Polícia odpočúvala vedenie opozičnej strany Smer-SD. Píšeme o tom tu. Režimné médiá z toho urobili megakauzu, škandalizujú Smer-SD, hoci zatiaľ nemajú žiadny konkrétny dôkaz – naopak, vôbec im nepríde zvláštne, že vládna junta odpočúva politických oponentov.

Vraj vyšetrovali pytliactvo. A namiesto toho celkom náhodou filmovali a odpočúvali porady centrály politického tábora opozície so svojimi právnikmi. Prorežimné médiá píšu, že polícia „mala jednoducho šťastie“.

Aká to náhoda! No áno, veď to je bežný spôsob policajnej práce, že sa pytliakom potajomky namontuje do chaty kamera s mikrofónom a dlhodobo sa filmuje a odpočúva. Takisto aj drogovým dílerom, autičkárom a vreckovým zlodejom, všakže. Veríme im, veríme…

Len si predstavte, že by také niečo urobila napríklad predošlá vláda: že by v rámci boja trebárs proti kupliarstvu alebo daňovým podvodom nainštalovala kameru povedzme na povale u babky šéfa OľaNO Igora Matoviča. Čo by asi stvárali mediálni strážni psi režimu…?

Samé náhody…

Je úplne pochopiteľné, prečo sa súčasní majitelia moci na Slovensku musia tváriť, že išlo o odpočúvanie a filmovanie pytliakov a nie politickej opozície (a dokonca advokátov pri rozhovore so svojimi klientmi). V opačnom prípade by to totiž bol škandál, po ktorom by musela odstúpiť vláda, podobne ako musela po podobnom odpočúvaní odstúpiť v USA garnitúra na čele s prezidentom Nixonom (viď aféra Watergate). A sudca, ktorý by niečo také umožnil, by mal aj trestnoprávny problém.

„Už chápem, prečo ten skorumpovaný zmrd valí ako besný pes,“ až teraz prišiel na kĺb veci financpremiér Matovič, ktorý sa nedávno vyjadril, že chce svojho súpera roztrhať v zuboch. Jeho úprimný údiv je rovnako uveriteľný ako to, že v tomto prípade išlo o úplne náhodné odpočúvanie pytliakov. Alebo ako keď sa istá novinárka, diskrétna priateľka istej sudkyne, pravidelne dostáva úplne náhodou k informáciám, ktoré nemá nikto iný.

Ak by to náhodou niekto ešte nevedel, predstavitelia tejto vládnej junty, ešte predtým ako sa dostali k moci avizovali, že predošlú garnitúru stoj čo stoj zlikvidujú, pozatvárajú. Používajú na to technológiu „kajúcnikov“: obvinenému ponúknu beztrestnosť, ak udá osobu, ktorú potrebujú dostať do basy.

Pred časom sa po stopách prevádzkovateľov „farmy na kajúcnikov“ pustili pracovníci policajnej inšpekcie Ministerstva vnútra, ktorí túto organizovanú skupinu odpočúvali a priniesli tak dôkaz o ich trestnej činnosti s presahom do najvyšších poschodí vládnej koalície. Tá sa začala zúrivo brániť a všetkými možnými prostriedkami sa snaží týchto policajných inšpektorov s ich pátraním umlčať. A preto táto najnovšia senzácia môže celkom dobre byť súčasťou protiútoku vládnej junty, pokusu prekryť podstatu skutočnosti, že vláde tečie do topánok.

A čo sa teda vlastne odhalilo?

Režimné médiá kričia, že toto je kauza ešte väčšia ako Gorila, hovoria o Gorile dva. Gorila však bola škandálom pravicového tábora a týkala sa aj viacerých predstaviteľov dnešnej vládnej koalície, takže tu prirovnanie nesedí. A čo vlastne táto „Gorila 2“ reálne odhalila?

