Veľmi podobné postavenie v spoločnosti však majú aj monopoly či oligopoly. Monopoly vznikali v niektorých segmentoch akosi prirodzene, a keďže z definície monopolu pôsobia mimo štandardných trhových síl, je nutné ich regulovať. Ako typický príklad monopolu môžeme uviesť elektrárne, distribučky elektriny, resp. plynárenské podniky či vodárenské spoločnosti. Takmer vo všetkých krajinách vznikali tieto spoločnosti ako štátne v čase, keď sa budovala základná energetická infraštruktúra. A takmer všade vo svete to tak aj ostalo. Dodnes sú napríklad Gaz de France či Ruhr- gas, ruský Gazprom, ale aj Enel, RAO JES, Rosatom či ČEZ štátne či pološtátne spoločnosti. Takže z definície ich vlastníckej štruktúry potom logicky vyplýva, že vlády, ktoré ich kontrolujú, majú zásadný vplyv na ich cenotvorbu, vďaka ktorej môžu čiastočne presadzovať aj svoju sociálnu či ekonomickú politiku. 

Slovensko je jednou z mála krajín, kde to neplatí, alebo neplatilo donedávna. V čase veľkého privatizačného  boomu za prvej a predovšetkým druhej Dzurindovej vlády bolo prijaté rozhodnutie sprivatizovať v podstate všetko. A tak prišli na rad aj takzvané strategické (rozumej v slušných spoločnostiach neprivatizovateľné) podniky. Od Mečiarových čias  bol síce platný zákon o nemožnosti  privatizácie majoritného podielu v týchto podnikoch, na prelomenie tohto zákazu však dzurindovsko-miklošovská kamarila našla jednoduchý recept. Privatizoval sa síce minoritný podiel akcií (teda len 49 %) avšak s manažérskou kontrolou, čo je z princípu absurdné, ale je to fakt. To potom logicky viedlo k bezmedznému drancovaniu týchto podnikov, čo veľmi dobre ilustruje napríklad kauza masívneho tunelovania SSE (Stredoslovenská energetika, a. s.), ktoré francúzsky akcionár tuneloval cez fiktívne poradenské služby vo výške desiatok miliónov eur, ktoré platila slovenská dcéra  materskému podniku vo Francúzsku.  Cieľ bol jediný – nenechať na Slovensku formou daní ani cent. 

Podobne to bolo pri privatizácii Slovenských elektrární. Tie sa privatizovali už za druhej Dzurindovej vlády, keď už SDĽ nemohla ani „platonicky“ zavadzať, preto sa sprivatizovalo 66 % akcií talianskemu pološtátnemu Enelu. Štát sa  v mene dostavania Mochoviec vzdal na dlhé roky dividend,  čo viedlo len k masívnemu predraženiu celej dostavby, k mnohým posunom termínu dokončenia, a tým  v podstate skrytému tunelovaniu. 

Pri privatizácii strategických monopolov si treba uvedomiť jeden komický paradox. Terminologicky je v podstate chybné tvrdenie, že boli privatizované, keďže nadobúdateľmi všetkých  strategických podnikov boli vždy štátne či pološtátne firmy. Tak sa teda len stalo, že slovenskú štátnu firmu nahradila nemecká, talianska či francúzska.  Pozrime sa teda bližšie na výsledok takejto „privatizácie“.  

Energetické a plynárenské monopoly dnes totiž v Slovenskej republike zamestnávajú len 3,2 percenta ľudí zamestnaných v priemysle, ale aj vďaka zlej štátnej regulačnej politike ich tržby predstavujú až 16,6 percenta celého priemyslu a z koláča celkového zisku všetkých priemyselných podnikov si ukrojujú takmer celú polovicu (48,1 percenta, t. j. 1,23 miliardy eur).
Takáto deľba zisku v rámci priemyslu na Slovensku je absolútne chorá a škodlivá. V praxi totiž znamená, že niekoľko monopolných rentierov  zamestnávajúcich 11 886 ľudí si osvojí takmer rovnaký zisk, ako množstvo podnikateľských subjektov zamestnávajúcich spolu 361 729 ľudí. 

Len na porovnanie: hrubá ziskovosť firiem v energetike na Slovensku je skoro trojnásobná ako v Nemecku (na úrovni pridanej hodnoty je tento pomer 21,1 percenta v SR k 8,2 percenta v Nemecku). Čo s tým? Jedna možnosť je zabezpečiť podstatne silnejšiu reguláciu koncových cien pre malo a veľkoodberateľov. Druhou možnosťou je špeciálne či osobitné sektorové zdanenie. Samozrejme, systém tak ako je nastavený dnes, má extrémne negatívne dopady na všetky ostatné priemyselné a nepriemyselné odvetvia – počnúc chýbajúcimi zdrojmi na investície, vedu, výskum a rozvoj cez chýbajúce finančné rezervy pre obdobie krízy až po nízke mzdy, prepúšťanie a vysokú nezamestnanosť. 

Veľmi podobné je to aj u oligopolov – napríklad telekomunikačných operátoroch či dominantných bankách. Kým pri telekomunikačných operátoroch síce so značným oneskorením, ale predsa začína fungovať konkurencia, či už pri hlasových službách alebo pri poskytovaní širokopásmového internetu, pri bankách stále môžeme sledovať ničím neodôvodnený  a ničím nesankcionovaný (konkurenciou či štátnym regulátorom)rast bankových poplatkov, resp. spoplatnenie veľmi kurióznych bankových služieb.  Preto sa zdá silná regulácia bankového trhu aj pri korporátnom a retailovom bankovníctve (o investičnom nehovoriac) viac než na mieste, rovnako ako špecifické zdanenie tohto segmentu. 

Najväčšou a fatálnou chybou sa z hľadiska našich terajších národnoštátnych záujmov  ukazuje „privatizácia“ strategických monopolov. V konečnom dôsledku viedla k masívnemu vyberaniu ziskov na strane jednej a k vysokým cenám energií na strane druhej, čo sa zároveň prejavilo na znížení konkurencieschopnosti nášho hospodárstva. Už len treba nájsť dosť politickej odvahy a prijať spomenuté opatrenia.

Politológ  Roman Michelko