Môj profil 
Predplatné
Na Nový rok 1993 uzavrel na bratislavskom námestí kňaz, publicista, spisovateľ, filozof, salezián Anton Hlinka – ktorému sa v roku 1951 podarilo emigrovať a študovať na univerzitách v Turíne, vo Viedni a v Ríme, muž, ktorý do roku 1989 otváral Slovákom oči prostredníctvom slovenského vysielania Rádia Vatikán i Slobodnej Európy a po roku 1989 pokračoval pravidelnými rozhlasovými kázňami z Bratislavy – v priamom televíznom prenose „zmluvu“ medzi Všemohúcim a Vševládnym Bohom a práve sa osamostatňujúcim Slovenskom. A tá nás, obyvateľov krajiny medzi Tatrami a Dunajom, Moravou a Tisou, zaväzuje:
„Na rozhraní dvoch historických epoch voláme k Tebe, všemohúci Bože, Otec všetkých národov, aby si bol stále s nami, hneď od samého začiatku, už pri prvých krokoch. Po tejto hodine túžili generácie dcér a synov našej slovenskej vlasti. Samostatnosť, ktorej sme sa dožili, prijímame ako dar Tvojej prozreteľnosti a pokladáme ho za zmluvu medzi Tebou a obyvateľmi krajiny medzi Tatrami a Dunajom. Nesmrteľný vládca čias, prebývaj s nami, buď v tejto krajine doma ako náš prozreteľný Otec a pomocník v každej núdzi. Daj vládcom tejto krajiny Ducha múdrosti a prezieravosti, spravodlivosti a nezištnosti, obetavosti a pevnosti, daj občanom tejto krajiny Ducha bratstva a znášanlivosti, vzájomnej úcty a pomoci, svornosti a tolerancie. Buď naším Bohom a my budeme Tvojím ľudom.“
Je to záväzok, na ktorý máme pamätať aj v tomto čase – keď sa čoskoro bude rozhodovať o našej budúcnosti, ako sa vlastne o nej rozhoduje nielen voľbami, ale aj našimi každodennými skutkami. Páter Hlinka za nás všetkých prisľúbil Všemohúcemu, že budeme jeho, Božím ľudom. Byť Božím ľudom v týchto nepochybne chaotických časoch, v ktorých všetko pekné, morálne a kultúrne akoby malo čušať v kúte, je vážny záväzok. Plňme ho tak, ako žijúci velikáni medzi nami.
Ako to napríklad celý život robil o štyri roky od Antona Hlinku mladší, iný odchovanec saleziánov, Anton Semeš. Tomuto Tónovi sa na rozdiel od Hlinku nepodarilo prekročiť v polovici minulého storočia hranice. Zatkli ho, bili ho, súdili a odsúdili, našťastie v najväčšej sále bratislavského Justičného paláca nevypočuli návrhy zhromaždených krvižíznivcov: „Obesiť, obesiť!“ – a tak mu vymerali trest 14 rokov, z ktorých sedem a pol roka strávil ako väzeň číslo A-05658, čoby agent Vatikánu a Ameriky, v Jáchymovských uránových baniach.
Tohto vtipného, múdreho a odvážneho muža jáchymovský likvidačný tábor, v ktorom pracoval v šachte, vozil zo šiestich poschodí rudu a sypal do komína, nezlomil, neumučil a neumlčal, ani nezlomil. Naopak, dal mu šancu zdokonaliť sa vďaka pátrovi, ktorý študoval v Ríme, v latinčine. A vedieť po latinsky znamená rozumieť starým rímskym zápisom a dielam a pochopiť, že rímskymi susedmi nad Dunajom boli naši predkovia, ako o tom svedčí Anton Semeš v knihe o najstarších dejinách Slovákov „Nie sme tu odvčera“. Latinsky písané diela číta Tóno tak, ako sa čítať majú, lebo jeho latinčina, podporená konverzáciou v Jáchymove, je takmer dokonalá. Vďaka Tónovi Semešovi teda vieme, že kmene za Karpatami, ale aj tie v Škandinávii hovorili „ydiomate slavonicali“, že na juhu Švédska je jazero a pri ňom mesto Moravia, a rieka, čo z neho vyteká, sa v stredoveku volala Netra-Nitra. A že svätý Peter okolo roku 50 vyslal dvoch svojich misionárov, Syrusa a Juventiusa k našim predkom do Nitry… Tóno Semeš využíval svoju dobrú latinčinu aj na prípravu gréckokatolíckych klerikov, chystajúcich sa na štúdium do Ríma.
Božie úmysly a cesty sú nevyspytateľné. „Vďaka“ pobytu v likvidačnom lágri okrem latinčiny absolvoval Tóno Semeš aj semináre z európskych dejín, lebo spoluväzňami boli aj dvaja profesori z Brna, a tí po šichte na väzenskej lúke dávali záujemcom lekcie z dejepisu. V Jáchymove sa tento múdry muž, telom i krvou gréckokatolík a Slovák, ktorý sa mal 30. januára dožiť požehnanej deväťdesiatky, naučil s ľahkým srdcom prijímať veci, ktoré nemožno zmeniť.
Zomrel desať dní predtým. Bránu do Večných záhrad prešiel 20. januára 2020.
Nech mu je slovenská zem ľahká!
Marián Tkáč
.JPG)
.jpg)
.jpg)
