O Európe a Rusku

Občas vzniká dojem, že sa svet zbláznil.

Na Eurovízii Európa svorne hlasuje za akúsi čudnú medzipohlavnú bytosť. Vo francúzskych školách chlapcom navrhujú prísť na vyučovanie v dievčenskom oblečení a dievčatám v mužskom, aby sa zvýraznila „rovnosť pohlaví“…

Podľa mňa je to všetko démonické. A ani sa mi o tom nechce hovoriť.

Porozprávajme sa o inom.

Napríklad o tom, že pani Merkelová si dovoľuje podotknúť, že prezident Ruska stratil kontakt s realitou. A ja si myslím, že platí pravý opak. Stopercentne! Vladimír Putin viac než reálne chápe, čo od nás títo páni chcú a prečo sa toľko nadrú aj s Ukrajinou, aj so Sýriou. Jasne to chápe a hovorí o tom na rovinu. Ale práve mnohí európski lídri sa boja otvoriť ústa a potia sa im dlane od hrôzy pri predstave, čo s nimi môžu urobiť Američania, ak by otvorili ústa.

Áno, dnes je Rusko takmer osamotené. No práve Rusko ukazuje svetu, kto je kto a čo je čo. A dúfam, že to môže poslúžiť ako príklad pre tých, ktorí už dávno všetko vedia a chápu, no boja sa zdvihnúť hlavu.

Mnohých dnes vo svete dráždi, prečo Putin tak dlho nereaguje. Celý čas ho provokujú a urážajú, strašia sankciami, a on sa stretáva so športovcami, chodí na výstavy, stretáva sa s novinármi, zaoberá sa hospodárstvom štátu… Bez náznaku hystérie. Všetko v pokoji. No, pričlenili Krym – nuž pričlenili. Všetko ide svojou cestou.

A prečo je to tak?

To je takisto veľmi vážny moment. Moment chápania ruského charakteru, chápania správania ruského človeka.

Podľa môjho názoru je úspešnou ilustráciou tohto mlčanlivého ruského sústredenia esej stĺpčekára internetového žurnálu Odnako Romana Nosikova, publikovaná na stránke 6. mája 2014 pod názvom Počúvajte ruské mlčanie.

Počúvajte ruské ticho!

Svet je preplnený výzvami adresovanými Rusku. Svet vyzýva Rusov a ich prezidenta, aby vplýval na „proruských separatistov“ na juhovýchode Ukrajiny. Medzinárodné spoločenstvo, ruská inteligencia, ukrajinská mediálna trieda stráca dych od kriku, ktorým nám pripomína našu mierumilovnosť, neprotivenie sa zlu, spomína Leva Tolstého a Maháthmu Ghándího.

–  Mier! Mier! Mier! Milosrdnosť!
Práve to celé dni počúvame.

A zároveň s týmito výzvami z tých istých úst k nám letia vyhrážky:

– Sankcie! Zdochnete od hladu! Zaženieme vás do jaskýň! Do barakov! Všetko vám vezmeme, všetko odoberieme, všetkých kúpime, prinútime! Odsúdime!

Čože sa ozýva ako odpoveď? Čo počujú naše náprotivky od ruského prezidenta? Čo počujú od nášho národa?

Mlčanie.

Na svet dopadlo ťaživé ruské mlčanie, neznesiteľné ako ticho pred búrkou.

Odplavili sa a vyschli ženské slzy. Vyhladili sa ešte nedávno hnusom a hnevom znetvorené tváre mužov.

Ticho.

Na svet sa spustilo sväté ruské ticho, na pozadí ktorého všetky výkriky, všetky výzvy, všetky mávania transparentmi, siegheily, výkriky „smrť nepriateľom“ a „sláva Ukrajine“ či požiadavky vyzerajú veľmi úboho a nemiestne… …

Vládne ticho.

Ticho, ohromné a mocné ako medveď, útočí, napadá zemeguľu, dusí v oceľových objatiach.

Tamtí sa ešte pokúšajú kričať, aby sami sebe nedovolili uveriť v to, čo sa nevyhnutne už deje, nedať hrôze spustiť sa z rozumu, ktorý všetko pochopil, do srdca a zamraziť ho. No kriky sú čoraz podobnejšie piskotu.

Tak rozhodla ruská duša, a koľký už raz v ľudskej histórii s ňou Boh súhlasí.

A ak je Boh s nami, kto je proti?

Prečo Rusi mlčia?! Prečo mlčí ich prezident? Prečo neodpovedajú?

V týchto otázkach je čoraz viac a viac strachu.

Čoraz viac a viac chápania správnej odpovede na ne.

Rusko sa už nemá s kým rozprávať na tejto planéte. Rusko nemá hodných spolubesedníkov. Rusko nemá predmet, o ktorom stojí za to s niekým debatovať.

