Poliačik sa bráni: „Slovenské internety sa tieto dni začali zavzdušňovať nad mojou kolekciou oblečenia od populárnej ukrajinskej firmy Авіація Галичини, niektorí borci začali vyhlasovať, že ani neviem, čo mám na sebe. Tak to asi treba uviesť na pravú mieru. Áno, leva s trojkorunkou mal vo svojej symbolike aj SS batalion Galícia, to je pravda, no symbolika ako taká je oveľa staršia a viaže sa k samotnej Galícii ako územiu, lev k Ľvovu ako mestu a tri korunky sú tradičnou súčasťou miestnej heraldiky. Rovnako ako pozdrav „Slava Ukraini“ používali banderovci, no vznikol roky pred Banderom.“

Poliačik tvrdí, že „rovnako, ako na Slovensku, aj v Ukrajine je potrebné symboliku chápať v kontexte. Červeno-čierne vlajky v Kyjeve predáva každá druhá babička v podchode a nerobí to kvôli podpore nacizmu, ale kvoli tomu, že v povedomí miestnych ľudí je Bandera braný skôr ako človek bojujúci za nezávislosť Ukrajiny a je miestnym hrdinom. Pozastavovať sa nad tým je rovnaké ako sa pozastavovať nad kultom Jánošíka v slovenskej kultúre. A ja netvrdím, že banderovci a batalion Galícia nenapáchal škody, to nie. Poznám historickú pravdu a som presvedčený o tom, že aj ukrajinský národ sa s ňou ešte bude musieť vysporiadať.“

Podľa neho oblečenie tejto firmy „… nosia predstavitelia vlády aj ukrajinský ombudsman, všetko ľudia, ktorí sú demokrati a s myšlienkami nacizmu ani fašizmu nemajú nič spoločné. Poprosil som majiteľov firmy, aby k tomu vydali jednoznačné vyjadrenie aj oni, pretože pokusov o ich diskreditáciu bude zrejme pribúdať.

Považujem za smiešne, ak mňa po toľkých rokoch vo verejnom priestore niekto ide označovať za podporovateľa akýchkoľvek myšlienok smerujúcich k potláčaniu ľudských práv alebo nacistickej ideológie. Je to presný opak toho, o čo celý svoj život usilujem.“ Poliačik pripojil fotografie ministra obrany Reznikova, ministra informatizácie Fedorova, poradcu prezidenta Zelenského Podolyaka a ukrajinskéjho ombudsmana Lubinetsa v oblečení od spomenutej firmy.

Juraj Draxler 

Naproti tomu Juraj Draxler aj po prečítaní trvá na tom, že „Bývalý poslanec Poliačik hrdo nosí nacistickú symboliku. Dokonca priamo do televízneho štúdia. Ide o znak neslávne známej divízie SS „Halič“. Keď mu to ľudia začali vytýkať, tento bývalý „lektor kritického myslenia“ začal tvrdiť, že to tak nemožno brať. Lev je tradičný znak mesta Ľvov (po ukrajinsky Ľviv) a v regióne aj iné subjekty leva v znaku používali. Hej, a nielen tam, leva sme mali aj v československom štátnom znaku. Akurát, že presne táto konštelácia leva s troma korunkami, v bielej farbe na čiernom pozadí, sa nespája s ničím iným ako práve so spomínanou divíziou SS. Tá okrem iného vyvražďovala počas SNP aj Slovákov a sťažovali sa na ňu a jej zbytočne agresívny postup voči civilom ešte aj dôstojníci Wehrmachtu. Poliačik bol v politike krátko, ako dosť agresívne vystupujúci poslanec SaS (v roku 2015 mi v parlamente vykrikoval, ako o chvíľu bude ministrom), potom stavil na Progresívne Slovensko ale stávka nevyšla.“

Že to nosia vysoko postavení Ukrajinci? Draxler v tom nevidí ospravedlnenie, skôr naopak: „Ak sa ale pohybujete v správnych kruhoch, rozhodne nebudete trieť biedu a Poliačika sa ujala PR agentúra zbrojárskych firiem Globsec, v ktorej pôsobí dnes. Dokonca má na starosť Ukrajinu, tak si kúpil tričko od ukrajinskej firmy. So spomínaným znakom. A bráni sa tým, že také tričká nosia aj ukrajinskí vládni predstavitelia. Áno, a presne to je problém. Dnešný režim sa vo veľkej miere mocensky spolieha na vysoko organizované nacionalistické zoskupenia zo západnej Ukrajiny. Pred rokmi ich bolo vidieť hlavne na futbalových zápasoch (kde zvykli rozťahovať práve spomínaný znak), dnes sú dôležití v tom, že „dohliadajú na poriadok“ v uliciach, z ich radov sa pozgrupovali rôzne úderky prikryté ministerstvom vnútra, ktoré sa vysporiadavajú so „zradcami“ (násilím a vraždami) a podobne. A za ostatných 20 rokov sa vraj „prozápadné“ vlády začali vo veľkej miere spoliehať aj na ideológiu tvrdých nacionalistov predvojnovej éry, vytláčajúc iné historické osobnosti, spisovateľov a intelektuálov ako Hruševský, ktorí boli proukrajinskí ale neboli protiruskí a tak sa dnes nehodia.“

