Môj profil 
Predplatné
Ak budeme predpokladať, že aj budúci spoločenský systém sa bude rovnako výrazne negatívne vymedzovať voči predchádzajúcemu a bude pri jeho opise s odstupom času vykazovať rovnakú dávku skreslenia, akú vykazuje tento náš dnešný voči režimu spred tridsiatich rokov, potom by novinová správa mohla znieť napríklad takto:
„Občania na námestiach oslávili 30. výročie konca neľudského, nedemokratického režimu, ktorý mal na svedomí státisíce obetí len preto, aby pár miliardárov-oligarchov malo čoraz viac peňazí a moci. Režimu, ktorý nechal tisíce ľudí hynúť ako bezdomovcov na uliciach, ktorý umožnil cudzincom vyrabovať národné hospodárstvo, ktorý zničil státisíce rodín a ľudských osudov tým, že ich donútil utekať za prácou do cudziny, ktorý umožnil zločineckým sieťam narásť do obludných rozmerov.“
Článok bude pokračovať opisom negatív tejto doby: „Štyridsať rokov hrôzovlády exekútorov, skorumpovaných sudcov, rôznych mafií rozožierajúcich a na tisíc rôznych spôsobov tunelujúcich v krajine všetko, čo zostalo z čias minulých, bolo pre našu krajinu desivou pohromou: výsledkom bola oslabená, vykorenená populácia, zničený spoločenský, kultúrny a komunitný život, zdevastované celé regióny, zdecimované poľnohospodárstvo zmenené na veľkopriemysel pestovania monokultúr niekoľkých technických plodín, lesy vykuchané barbarskými lesnými drancovačmi, rozložený štát a všetky jeho spoločenské funkcie… Pred tridsiatimi rokmi obyvateľstvo tento režim s nadšením zvrhlo a to je príležitosť pripomenúť si tie hrôzy a povedať si spoločne: nikdy viac.“
Čo poviete, bude takýto opis reálií roku 2019 korektný? Nedá sa povedať, že by v podstate nebol pravdivý – ale nie je objektívny. Dnešní mladí ľudia sa budú v tom čase blížiť k dôchodkovému veku a mnohí z nich si po prečítaní takéhoto hodnotenia povedia: no moment, zase také zlé to vtedy nebolo, malo to aj svoje svetlé stránky. Lenže žiaľ, a to je azda najväčšou tragédiou ľudstva, historická skúsenosť sa na mladých ľudí preniesť nedá.
Mládež roku 2059 bude režim z roku 2019 zavrhovať, bude sa s odporom striasať pri pomyslení na to, akí barbari tu museli vtedy žiť. Bude krútiť hlavou pri informácii, že v tých barbarských dávnych časoch okolo roku 2019 sa ešte jazdilo na dymiacich autách, ľudia používali na komunikáciu predpotopné zariadenia zvané smartfóny a niektorí dokonca nemali pod kožou voperované čipy…
Mediálne opisy roku 1989 a toho, čo bolo štyridsať rokov pred ním, sú z roka na rok strašidelnejšie. Je príznačné, že sa dnes k tým časom najviac vyjadrujú ľudia, ktorí ich buď nezažili, alebo boli ešte príliš mladí. Ľudia, ktorí si nepamätajú napríklad oslavy 30. výročia Víťazného februára, nevidia paralely, a tak ich pohľad je zákonite poznačený nedostatkom odstupu, nadhľadu a triezvej kritiky.
Oslávili sme 30. výročie Nežnej revolúcie. Vypočuli sme si veľa pekných slov o tom, prečo je dnešok lepší ako minulosť. V mnohom lepší nie je, v mnohom lepší naozaj je, ale celkový „umelecký dojem“ vôbec nie je taký jednoznačný, ako sa nám to dnes snažia nahovoriť z demokratických školských lavíc nedávno vzídení obdivovatelia tej takzvanej revolúcie, ktorá v skutočnosti bola iba riadenou zmenou kurately, pri ktorej sa východná Európa oslobodila z područia jedného impéria, aby sa dostala do moci iného impéria.
Zlepšili sme sa, zmúdreli sme ako spoločnosť odvtedy? Naozaj?
Ivan Lehotský
