťah"?-

Keď som Modus prvýkrát fotil v roku 1976, na tých fotkách to je aj vidieť, to bola taká buchtička. Ale potom v 1977, keď už prerazili na lýre, bola aj chudšia, aj na sebe zapracovala. Po mojom návrate z vojenskej základnej služby tam nejaké iskrenie bolo, ale ja už som mal 18-mesačného syna. Tak som si povedal, že to nebudem pokúšať týmto smerom. Tak sa to potom rozmotalo a zamotalo a rozmotalo…

-Vašu kariéru fotografa spustila okupácia v roku 1968, nezdá sa, že by ste od malička snívali o tejto profesii. Čím ste vlastne chceli byť?-

Mám päť súrodencov, čiže na vysokú školu išiel len jeden. V našej rodine som nebol ukážkový typ, dostal som sa do učenia. Boli sme radi, aj rodičia, že som sa dostal na Železničné odborné učilište (úsmev). Ja som vyučený železničiar – mechanik motorových vozňov a lokomotív. Mojím snom bolo byť rušňovodičom. Do našej dielne prišli hľadať ochotných žiakov, ktorí by vyčistili kabínu lokomotívy. Vtedy sa zavádzala elektrická trakcia, tie elektrické lokomotívy mali prezývku laminátky. Zažil som prípad, že niekto v stanici chcel ukradnúť z vagóna dosku, asi sa vlak pohol, tak nechal tú dosku trčať. Rýchlik s nákladným vlakom sa stretli a tá doska preťala tú kabínu do štvrťky lokomotívy. Rušňovodič a jeho pomocník stáli vedľa seba a tomu pomocníkovi rušňovodiča to preťalo hlavu. Hľadali ľudí, ktorí by boli ochotní vyčistiť kabínu od skla a od mozgu. Vtedy som si povedal, že rušňovodič je možno zaujímavá robota, ale veľmi zodpovedná.

-Potom ste sa zamerali na fotenie?-

Začal som koketovať s fotografiou, lebo spolužiak zo základnej školy, ktorý neskôr emigroval do Ameriky, tak trošku fotil. Zaúčal ma a ja som sa vrhol na fotografiu. Už v 3. ročníku, ako som dokončoval učilište, som fotil vo Véčku.

-Čo ste mali napísané v občianskom preukaze, museli ste tam mať predsa uvedené nejaké zamestnanie…-

Na určité obdobie som nastúpil ako skladník do knižnice Slovenskej akadémie vied. Tam mi sľúbili plat 1100 korún, nie 1100 eur (úsmev). Malo to byť 1100 korún, keď si urobím aj hasičské skúšky, čo som si urobil. Potom to zostalo na 960 korunách. Tak som sa urazil a po troch mesiacoch som odišiel. Prihlásil som sa na večerné gymnázium, ale stále som fotil. Na základe fotografií ma prijali do televízie za externého asistenta kamery. Tam som robil 18 mesiacov, lenže vo fotke moja kariéra stúpala a stúpalo aj moje ego (smiech), mladícka nerozvážnosť. Pohádal som sa tam s predsedom odborov (ROH) a našu hádku si vypočul šéf kameramanov, ktorý stál za plentou. Rozhodli sa, že nebudem popoťahovaný, ale že budem odídený z televízie.

-Na úrad práce ste sa vtedy nemohli ísť zaevidovať, takže kam smerovali vaše kroky?-

Povedal som si, že so všetkými vykývam. Z trucu som išiel robiť výhybkára na železnicu. Robil som 22 a pol roka výhybkára na Železničnej stanici Filiálka. Potom som zistil, že som nič nevytrucoval (smiech), ale však to patrí k životu. Človek vytrucoval sám seba, ale stále som popritom fotil.

-Pamätáte si na svoju vôbec prvú fotoreportáž?-

Bolo to ešte vo fotokrúžku, povedali nám: urobte fotoreportáž, a práve v ten týždeň 28. októbra 1968 prichádzal Alexander Dubček podpísať do Bratislavy federáciu. Poznal som všelijaké chodníčky, kadiaľ sme chodili ešte ako učni do depa, zadné dvere, tak som sa prešmykol na nástupište a mám odfotené, ako prichádza vlak, ako sprievodca utiera držadlá na vagóne, ako vystupujú predstavitelia. Medzi skrumáž, keď prechádzali cez stanicu, som sa už nedostal, ale podarilo sa mi vyliezť na markízu nad východom zo stanice. Mám odfotený ten obrovský dav ľudí, štátnikov, ako sadajú do auta, mám tam robotníka s baretkou na hlave, ako tlieska, v pozadí sa tlačí skoro udusený dav. Od roku 1969, keď už potierali Dubčeka, som sa s tým pýšiť nemohol, ale teraz sa to dá použiť. Stále na to pozerám. Ak by sa mi podarilo zostaviť monografiu, určite by tá fotka bola v nej.

-To znamená, že ste neboli len dvorným fotografom hudobníkov, umelcov alebo spisovateľov, nefotili ste len kultúru, zachytávali ste aj zvláštne celospoločenské momenty. Aké máte ďalšie úlovky?-

Na Beatovej generácii mám umiestnenú fotografiu, ako študenti pochodujú s vlastnými portrétmi pred tribúnou na 1. mája v roku 1969. Do sprievodu sa vtierkli pred kinom Pohraničník. Vtedy som nemal k dispozícii fotoaparáty, fotoaparát mi požičal otec Mariána Vargu.