Robert Fico to zhodnotil slovami: „V akej dôkaznej kríze musí byť špeciálny prokurátor Daniel Lipšic a jeho nohsledi na Špeciálnej prokuratúre, ak dali sledovať a odpočúvať lídra opozičnej strany na jeho stretnutiach s obhajcami ľudí, ktorých považujem za nevinných…“

A vskutku: z toho, čo sa zatiaľ dostalo na verejnosť, by sa s prižmúrením oka možno dalo hovoriť nanajvýš o úniku informácií. Z toho síce režimné médiá robia búrku v pohári vody (a najviac Denník N, etalón slniečkarskej etiky, ktorý by sa nikdy neznížil k čomusi tak nepeknému, ako sú úniky informácií zo živých spisov, všakže), lenže to všetko je naozaj slabučké ako sedemkrát prevarený pigi čaj.

Je v odpočutom materiáli, ktorého vraj je veľmi veľa a údajne nie je celý ešte spracovaný, niečo ešte pikantnejšie, čo by mohlo smerákov a ich právnych a bezpečnostných expertov naozaj poškodiť? Samozrejme, nedá sa to vylúčiť, ale skôr sa dá predpokladať, že takí skúsení politickí matadori na stretnutí s právnikmi, z ktorých prinajmenšom advokát Marek Para nie je bezprostredne blízkou osobou, by sotva rozprávali niečo, čo by pre médiá mohlo byť skutočnou senzáciou – a to aj vtedy, ak témou zatiaľ uverejnených rozhovorov je obrana pred sľubovaným politickým lynčom zo strany vládnej junty.

Preto tu vyvstáva základná otázka: prečo práve teraz prišli režimné médiá s „bombastickým“ odhalením, že sa podarilo odpočúvať ľudí z opozície, a že tí sa dokonca radili s právnikmi?

Čo sa touto ťažkopádnou kauzou prikrýva?

Sudca Špecializovaného trestného súdu dnes rozhoduje o predĺžení väzby bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara a ďalších obvinených, pričom do spisu mu boli expresne doručené aj informácie z „pytliackej“ akcie. Bola táto vec medializovaná preto, aby mohli Gašpar a ostatní ostať vo väzbe?

Možné je aj iné vysvetlenie. Minulý týždeň sa prevalila kauza prevodu peňazí z pandemickej prvej pomoci z úradu práce na podozrivé schránkové firmy. Má ísť až o 24 miliónov eur, ktoré mali odísť kamsi do neznáma. (Pamätáte sa ešte, čo hovorili o schránkových firmách predstavitelia tejto vlády pred voľbami?)

Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak, dlhoročný blízky spolupracovník šéfa špeciálnej prokuratúry Daniela Lipšica tvrdil, že išlo o podvod, ktorý padá na hlavu niekoľkých úradníkov. Dajme tomu, že tomuto vysvetleniu chceme veriť, hoci tam išlo o sumy, o akých zrejme musel vedieť aj minister.

Neverí tomu ani Ľuboš Blaha, podpredseda strany Smer-SD: „Nebolo to tak dávno, čo naliali (koalícia – pozn. red.) desiatky miliónov do malej chalúpkovej firmy s testami – a bum, majiteľ tejto firmy bol prepojený na Matoviča aj Sulíka. Nasilu zorganizovali celoplošné testovanie a dakto na tom brutálne zarobil.“

Či už veríme alebo nie, fakt je jeden: že vždy to bolo tak, že za rezort zodpovedá minister a za takúto obrovskú kauzu by určite mala byť vyvodená politická zodpovednosť – čo by mohlo v krajnom prípade znamenať aj pád vlády. Na prekrytie tohto škandálu by sa preto koalícii náramne hodil nejaký iný mediálny poprask…

The end

Národ je už dávno rozdelený na tábory rozdelené hlbokou priepasťou. Namiesto toho, aby sa to zlepšovalo, vyvíja sa to presne opačným smerom. To, čo bolo ešte pred dvoma rokmi iba parlamentnými prekáračkami, sa postupne zmenilo na ostrý boj s použitím (zneužitím) štátnych inštitúcií, kde ide zrejme naozaj už o všetko. Takto nejako sa zvykli začínať občianske vojny.

Ivan Lehotský