Slovenskí hokejisti v roku 2008 bojovali o záchranu v priamom súboji so Slovinskom v sérii 2:0. Druhý duel rozhodol až v nájazdoch Ľubomír Višňovský. Tentoraz sa zverenci trénera Zdena Cígera museli spoľahnúť na pomoc Dánov, ktorí v pondelok zdolali Taliansko 2:0 a definitívne udržali Slovákov medzi elitou. “Historicky najďalej v boji o záchranu sme sa dostali v roku 2008 v Halifaxe, keď nás zachránil Ľubo Višňovský v nájazdoch. Už vtedy sa ukázalo to, že pokiaľ nebudeme mať skutočnú hráčsku kvalitu k dispozícii, tak môžeme byť v ohrození. Tento rok sa naplnili obavy, o ktorých sme hovorili viacerí pred turnajom,” povedal Filc.

Na turnaji sa potvrdili slová viacerých odborníkov, že najdôležitejší bude prvý zápas proti nováčikovi Taliansku. Slováci ho vyhrali horko-ťažko 3:2 po predĺžení. “Ten v podstate rozhodol o tom, že sme ‘Áčku’ aj naďalej. No zápas i ohlasy naň poznačili výkon a atmosféru v tíme a mužstvo sa počas celého turnaja nenaštartovalo tak, aby v nejakom ďalšom dokázalo svoju hráčsku kvalitu. Ja si totiž myslím, že tá bola v tomto tíme vyššia, ako ukázali výkony. Zrejme na celé mužstvo padla psychická ťažoba a myslím si, že ani brankárom nevyšli MS nejako super.”

Trénerovi “zlatých chlapcov z Göteborg” chýbal v mužstve jasný líder a koncepcia: “Jednak bolo to, že tím nemal lídra, čo bolo cítiť už aj v príprave a koncepcia hry nebola až tak zvládnutá hlavne k tým slabším súperom. Nevedeli sme im vtlačiť pečať našej hry.”

Realizačný tím sa ako v posledných rokoch aj tento boril s množstvom ospravedlneniek. Nakoniec to vyústilo vo fakt, že Slovensko sa prvýkrát v A-kategórii predstavilo bez hráčov zo zámorskej NHL, no odmietli aj ďalší skúsení hráči z Európy. To si uvedomuje aj Filc, no i tak by konečnú nomináciu pravdepodobne trochu pozmenil. “Tréneri sa museli rozhodnúť pre niekoho a takto sa rozhodli. Každý na to máme svoj názor, ja by som možno v štyroch-piatich prípadoch zvolil iné riešenie, ale nepoznám vnútorné záležitosti. To musia vedieť tréner a manažér.”

Na druhej strane vie, že príliš z čoho vyberať nebolo. “Nejako veľa hráčov, ktorí by kvalitatívne prevyšovali tých, ktorí tam boli, skutočne nemáme. Nemáme nejakú zásobáreň širšej a vyššej kvality. Ale treba povedať, že o tom vieme už veľmi dlho a je to vidieť aj na počte našich hráčov, ktorí sa presadzujú v NHL a nielen ako súčasť, ale ako lídri tímov. Tak ako to bolo v minulosti. Vidieť to aj na tom, že naši hráči sa ťažšie presadzujú aj v ďalších popredných súťažiach. Minimum hráčov v KHL, minimum vo švédskej lige a to so sebou prináša fakt, že medzinárodná skúsenosť je pomerne nízka.” V kolínskom kádri síce figurovala veľká väčšina legionárov, ale až štrnásti hráči prišli z českej ligy. “Povedzme si úprimne, že česká liga je o niečo lepšia ako slovenská. No je menej kvalitná ako KHL či škandinávske súťaže a asi to celkom nestačí na to, aby tí hráči dominovali na úrovni majstrovstiev sveta,” myslí si Filc.

Problém so zostavením nominácie i s umiestnením medzi najlepšími trvá už niekoľko rokov. Slovensko sa za posledných desať prebojovalo len dvakrát do štvrťfinále, pričom v roku 2012 si vybojovalo prekvapujúce striebro. Aj preto je na mieste otázka, čo treba zmeniť, aby sa vrátilo k úspešným obdobiam: “Je to široký komplex otázok a vecí, ktoré s tým súvisia. Hovoríme o tom už dávno. Súvisí to so starostlivosťou štátu o šport, s tým ako fungujeme my v tejto spoločnosti, v oblasti vzťahov a korupcie a všetkého možného. Šport je toho súčasťou, nie je to len záležitosť hokeja, kam sa hokej dostal, ale súvisí to so všetkým. Veď sme jediný štát, ktorý od obdobia úspechov postavil z verejných zdrojov jeden štadión, kde sa hrá KHL, keď to tak mám povedať, a možno ešte ten v Ružinove a to sme skončili. Hokej sa pritom nedá hrať inde ako na ľadovej ploche.”

Filc preto zdôraznil, že slovenskí hokejisti i fanúšikovia by si v najbližších rokoch nemali dávať až také vysoké ciele. “Samozrejme, že ostatné krajiny nás v podmienkach pre hokej predbiehajú, ale my máme stále v sebe to, že patríme ku svetovej špičke. Už dlhší čas nepatríme a nevieme, alebo nechceme si to priznať. No musíme to urobiť a musíme hľadať všetko to, čo potrebujeme urobiť pre to, aby sme sa do tej špičky vedeli postupne vrátiť. A nebude to práca na jeden alebo dva roky.”