Začneme sa na všetko pozerať očami Ukrajincov? Draxler píše: „Poliačik dokonca začal obhajovať aj Banderu. Veď pre Ukrajincov je to symbol boja za nezávislosť, hovorí exposlanec a zamestnanec Globsecu. V skutočnosti ešte donedávna bol aj pre drvivú väčšinu Ukrajincov Bandera symbol zla, jeho kult sa pestoval len na západe krajiny. A ani podľa posledných prieskumov ho väčšina Ukrajincov stále neschvaľuje. Ale z vládnej úrovne je teraz už silno podporovaný. Bol to pritom človek, ktorý sľuboval vyzabíjať aj milióny, pokiaľ to bude treba pre budúcnosť Ukrajiny, jeho víziou bol etnicky jednoliaty štát budovaný podľa rovnakých princípov ako nacistické Nemecko či fašistické Taliansko, a od svojich nasledovníkov vyžadoval veľmi prísne dodržiavanie zásad rasovej čistoty. V ich ideológii si totiž vidiecke obyvateľstvo na západe Ukrajiny udržiavalo árijskú čistotu, ktorú iné slovanské regióny stratili neskorším miešaním s inými etnikami, Rusi napríklad s Mongolmi a inými kočovníkmi. A potom ešte zvykli zdôrazňovať pozostatky pravej nordickej krvi, z čias rurikovcov, teda Vikingov, ktorí ako prví organizovali miestne kmene do kvázi štátnych útvarov. Bandera sa podieľal na príprave atentátu na vtedajšieho poľského ministra vnútra (a jeho organizácia organizovala aj ďalšie atentáty) za čo bol odsúdený na doživotie a zachránila ho 2. svetová vojna.“

„Pán Poliačik sa do tohto bahna presne hodí, je to dostatočne naivná ale zároveň morálne flexibilná figúra a tak kadekomu veľmi užitočná,“ uzatvára Draxler, „Nie síce samotným Ukrajincom, ale to jeho určite netrápi.“

Hrnko: Je to opovážlivosť na x-nentú

K Poliačikovi sa na sociálnej sieti vyjadril aj Anton Hrnko: „Nuž toto vysvetlenie je opovážlivosť na x-nentú, keď to dáme do súvislosti s vrieskaním davu jemu podobných na čele s Richardom Sulíkom v súvislosti so sochou kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade. Majster Kulich sa pri stvárňovaní sochy Svätopluka inšpiroval maľbou českého grafika Jaroslava Vodrášku, ktorý dal na štít veľkomoravského kráľa dvojkríž s rovnakými ramenami. Veľmi vzdialene Kulichovo stvárnenie tohto pôvodne lotrinskými veľmožmi používaného kríža pripomínalo emblémy Hlinkovej gardy.“

Hrnko ďalej vysvetľuje, že neexistuje žiadne ospravedlnenie na používanie banderovských symbolov na Ukrajine. „Aj tí najzločinnejší gardisti z PO HG boli úplní anjeličkovia oproti banderovcom na Ukrajine v časoch druhej svetovej vojny. A keby ste sa ich jednotlivo pýtali, za čo bojujú, určite by vám všetci povedali, že za slobodu a nezávislosť slovenského národa.“

Hrnko dodáva na záver: „Vie si niekto predstaviť takúto argumentáciu na slovenskej strane? NAKA by si nohy zlámala, ako by utekala zatknúť nositeľa takejto našou prezidentkou, vládou a „progresívnou“ časťou našej spoločnosti používanej obhajobe banderovských propagandistov použitej na obhajobu „slovenskej“ veci. Jednoducho neexistuje stredná poloha. Buď mali pravdu Bandera, Šukevič a generáli UPA a divízie Halič a teda aj V. Tuka, Š. Mach a radikálni gardisti z PO HG, alebo mali pravdu tí, čo sa proti ním postavili. Myslím si, že neexistuje v tomto prípade niečo medzi tým. Neviem si predstaviť babičku na ulici v Bratislave, ktorá by predávala vlajočky HG. Ale podľa Poliačika by to malo byť asi samozrejmé. Bývalý poslanec Poliačik sa svojou obhajobou celkom jasne vymedzil, kam patrí. Ak by na Slovensku patrilo jedno právo pre všetkých, už by tam aj musel byť.“