Rusko mlčí. Rusko je strašné vo svojom mlčaní. …

Už-už zaznejú vo vesmíre prvé noty novej ruskej symfónie. Tá strhne všetky masky, prevetrá a obnoví celý svet – dušu za dušou. Nenechá nič zatuchnuté  a staré. Stvorí všetko nové. Zahrmí ako hrom, preženie sa svetom ako búrka, zatrasie nehybným a rozveje v prach to, čo sa zdalo večné.

A zatiaľ – na svet prišlo ruské ticho.

Počúvajte ticho.

Krásny text! A pozoruhodná literárna skúsenosť s hlbokým zmyslom.

V súvislosti s tým ešte niekoľko citátov:

Karol XII., rok 1707: „Rusko je trpaslík. Dostanem ho na kolená.“ Po bitke pod Poltavou Švédsko navždy stratilo status veľkej mocnosti.

Friedrich Veľký, polovica 18. storočia: „Pokorím zaostalé Rusko.“ V roku 1759 ruské vojská vošli do Berlína.

Napoleon Bonaparte, rok 1812: „Rusko je kolos na hlinených nohách. Zničím ho.“ V roku 1814 ruské vojská obsadili Paríž.

Adolf Hitler, rok 1941: „Potvrdil som plán bleskovej vojny Barbarossa. Porazím ZSSR do konca roka.“ V roku 1945 sa Hitler zabil, keď Červená armáda vošla do Berlína.

Barak Obama, 26. marca 2014: „Rusko je len regionálna mocnosť.“ A aká bola odpoveď? Ticho… Rusko zatiaľ mlčí.

Ticho občas býva potrebné aj na to, aby sme začuli samých seba, zahľadeli sa do seba, poobzerali sa dookola. A pochopili, akými sme sa stali a či sa nezmenilo naše vnímanie samých seba?

Poďme, pozrime sa na seba… Čo uvidíme?

V súčasnom svete dochádza k zámene ponímaní. Príšerná zámena!

A to sa týka nielen ďalšieho nového hollywoodskeho filmu s vynikajúcimi hereckými výkonmi, s nádhernou réžiou, filmu, v ktorom hlavným mravným záverom je otázka o materiálnom dostatku. Hrdinovia sa radujú ako deti, že napokon dostali peniaze. Nedožadujú sa spravodlivosti ani lásky, ani večnej mladosti, ale dolárov. Čo najviac dolárov! Celkom prízemný sen amerických hrdinov – nadobudnúť veľký dostatok a vlastniť svet, ktorý ich obklopuje, vo všetkých jeho prejavoch. Takpovediac v globálnom rozmere…

A my? My nie sme ani chladní ani horúci. Stali sme sa vlažní. Hráme sa jeden s druhým mestský ping-pong podľa dobrých mravov: „Ako sa máš?“ – „Dobre!“ A ak začneš: „No, odišla odo mňa žena, syn ochorel…“, už ťa nepochopia. Pretože sa pýtajú, aby položili zdvorilú otázku, nie aby dostali úprimnú odpoveď. Všetkým je jedno, ako v skutočnosti žiješ. Tak sa vytvára vnímanie sveta, ktoré nazývam „turistickým“. Zbierame fotografie – „ja a Cheopsova pyramída“, „ja a Eiffelova veža!“ – a potom ich ukazujeme hosťom, nútiac ich nadšene cmukať jazykmi. Hoci väčšine z nich je „lauter fuk“, kde si pobýval, čo si videl, a podaktorí prosto závidia.

Nedávno som sa v Los-Angeles ocitol na akejsi auto-párty. Banket plynul ako vždy – bielozubé úsmevy, v pohároch kúsky ľadu… Tu hľa pár – muž a žena. Zhovárajú sa, prechádzajú, zdravia sa. Všade hučí hudba… K tomuto páru prichádza akýsi ich známy: ako sa máte, a všetko okolo toho… A muž odpovedá: „So ženou sa chystáme na dovolenku do Benátok.“ A človek, ktorý k nim podišiel, zadá „geniálnu“ otázku: „Načo?“ To jest, pýta sa, aký zmysel má tá vaša cesta? Máte tam biznis? Alebo vás pozvali? Alebo čo? Načo cestujete tak ďaleko?  (Myšlienka, že do Benátok možno cestovať preto, lebo sú to Benátky, alebo povedzme, že do Louvru možno ísť preto, že je to Louvre, – do tejto tuctovej hlavy nedorazila.) A skutočne – načo? Kúpiť nič nemožno, predať tiež nie… Niet prečo cestovať do Benátok, ak tam niet za čím cestovať.

