Na indonézskom ostrove Sulawesi (kedysi sa tiež používal názov Celebes) žije kmeň Toraja, ktorý si svojich mŕtvych uctieva zvláštnym spôsobom. Ľudia tohto kmeňa svojich mumifikovaných nebožtíkov ukladajú do hrobu, ktorý sa podobá na miestnosť v skalnej stene, a pri vhodných príležitostiach ich znovu a znovu z neho vyberajú, čistia ich, prezliekajú do čistého odevu, kŕmia ich, napájajú, dávajú im do úst cigarety, starajú sa o ich všemožný komfort, rozprávajú sa s nimi a organizujú pri tej príležitosti rôzne oslavy a zábavy. Veria, že dotyčný ešte celkom nezomrel, ale že je ešte s nimi. Takto sa to opakuje aj celé roky.

Zdá sa, že na Slovensku sa kvislingovské tovarišstvo činovníkov diaľkového riadenia, pozostávajúce z priaznivcov strán tzv. liberálnej pravice, inšpirovalo týmto zaujímavým zvykom.

Niet sa im čo čudovať. Oni, predĺžené ruky strýčka spoza oceánu, si myslia, že oni sú tí praví, ktorí by mali spravovať „tútokrajinu“. Ako zmocnenci globálneho riadenia majú pocit, že je to priam ich posvätné právo. Lenže… je s tým trochu problém.

V Európe a aj na Slovensku sa totiž oficiálne ešte stále hrá podľa starých nôt, hrá sa hra na demokraciu. Teda taká hra, že demo-kracia, vláda ľudu, vláda väčšiny je súťažou o počet hlasov, kde platí to, čo si väčšina schváli – nech by to bolo čokoľvek.

Áno, táto hra má tú nepríjemnú vlastnosť, že väčšina nech by si schválila čokoľvek, bude to demokratické, a teda platné. Vrátane ľudožrútstva, vrátane priatelenia sa so Severnou Kóreou či hoci aj s Ruskom… a áno, vrátane tej hroznej nočnej mory každého kvislinga, že ak si väčšina obyvateľstva vo voľbách zvolí inú vládu než kvislingovskú, tak oni, kvislingovia, nebudú môcť oficiálne vládnuť, ale neostane im iné, len to všelijako poza bučky plátať cez mimovládky, ekonomický a politický nátlak, miestodržiteľský palác za vysokým plotom a kadejakých agentov. Pre strýčka za oceánom aj to je celkom prijateľné riešenie, ale pre miestnych kvislingov je to krutá prehra.

Voľby sa blížia a veru, oni nemajú žiadnu istotu, že sa im podarí ustanoviť na Slovensku podobnú vládu ako tie, ktoré tu boli posledné tri roky. Sú z toho pohoršení, ustarostení, 21 z nich sa dokonca „v Zelenského štýle“ bolo sťažovať v Bruseli, že by tu nedopatrením mohol voľby vyhrať niekto iný ako oni, a že teda nech s tým kompetentní v Bruseli a Washingtone ráčia niečo urobiť. Ani Brusel a Washington však v tejto chvíli nič neurobí s tým, že oni tak či onak tú hru na demokraciu musia hrať, vo volebnej súťaži musia voličom niečo ponúknuť.

A to je práve ten problém. Čo oni môžu ponúknuť? Tvária sa ako pravica, lenže akým pravicovým rožkom chcú a môžu na vykradnutom Slovensku zbedačených občanov ešte opiť? Pravica v modernom význame slova, to je prosperita strednej a podnikateľskej vrstvy, sloboda pre podnikanie a život a dokonca konzervatívne či kresťanskodemokratické hodnoty. Čo z toho oni predstavujú? Čo z toho oni už dávno nezradili, nepošpinili?

SDKÚ a SaS, hlavní predstavitelia „pravicovej“, „liberálnej“ politiky z uplynulých dekád majú hlavnú zásluhu na tom, že z autentickej slovenskej podnikateľskej vrstvy už zostali len drobné zvyšky, a aj tie postupne miznú spolu s odchádzajúcou porevolučnou podnikateľskou generáciou a šialene rastúcimi cenami energií a daní. Stredná vrstva už neexistuje, už je iba biedna a menej biedna pracujúca chudoba. Sloboda? Pomery sa v niektorých parametroch už blížia k najhorším prefízlovaným časom známym z 20. storočia. A konzervatívne hodnoty? Dnešní tzv. liberáli (spokojne už môžeme používať presný termín liberálni fašisti) sú najväčší nepriatelia skutočného konzervativizmu, v skutočnosti dokonca oveľa väčší, než dnešní socialisti.

A aby sme nezabudli, ešte sú tu tzv. progresívci, čo je bizarná odnož kvislingovcov tváriaca sa ideologicky odlišne, čiastočne ľavicovo, avšak v skutočnosti je to iba mládežnícke prefarbené ultra hardcore krídlo vyššie spomenutých liberálnych fašistov. Nemá zmysel sa tu hrať na nejaké politologické nálepky a teoretické poučky, stačí sa pozrieť na to, čo presadzujú a k akej reálnej politike sa hlásia. Ani oni nemajú na sklade žiadnu zmysluplnú agendu, ak len nerátame uletené LGBT a genderové nezmysly a falošné rečičky o novej, úplne inej budúcnosti, ktoré môžu zafungovať nanajvýš na tých najviac osprostených mládežníkov.

Nečudo teda, že sú slovenskí kvislingovci v ťažkej núdzi. Personálna bieda a programová prázdnota ich dohnala až k zúfalému kroku: rozhodli sa použiť metódu kmeňa Toraja – vytiahnuť dávno mumifikovaných politických kostlivcov, oprášiť ich, navoňať, povyberať z uší a nosa červíky a nasadiť ich do predvolebnej súťaže.

Po mnohých rokoch povyberali z politických hrobov kádre ako Ivan Mikloš či Ivan Šimko. Čo iné priniesli, než zatuchlinu a prázdnotu? Čo iné mohli ponúknuť? Čo môže ľuďom ponúknuť Mikuláš Dzurinda?

„Líder zvládne ťažké časy“ – hovorí nám Dzurinda na bilbordoch, ktoré sú asi na každom rohu. Čo nám tým chce odkázať táto gorila? Naozaj ponúka líderstvo, čiže vodcovstvo? Vážne? Človek, ktorý má leví podiel na predaji slovenského majetku cudzincom za babku, ktorý musel na dlhé roky zaliezť do myšacej diery, lebo by ho ľudia ubili čapicami, nám teraz ponúka líderstvo? Táto politická – už nie politická mŕtvola, ba ani múmia, ale už len politický kostlivec – nás chce všetkých viesť, lebo sa cíti byť tým pravým lídrom, ktorý by nás mohol vyviesť z tohto marazmu, ktorého je on jedným z hlavných páchateľov? Bolo by to naozaj smiešne, keby to nebolo tak strašne bezočivé a nehorázne. No ale úprimne: je azda ešte niečo iné, čo by nám mohol tento človek ponúknuť, teda okrem gorilích mafiánskych a korupčných praktík?

Koncom septembra, dúfajme, budeme mať šancu všetkých politických zombíkov zase pekne zahrabať tam, kam patria. A už ich radšej nevyhrabávať.