Môj profil 
Predplatné
“Mal som prakticky odtrhnuté celé pravé rameno. Musel som absolvovať ťažkú operáciu a následne deväť mesiacov rehabilitovať,” povedal v rozhovore pre TASR dlhoročný slovenský reprezentant. Zranenie na ňom zanechalo stopy na celý život. “Každé zranenie hráča poznačí, mňa to poznačilo veľmi. Všetko som robil ľavou rukou, pravou som sa nevedel ani najesť. Rehabilitoval som s jedným odborníkom, ktorý žije v Kanade a patrí medzi najlepších na svete. Tým, že vyučoval na univerzite, som k nemu chodil veľmi skoro ráno o piatej, či pol šiestej. Bolo to vtedy pre mňa veľmi ťažké obdobie. Ale v tom čase sa mi narodil syn Maxim, čo trochu zmiernilo moju bolesť. Predtým som mal klasické hokejové zranenia, potrhané väzy v kolenách, zlomeniny. Tie sa však samozrejme liečili kratšie. Neskôr prišli otrasy mozgu a to už naozaj nebola sranda. A čím je človek starší, tým si môže ľahšie privolať zranenia.” zdôraznil Višňovský.
Okrem zranení zažil odvrátenú stranu športu v podobe tvrdého biznisu profiligy. Po sezóne 2007/2008 podpísal s Los Angeles Kings nový päťročný kontrakt. Majiteľ klubu ho pritom niekoľkokrát ubezpečil, že si ho veľmi cení a nikdy ho nevymení bez jeho súhlasu. Stal sa však pravý opak a slovenský obranca putoval z Kalifornie do Edmontonu. “S odstupom času sa na to pozerám tak, že to bola normálna vec v rámci biznisu. Nemohol som však pochopiť, prečo mi dali päťročný kontrakt, keď ma pár hodín pred jeho začiatkom, vymenili bez opýtania. Ak by som ten kontrakt nemal, dohodol by som sa s iným klubom, v ktorom by som bol šťastný. Edmonton je hokejové mesto, to musím uznať. Ale ináč sme sa dosť trápili. Oilers obmieňali tím, išli výkonnostne nadol a z dna sa šplhali päť rokov.”
Po dvoch sezónach v Edmontone však prišli ďalšie prelomové roky v Anaheime, v drese “káčerov” sa Višňovský stal najproduktívnejším obrancom celej ligy. Sezónu 2012/2013 začal pre lockout v bratislavskom Slovane. Anaheim ho potom vymenil do New Yorku Islanders. “Nevybral som si tento klub, ale nebanujem, Islanders mali dobrý tím.
Rozmýšľal som vtedy, že zostanem doma a dohrám kariéru v KHL. Možno by som si tým ušetril chrbát. Ale v New Yorku sa nám darilo, hrali sme pekný hokej, preto som predĺžil kontrakt. Potom však prišli zranenia, ktoré súviseli aj s vekom. Regenerácia už nebola taká ako predtým, telo už bolo odrovnané a ja som do toho stále viac a viac tlačil,” priznal Višňovský.
Práve pôsobenie v New Yorku odštartovalo druhú etapu zdravotných problémov, ktoré boli napokon také vážne, že Višňovský musel definitívne skončiť s hokejom. “Tri platničky mám už úplne vysušené, prakticky tam nie sú. Stavec šúcha o stavec a celé mi to udiera do nervov. Robí mi to problémy aj v bežnom živote pri chodení, aj pri športe.
Idem veľakrát cez bolesť. Konzultoval som to s odborníkmi, chceli mi zaskrutkovať a zasadrovať stavce, ale tieto zákroky sa robia starším ľuďom, ktorí môžu už len kráčať. A v takomto mladom veku to ešte nechcem podstúpiť. Chodím cvičiť, trénovať, snažím sa to nejakým spôsobom posilňovať. Ja som taký človek, ktorý musí vždy niečo robiť,” vysvetlil najlepší hokejista Slovenska za rok 2005 a dodal: “Možno som mal skončiť o dva roky skôr, pretože som to mal v dezolátnom stave. Ale nechcel som sa vzdať toho, čo som nadovšetko miloval. Teraz za to žiaľ pykám.”
Višňovský počas pôsobenia v profihokeji zažil slávu, ktorá niekedy neprináša iba príjemné chvíle. Stretol mnohých fanúšikov v rôznych kútoch sveta, všade boli iní: “Všetko má svoje čaro, aj prechádzať sa po Manhattane, aj po Obchodnej ulici v Bratislave. Na Long Islande ma fanúšikovia spoznávali viac ako na Manhattane, keby som hral za Rangers, bolo by to opačne. V Los Angeles to bolo zasa iné, pretože v tomto meste je hokej v rebríčku popularity až na štvrtom až piatom mieste. So Slovenskom sa to však nedá porovnať. Sme malý národ a hokej je u nás fenomén. Ľudia nás spoznávajú všade, veď naša generácia aj niečo dosiahla. Každý chce podpis, fotku. Zastavujú ma doteraz a nemám s tým problém.”
Višňovského slovenskí fanúšikovia milovali aj pre jeho prístup k reprezentácii. Pre mnohých išiel v tomto smere príkladom. “Ja som nereprezentoval, len keď som bol zranený, alebo som hral play off. Mám za sebou desať MS, štyri zimné olympiády a dva Svetové poháre. Nejaké šampionáty som vynechal, ináč by ich mohlo byť možno pätnásť. Ale myslím si, že aj desať je pekné číslo,” zakončil držiteľ kompletnej zbierky medailí z MS.
.jpg)