-Ako reagovali mocní muži na tribúne?-

Zamračili sa a tak spýtavo sa pozreli na Husáka. Ten chvíľu rozmýšľal, potom sa usmial, usmiali sa všetci a študentom tom prešlo. Husák sa vtedy ešte bál zúčastniť na 1. máji v Prahe, tak bol tu v Bratislave. Ešte to nebolo také prísne, o rok neskôr by tých študentov vyhodili minimálne zo školy a o dva roky na to, by ich zatvorili.

-Čo zásadne nefotografujete?-

Napríklad, keď človek niečo je alebo si dáva niečo do úst alebo niečo také. Keď sa fajčilo, mám peknú fotku, keď si Catherine Deneuve zapálila cigaretu a vyfúkla dym…

-A v knihe V klub máte aj snímku, ktorá zachytáva moment, keď sa Zita Furková bozkáva s Mariánom Labudom. Písal sa rok 1969 a vy ste mali nejakých 16-17 rokov…-

Tá fotka má aj svoje pokračovanie. Lidové noviny vydávali takú rubriku Vtedy a dnes. Dal som im túto fotku a fotil som potom pre Literárny fond odovzdávanie cien hercov, a tuším Zita Furková tam dostala cenu. Sedela v lavici s Mariánom, tak som si to vystriehol, ako dostala cenu, došla späť a ako sa tiež pobozkali. Poslal som to do Lidových novín, uverejnili fotku z V klubu a aj tú, ako sa bozkávajú po 40 rokoch (smiech). Zita bola z toho nešťastná. Potom mi hovorila, že s tou fotkou som jej doma strašne zle narobil, ani nie tak u manžela ako u dcéry. Asi ju dcéra pérovala.

-Vo vašej knihe sa spomína, že najlepšie časy v slávnom vysokoškolskom klube sa žili v rokoch 1967 a 1968. Neskôr veľa jeho návštevníkov odišlo, emigrovalo. Vám nikdy nenapadlo, že by ste tiež opustili Československo a vyskúšali šťastie na Západe?-

Som si aj zisťoval, keď niekto došiel z Kanady, že či by som sa tam uchytil. Vraj, že áno. Len s materiálom by som nemohol odísť a mňa držal doma ten archív. Ani som si neuvedomoval, že má až takúto cenu. Ale boli možnosti emigrovať. Boli sme vonku aj v roku 1979, aj 1982, asi štyrikrát sme boli v Juhoslávii. Mohli sme zostať, dalo sa. Len neviem, brat bol vysokoškolský profesor, nechceli sme mu priťažiť.

-V septembri budete v Bratislave opäť po roku otvárať svoju výstavu, v máji ste oslávili šesťdesiatku, neprišiel nápad vystavovať svoje diela trochu oneskorene?-

To som zrazu objavil. Keď som chodil na tie vernisáže a výstavy a zaznamenával ten kultúrny život, zistil som, že to, čo tam vystavujú tí ľudia, že to by som mohol pokojne aj ja. Mám takú latku postavenú, že tá fotka musí byť svetovka. A to je možno tá chyba, že v bratislavských mantineloch mať cieľ, že tá fotka, čo človek vyrobí, že musí byť svetovka, tak to ma možno stále tlačí do toho, že nemám ani odvahu ísť do veľkých projektov. Lebo to možno považujem za vopred prehratý boj, že to nebude svetové, že to bude len slovenské, že to nebude európske.

-A čo nasledovníci? Kráča niektorý z vašich potomkov v otcových šľapajach?-

Fotí aj môj syn, aj dcéra. Majú to v oku, ale myslím si, že tu je väčší tromf, tak sa nejako nesnažia.

-Pred objektívom ste mali stovky známych osobností, hercov, spevákov, hudobníkov, spisovateľov. Ktorú svoju fotku si ceníte najviac?-

Mám jednu dobrú fotku, odkúpila ju odo mňa Slovenská národná galéria. Je to hrobár, pochádza z roku 1976. Vznikla, keď som bol v Brezne na vojne. Mama bola z Dolnej Lehoty, cez kopce sa tam dalo prejsť. Raz som sa vybral na fototúru, cestou som si fotil, čo sa mi páčilo, až som došiel na cintorín, kde hrobár práve kopal hrob. Mal oblečenú takú skutočnú ľanovú košeľu. Vyzeral ako z Hanákovho filmu Obrazy starého sveta. Dal som sa s ním do reči, nejaké zábery som odfotil. Stál tam, zapálil si cigaretu, vyfúkol dym. Opretý o tú lopatu, vyzeral, akoby z tej vykopanej jamy vychádzal, bol taký démonický.

-Ako je na tom podľa vás fotografia dnes? Praje umeniu fotografie súčasná doba?-

Dnes je fotografom každý, kto má digitálny fotoaparát. Keď si človek pozrie internetové stránky, trebárs veľvyslanectiev, tak tam majú také malé známočky, akože akcia bola. A je to nekvalitné a je to zlé. Visí to na internete a to je dôležité. Niekto tam je, či je to kvalitné, to nikoho nezaujíma. Podľa mňa je to už presýtenosť obrazu. Teraz je doba presýtenia informácie a obrazu, už je to taká defraudácia kvality. Preto som prekvapený, že tieto moje staršie veci, o ktorých ja nemám nejakú veľkú mienku, zrazu fičia, zrazu idú, fungujú.

Rozhovor s Petrom Procházkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.