Turistický vzťah k svetu a ľuďom zbavuje naše jestvovanie krvi a života. Zbavuje ho života zvnútra. Keď sme nakrúcali film Urga v Čínskom Mongolsku, uchvátila ma jedna myšlienka: aký bezmocný sa stáva súčasný človek, keď sa ocitne sám zoči-voči prírode. Predstavte si: autobus s veselými turistami, ktorí sa cítia bezpeční, uháňa mongolskou stepou, na pár minút zastaví a niekto z turistov sa zrazu ocitol v tejto stepi zabudnutý. Má dve vysoké školy, tridsaťpäť kreditných kariet, dva telefóny, iPhone, iPad… Všetko toto má, no je sám. Sám. A absolútne života neschopný. Pretože si zvykol vnímať svet len cez obrazovku iPhonu. Preňho je to jediné okienko, iné nepozná. Iné spojenie so svetom preňho neexistuje. Zdá sa mu, že komunikácia so svetom môže byť len taká. Áno, priateľko, môže – no nemusí… A ak z Božej milosti nebude okolo teba prechádzať mongolský pastier na koni, nevšimne si ťa, neprivedie ťa do svojej jurty, nenakŕmi  ťa baraninou, nenaleje ti mongolskú vodku, neuloží ťa spať a ráno ťa neodvedie na miesto, odkiaľ sa môžeš dostať do mesta – ani neprežiješ. Zahynieš, ostaneš v nekonečnej stepi, rozplynieš sa pod ohromnými oblakmi. A vzniká otázka – rešpektovaný človek, ktorý žije ako turista, a mongolský pastier, ktorého sám život omýva vetrom –, v čom je medzi nimi rozdiel? V stupni intelektuálnej výzbroje? No ako hovoril Ingmar Bergman: „Umenie má uchvacovať, prenikať priamo do srdca bez toho, aby sa čo len na okamih zdržalo v oblasti intelektu.“ Či Mongol, či Európan – obaja sa napokon ocitajú pred najjednoduchšími otázkami – život, smrť, láska, deti, rodičia… – Tieto otázky sú večné. No jeden na ne čerpá odpovede z knižných poznatkov a burzových špekulácií, a druhý z toho, čo mu dá step a oblaky nad nekonečnou rovinou. Mongol chápe a zohrieva step, rovnako ako ona zohrieva a chápe jeho. A čo zohrieva súčasného Európana? Azda ho jeho megapolis zahŕňa láskou a rozumie mu?

Rozorvanie, ktoré dnes jestvuje vo vedomí človeka, nás zbavuje možnosti cítiť sa časťou prírody. A to sa javí ako veľmi vážny problém nášho dnešného života.

Rozprávali mi ohromujúci príbeh. Stalo sa to v Afganistane. Vojak vozil zo susednej usadlosti mlieko pre svoju vojenskú jednotku. Jazdil každé ráno. A raz na ceste zbadal maličké veľhadíky. Položil tam misku, nalial do nej mlieko a odišiel. Nasledujúceho rána bola miska prázdna. A tak začal napĺňať misku zakaždým, keď sa vozil tou cestou. A ajhľa, o dva-tri mesiace ho na tomto mieste napadol obrovský veľhad – schytil ho, obvinul a držal niekoľko hodín. A keď ho veľhad pustil (položivého) a chalan sa vrátil do svojej jednotky, vysvitlo, že Dušmani tam všetkých zabili, podrezali. Nikto neprežil.

Čo je to? Zázrak? Áno, zázrak. No súčasne to nie je zázrak. Je to duchovné a fyzické zjednotenie, ktoré sme prosto prestali vnímať. Spoliehajúc sa sami na seba si myslíme, že naše vedomosti nám dávajú bezhraničné možnosti. Áno, prirodzene, objavili sa u nás neskutočné možnosti späté s vedecko-technickým pokrokom. Napríklad možnosti komunikácie. Môžeme to ľahko pochopiť a prijať. No ťažko dokážeme pochopiť, a tým menej prijať, že kataklizmy, ktoré dnes prebiehajú v prírode: zemetrasenia, cunami, chrlenie vulkánov – sa nedejú len tak. Včera zaplavilo Japoncov, dnes Američanov, zajtra zaplaví nás…

Týka sa to všetkých a každého. Trestajú nás za to, že my, pýšiaci sa súčasnými komunikačnými prostriedkami, strácame celistvé, večné spojenie – spojenie s okolitým svetom. Už ho necítime.

Pre mňa je to náboženský cit. A nejde o to, aké je to náboženstvo. Je to náboženský cit podľa rozhodnutia. Je to náboženský cit vnímania toho, že nie si sám, že je Niekto, Kto je tvojou oporou a záštitou.

Je také podobenstvo: človek šiel po púšti a vedľa neho šiel Boh. A raz človek uvidel na piesku len stopy jedných nôh. Zaplakal a povedal: Hospodin! Akože tak! Sme s Tebou vždy spolu, a teraz si ma opustil?“ A Boh mu odvetil: „Nie, druh môj, to ťa nesiem na rukách…“